Spomienky.

Roku 1968 som mal 32 rokov, bol som ženatý, mali sme jedného syna a čakali sme druhé dieťa. Bývali sme v byte u mojich rodičov, na vlastné bývanie sa vtedy čakalo roky a roky a roky. Mal som zamestnanie ktoré všade na (západnom) svete patrilo k najvyššie plateným, ale v Bratislave môj plat bol iba o málo vyšší ako plat našej upratovačky. Celý život som z miestnej tlače vedel že na “západe” ľudia hladujú, nezamestnaní sa váľajú na uliciach, atď., atď. A že Sovietsky Zvaz je náš priateľ na večné časy, že tam je svetlá budúcnosť, že veda je pevnosť ktorú dobyjú, že tam menia počasie a že Rusi vynašli všetko na svete, ale zlí kapitalisti im to odopreli a ukradli.

V práci boli na mňa, na nás všetkých, kladené vysoké požiadavky, ale nedostali sme dostatočné nástroje k výkonu svojej práce. Keď som na to poukazoval, predvolala si ma štátna bezpečnosť (= tajná polícia) a vyhrážala sa mi že “podkopávam” výdobytky socializmu. A nakoniec si moja vláda povolala proti mne cudziu armádu…

S tou armádou som osobne zažil toto:

V deň príchodu Rusov roku 1968 sme bývali v Bratislave na Hečkovej ulici č. 8 na prízemí. V noci sme počuli lietadlá, ráno videli tanky – desiatky a desiatky tankov – smerujúce z Rače do mesta. Na obed som začínal poobedňajšiu smenu na letisku Ivanka. Elektricky nechodili a tak som šiel pešo cez Rendez a popri Zlatých pieskoch. Šiel som zamyslený, námetov bolo dosť. Terén je tam trochu zvlnený, a keď som sa dostal asi do polovice vzdialenosti medzi letiskom a jazerami vyšiel som na miernu vyvýšeninu, a zrazu “Stoj!!”.  Asi 20 metrov predomnou stojí ruský vojak, so zbraňou namierenou na mňa. “Kudá ty iďoš?!”.  Hovorím že do práce na letisku. “Razverni i stupáj nazád!!!” No áno, a ty, chuj, ma strelíš do chrbta, preblesklo mi hlavou. Vediac vtedy celkom dobre po rusky pustil som sa s ním do handrkovania, a našťastie od akýchsi vozidiel za vojakom sa začal k nám približovať dôstojník. Po krátkom vypočúvaní mi bolo dovolené “stupáť” do práce.