Spomienky.

Prišiel som na medzinárodné letisko dobrú hodinu pred odletom, preliezol cez všetky prekážky až nakoniec som sa dostal do priestoru na čakanie. Až tam som objavil že moje lietadlo mešká asi dve hodiny…

Poprechádzal som sa po hale až napokon som sa posadil na jedno z mála prázdnych miest. Okolo sedeli ľudia z mnohých končín sveta a v rôznych štádiach čakania, od čerstvého až polo-ležiaceho a polo-spiaceho. Hlas z amplióna kdesi za mnou každých pár minút oznamoval ďalšie oneskorenia. Z driemot ma zobudilo keď mi ktosi stúpil na nohu a vzápätí mi na tú istú nohu čosi padlo: osoba oproti vstávala a spadla jej palica.

Tá osoba sa pokúšala tú palicu zdvihnúť, ale keď sa jej to nedarilo zdvihol som ju ja a podal som ju do jej ruky. Ruka to bola ženská, a na každom jej prste bol ťažký zlatý prsteň! Pozrel som hore a tá tvár patrila postaršej žene s ťažkými zlatými náušnicami a rovnako ťažkou zlatou reťazou na krku. Ako sa žena pokúšala zachytiť rukoväte jej niekoľkých tašiek, palica jej znova spadla. Znova som ju zdvihol a pomohol som jej skrotiť tašky; teraz už trochu niečo šomrala, zdalo sa mi že to bolo jidiš a bolo adresované to bolo postaršiemu chlapovi, ktorý sedel vedľa mňa.

Žena bola konečne v poriadku, popošla pár krokov, otočila sa a znovu niečo povedala nahlas podráždeným tónom tomu chlapovi, predpokladám jej mužovi. On sa začal pomaly a bolestivo zdvíhať, ale ešte sa naklonil a povedal mi do ucha “Tisíckrát vďaka!”. Odpovedal som že rozumiem a že je to v poriadku. Vzápatí sa ma opýtal aké reči ovládam. Povedal som mu a pridal som aj “jidiš”. Trochu to ním trhlo, potom sa zasmial, povedal mi “šalom” a pokúsil sa vstať – nemohol. Vstal som, chytil pod pazuchy, pomohol som mu, namieril ho smerom k jeho žene, ktorá už bola hádam 10 metrov od nás a niečo na neho nahnevane kričala. Previnilo sa usmial smerom ku mne a s námahou, šuchtavý-krôčik-za-šuchtavým sa začal vzďaľovať. Ešte mi však stihol potichu povedať že “tak je to keď človek už má skoro 75”. Usmial som sa, zakýval mu zbohom a on mi pomaly zmizol z dohľadu. Nestihol som mu povedať že ja mám 86…

O pár týždňov som doma kosil trávu v záhrade. Blížil sa dážď, ponáhľal som sa, ale nestihol som, prvé kvapky už začali padať a t’ažký dážď bol iba niekoľko striech vzdialený od nás. Vtedy som si spomenul že moja žena iba pred pár hodinami vešala vzadu v záhrade prádlo. Nechal som kosačku kde bola, rozbehol som sa k sušiaku, čo suché som postŕhal a vopchal si to pod košel’u, lebo t’ažké kvapky už bubnovali na strechu neďalekej šopy v našej záhrade. Len čo som dobehol pod verandu dážď mi už bubnoval nad hlavou! Povyťahoval som prádlo spod košele, položil ho na stoličku a vybral sa pre kosačku.

Z domu vybehla žena. Videla v diaľke zvysne prádlo ako poletuje vo vetre a daždi a riadne mi vynadala (nie v jidiš) že som to nezvesil a nepriniesol pod verandu. Potom zbadala to suché prádlo ktoré som položil na stoličku, znova mi dobre vynadala že som to pohádzal iba tak halabala, ona že to musí teraz našuchoriť a poskladať, tí mizerní muži nemajú poňatia čo si musia ženy vytrpiet‘, atd’., až jej hlas utíchol ako vošla s prádlom do domu a dobre treskla za sebou dverami. Alebo že by vietor…?