Spomienky.

Nedá mi nepridat’ pár slov k slovným zábavám východoeurópskych politikov bojujúcich vo vel’mi l’ahkých váhach. Temer KAŽDÝ z nich sa snaží pridat’ pár kíl k tej svojej vážičke, a tých pár kíl sú zvyčajne prisypané z mecha zvaného  “my sme raz boli vel’kí”.

Ked’ sa turecká musulmanská chobotnica začala scvrkávat’ smerom do svojho brloha v Istanbule, neboli to bratia Mad’ari, ani my, hrdinskí Slováci, Srbi, boli to bratia Poliaci, ktorí ju začali vyháňat’!!! Sobieski nemá dost’ pomníkov vo východnej Európe, nemá ich tol’ko kol’ko by si ich zaslúžil.

Mad’ari, po počiatočnej radosti že ich ich domnelí bratia Turci prichádzajú oslobodit’ od rôznych nemad’arských mravcov, ked’ zistili že ich vznešené mad’arské hlavy sú ich “bratom” Turkom ničím ako pol’nou trávou, zdrhli kade l’ahšie, na všetky strany. Tá posvätná zem sa stala tureckou na niekol’ko storočí, pokým im ju “nevyčistili “ bratia Rakúšania. A budúca mad’arská nížina sa vyprázdnila tak ako bola pred príchodom l’udí…

Ked’ to objavili okolití Vládcovia, začali tam friško posielat’ svojich l’udí – sedliakov, remeselníkov, policajtov, atd’.

Z mojej dávnej Rodiny ich tam bolo poslaných/odvelených/odvedených pár Slovákov z okolia Hatvanu. Prišli tam, a ako bolo vtedy zvykom boli nazvaní “tí z Hatvanu (= Hatvani)” a usadili sa tam. Začali sa v tom  Kiskúnfélegyháze párit’ s  každým kto tam bol, s Kismi, s Kúnmi, s Félegyiami, s Házaimi…

Jeden z ich potomkov, akýsi Hatvani Ferencz, sa rozhodol pozriet’ naspät’ odkial’ prišli. Zakotvil v Šali nad Váhom, kde si našiel peknú Slovenku menom Róžika Oláhová (s poznámkou “Zingara” na rodnom liste) a založili novú Rodinu.

Chvíl’u nádeníčili, ked’ začali železnice niektorí z nich boli železničiarmi (jeden z nich to dotiahol až na vasuti őra, iný bol richtárom v ned’alekom Trnovci), ich potomci pracovali v poist’ovniach, ako sekretárky vo vel’kých podnikoch, ako redaktori vo vydavatel’stvách kníh a časopisov, niektorí vymysleli tie dva radary nad Bratislavou, mali prsty v prvých Majstrovstvách sveta v leteckej akrobacii, navrhli leteckú fakultu na univerzite v Žiline – Rodina nebola celkom neúspešná…

Dnes (r. 2026), po nejakých desiatich generáciach, jeden z jeho pra-, pra-, … -, vnúčikov je profesorom na jednej (po anglicky hovoriacej) univerzite, jedna praprapra-vnučka vedie právny odbor na jednej vel’kej magistratúre, jedna vnučka je vel’kou podnikatel’kou, jeden vnúčik je “account manager” vo finančnej firme, rôzni priženení a privydávaní sedia poväčšine na vysokých kreslách…

Prepáčte, vážení, čo som týmto všetkým chcel povedat’? No, iba toto: že toto dno pradávneho mora, ktoré sa dnes nazýva Mad’arská nížina od Karpat až kamsi k zemi Srbskej, patrí nám všetkým, bez rozdielu farby kože, hustoty krvi a rýchlosti emócií! Je to naša zem, naša Krajina, Krajina Mad’arská, Slovenská, Srbská, Rumunská, Rakúska… Zabudnime na bláznivých politikov s ich sebeckými politickýml životmi krátkymi ako muchy a komáre, a žime spolu ako bratia a sestry.