Založ si blog

(70) Odrodilec.

Dear Mr. Jozef, nedávno si ma počas telefónneho rozhovoru nazval odrodilcom. Nakoľko moja slovenčina (najťažšia reč na svete!) už stratila cit pre jemné odtiene vyhľadal som si to slovo na internete a objavil som že je to nadávka, doslova

 

muž. r. kto sa odrodil svojmu národu, vlastizradca, renegát, odpadlík

 

Od Teba, kamaráta z detstva, to tak neberiem, použil si slovo ktoré sa Ti v tom momente zdalo byť vhodné.

Z ČSSSR sme odišli v auguste roku 1968 s platnými ČS pasmi (platnými na 5 rokov, tuším). Dva roky po odchode sme boli odsúdení na 24 mesiacov, a bolo nám odobrané čs. občianstvo. O rok na to sme dostali občianstvo v jednej po anglicky hovoriacej krajine, a toho sa držíme už 52 rokov. Doma už aspoň 40 rokov hovoríme výlučne po anglicky, aj s deťmi, aj s vnúčikami. Z celej rodiny, okrem mňa so ženou, vie iba najstarší syn ako-tak po slovensky. Pýtal si sa ma ako sa cítim, odpovedal som že sa cítim ako Austrálčan/Kanaďan/Angličan/Američan/Novozélanďan, atď., a že v anglickej reči sa cítim viac doma než v ktorejkoľvek inej. A to nie je iba reč, po 52 rokoch žitia v anglickom svete som tu v tejto reči a kultúre viac než tam u vás, a nemám sa za čo ospravedlňovať, ani hanbiť.

 

Československu som nikdy neublížil; naopak, Československo ublížilo mne!

Kam sa to „moje“ Československo vlastne podelo?

Krátko po mojom narodení Československo odovzdalo pol mojej krajiny Nemcom (a na šesť rokov som stratil moju českú rodinu, starých rodičov, prarodičov, tety, strýkov, bratancov, atď.). Hneď na to odovzdalo moje Slovensko polovičku tej zvyšnej polovičky Maďarom (a na šesť rokov som stratil moju maďarskú rodinu: tety, strýkov, bratancov, atď.). Hneď po druhej Svetovej vojne si Rusi prisvojili východnú časť môjho Československa. A o pár krátkych rokov neskôr dalo Československo – bez môjho súhlasu – moju celú krajinu do náručia Rusom (a národná kultúra sa začala nenápadne ale isto roztápať pod návalom oveľa silnejšej a svetovejšej kultúry ruskej; z ruskej hudby a literatúry si pamätám oveľa viac než z tej slovenskej, napríklad).

Čo mne osobne „moje“ Československo vyviedlo?

1. Československo roku 1950 bez súdneho rozhodnutia poslalo môjho otca a jeho kolegov “do výroby” (t. zn. robiť tú najťažšiu manuálnu prácu bez nádeje na zmenu) len pre to že bol úradníkom;

2. Bez súdneho rozhodnutia poslalo Československo kopu ľudí okolo mňa, ktorých som osobne poznal “do výroby”, kde boli nútení pracovať v tých najhorších možných podmienkach – v uránových baniach, v chemických fabrikách, atď., ukradlo im majetky a ich príbuzní boli tiež rôznymi spôsobmi trestaní a odstrkovaní. Im a všetkým nám ostatným boli ukradnuté úspory, poistenia, šperky, atď., nemusím Ti tie časy opisovať, tiež si v nich žil;

3. Ak si prečítaš moje blogy (v Pravde pod menom karol3) uvidíš čo všetko som pre ten štát urobil, na všelijakých brigádach, v aeroklube, na Ivanke, o čo všetko som sa snažil (medziiným som vymyslel a čiastočne vybojoval Prvé majstrovstvá sveta v leteckej akrobacii vo Vajnoroch, vymyslel som a temer úplne presadil stavbu dvoch radarových stredísk nad Račou, usiloval som o založenie Katedry riadenia letovej prevádzky na Dopravnej v Žiline – trvalo 25 rokov než sa rozkývali!, učil som vo Vajnoroch lietanie, teoriu aj prax…atď.) a „moje“ Československo sa mi neustále odmeňovalo nadávkami, zosmiešňovaním, hrozbou väzenia, nepostupom v práci, posielaním na mňa tajnú políciu, atď., atď.;

4. A nakoniec, ako korunu nad tým všetkým, „moje“ Československo si roku 1968 povolalo proti mne cudziu armádu, ktorá mňa a všetkých občanov obvinila z “kontrarevolúcie” a ktorá armáda ma temer zastrelila keď som šiel do práce. Ak sa tu niekto odrodil tak to bol „moje“ Československo, ktoré zneužívalo lásku k reči a vzťah k národu pre svoje zlovoľné a určite nevlastenecké účely;

5. Krátko po odchode z Československa roku 1968 nám bolo odobrané čs. občianstvo, boli sme odsúdení na 22 mesiacov väzenia a všetky osobné styky medzi nami, našimi deťmi a všetkými príbuznými v Ruskom okupovanom Československu boli pod hrozbou žalára zakázané. Pribuzni mali problemy v praci, môj otec napr. stratil miesto vo vydavateľstve Práca a musel pracovať ako „externy“. Poštové zásielky a telefonické rozhovory boli kontrolované, listy a balíky boli doručované otvorené, alebo vôbec.

Poslednou bodkou za touto celkove melancholickou kapitolkou môjho života bolo zničenie hrobov mojich predkov. Pred pár rokmi niektorí moji príbuzní sa rozhodli zničiť hrob rodičov môjho otca v Bratislave a aj hrob mojich rodičov v Humpolci, v ktorom boli aj mamini rodičia aj starí ba aj prastarí rodičia…

O vašom terajšom štáte toho veľa neviem, a necítim sa byť jeho časťou v žiadnom zmysle slova (okrem reči, tá sa zabudnúť nedá, a ani nechcem – umožňuje mi komunikáciu s tými pár ľudmi ktorých tam u vás poznám a ktorých si vážim). Nedivil by som sa keby sa k nejakému rozkúskovaniu neprikročilo znova: juh Maďarsku, Tatry Poľsku, Bratislavu k Viedni…

Na porovnanie jedna drobnosť.

Keď sme prišli do anglického prostredia som čakal asi rok na výsledky mojej prihlášky naspäť do letectva (v ktorom som u vás pracoval okolo 15 rokov), a pracoval som v asi troch nevýznamných zamestnaniach (telefónny technik, umývač dopravných lietadiel, umývač priemyselných zariadení). Keď ma do letectva neprijali (občianstvo) začal som pracovať ako konštruktér, po asi 7-8 rokoch ma povýšili na inžiniera a to som robil až do penzie, ktorú som nastúpil v svojich 72 rokoch. Ako konštruktér a inžinier, čokoľvek užitočné som navrhol, alebo spravil, všetko bolo prijaté s vďakou. Ako konštruktér a inžinier (o ktorých profesiach som dovtedy nemal ani šajnu) som bol povyšovaný temer každý rok, aj plat mi rástol s každým povýšením. Ako inžinier som si založil vlastnú spoločnosť, zamestnávali sme – podľa toho akú sme mali prácu – 3 až 25 ľudí. Práce sme vždy mali až nad hlavu!

Na rozdiel od mojho rodiska nikdy za mnou neprišla tajná polícia ma strašiť, žiadna cudzia mocnosť sa neodvážila mi ukradnúť kus mojej krajiny, nikto sa nezaujímal o môj kádrový posudok, nikto sa nepýtal na moje kvalifikácie (nemal som žiadne!). To všetko napriek tomu že som tu bol na začiatku naprosto neznámy, bez príbuzných, bez kamarátov a prvých pár mesiacov aj bez peňazí: “vieš spraviť to o čo ťa žiadame? Áno? Tak poď sem a sprav nám to” – to bolo všetko!!!

Ešte jedna drobnosť.

V ČSSSR som celý svoj život býval u rodičov, alebo u starých rodičov. Keď som sa v tridsiatke oženil, a čoskoro sa nám narodilo prvé dieťa, skúšal som sa v rokoch 1966 až 68 dostať na poradovník na tzv. Družstevný byt – neprijali ma, vraj čakacia lehota je aj niekoľko rokov; moju prihlášku neprijali ani ďalšie dve Družstvá. Nájsť si v Bratislave bývanie na prenajatie bolo v tých časoch temer nemožné.

Na “Západe”, kam sme prišli bez peňazí, bez príbuzných, bez stykov, bez známych a bez znalostí miestnych zvykov sme asi 4 mesiace bývali temer zadarmo v provizórnych barakoch ktoré poskytoval štát novoprišlým. Keď som si z prvých zamestnaní nahonobil trochu peňazí prenajal som cez bytovú agentúru byt, dvojizbový, čiastočne zariadený, dokonca aj s telefónom, o ktorý som v ČSSSR bezvýsledne žiadal dlhé roky.

Po asi štyroch rokoch sme si kúpili stavebnú parcelu, do roka začali stavať, a necelých šesť rokov od príchodu do krajiny sme sa celá Rodina sťahovali do nového domu: žena, ja a štyri deti ktoré sa nám dovtedy postupne narodili.

 

Ak je všetko čo som tu napísal typickou známkou odrodilca – nemám dôvod sa ospravedlňovať, ani hanbiť!

Rozdiely v spomienkach.

02.05.2022

Z Bratislavy sme odišli v auguste roku 1968, žena v deviatom mesiaci, jednoročný syn a ja. Vo Viedni sa nám narodil druhý syn. Do vzdialenej krajiny sme sa dostali o mesiac neskôr. Bez peňazí, bez majetku, bez znalosti miestnych zvykov a zákonov. Ja som miestnu reč, angličtinu, ovládal celkom dobre, žena tak asi na úrovni prvej učebnice. Moje zahraničné kvalifikácie neboli [...]

(6b) Dynamitka.

22.04.2022

Pred pár týždňami mi pár kamarátov poslalo zprávu s vlákenkom: vraj kúsok môjho blogu v Pravde o Dynamitke bol použitý v relácii o fabrikách na Slovensku. To vlákenko mi privolalo na obrazovku 23-minútovú reláciu o fabrike v ktorej som kedysi chvíľu pracoval a o ktorej som napísal pár riadkov spomienok. O tej relácii nemám žiadnu mienku. Nepoznám jej pozadie, nepoznám [...]

(71) Pohľad do minulosti.

20.02.2022

V auguste roku 1968 sa nám dvom so ženou podarilo z Bratislavy prešmyknúť cez škáru v železnej opone. Nemali sme ani groša, okrem šiat na sebe sme nemali žiadne veci. Za sebou sme nenechali nič cenného, lebo po nejakých 25 rokoch vzájomnej práce sa nám nepodarilo nahonobiť nič; obaja sme bývali v bytoch u svojich rodičov. Láskavé Rakúsko nás ubytovalo, nakŕmilo, [...]

Blinken

Blinken: Ak Rusko nezastavíme, rozpúta vo svete loveckú sezónu

08.08.2022 23:28

Spojené štáty podľa ministra považujú za dôležité postaviť sa Rusku, pretože jeho agresia proti Ukrajine ohrozuje základné princípy medzinárodného spolužitia.

chorvátsko, nehoda

Poľský autobus smrti v Chorvátsku šoféroval 72-ročný vodič

08.08.2022 22:30

Dvanásť ľudí zahynulo a ďalších 32 utrpelo zranenia, z nich 19 bolo zranených vážne.

Marina Ovsiannikovová

Ruská novinárka, ktorá protestovala proti vojne, dostala ďalšiu pokutu

08.08.2022 21:54

Ovsiannikovová sa začiatkom vrátila do Ruska.

matanzas

Kuba zápasí s mohutným požiarom v prístave, zahynul jeden hasič

08.08.2022 21:38

16 ľudí je nezvestných a 125 sa pri explózii zranilo.