Spomienky.

Začiatok článku je na   http://karol3.blog.pravda.sk/2011/03/09/1/

Po vyše styridsiatich rokoch, okolo Vianoc roku 2005 som sa na tie miesta bol pozrieť. Pár dní predtým som ich videl z vlaku, a temer som ich ani nemohol nájsť: železničné štreky sú tam premiestnené, celá plocha je rozkúskovaná na maličké záhrady a tu a tam stojí dom typu od akého by sa každý architekt s hnusom odvrátil. Prišiel som tam skoro ráno. Bola hustá hmla, vidieť nebolo hádam ani na 10 metrov, a v noci napadalo asi 10 cm snehu. Šiel som popamäti od mosta pri dynamitskom kasíne, v mojej pamäti jedinom to pevnom bode. Za mostom som naďabil na medzeru medzi záhradkami a pomaly sa brodil snehom a preplietal medzi kopami snehom zakrytých smetí a kríkov. Z ničoho nič na mňa prišlo strašné bolenie brucha bleskového typu (dedo tomu hovoril švihelnica). Tak strašné že som nemohol vydržať – ešte minútu a je to v gatiach!!! Pri akýchsi betónových platniach halabala nahádzaných na zemi som postŕhal oblečenie, učupil sa a s nesmiernom úľavou sa zbavil trápenia. Čupel som tam hádam 10-15 minút, umyl sa snehom, a skľavenými rukami si pomaly dal do poriadku niekoľko vrstiev odenia. Vstal som a rozhliadol sa. Hmla sa trochu rozptýlila a dohľadnosť bola zrazu 100-150 metrov; bolo vidieť strechy domov pozdĺž Račianskej ulice. Rozpoznal som strechu čeglejovského domu, aj valentínovského, aj miesto kde kedysi stával pipašovský dom … toto nie je možné!!!, pomyslel som si… Toto miesto, kde som si uľavil, bolo to isté miesto kde dedo kedysi zabil krivonosku! Bolo to to isté miesto kam sme si do slnečníc alebo kukurice chodievali uľaviť cela rodina pred toľkými desaťročiami!

Asi mesiac pred touto príhodou som bol na okraji tých záhrad aj s našim starším synom. Bola neskorá jeseň, ale príroda bola ešte stále zalistnená. Syn mal o dva dni odchádzať domov do ďalekého zahraničia, a zašli sme si tam odfotografovať zvyšky domu kde vyrastala moja žena, jeho mama. Dom kde bývala vyzeral takto tesne pred zbúranim r. 1970:

Jeho zvyšky, dosť úbohé, sme aj našli – niekto si z nich poskladal akúsi primitívnu šopu – spravili pár fotiek (syn ma fotografoval ako som fotografoval):povedal som mu kde čo bolo, ako to kedysi vyzeralo, a pobrali sa preč. Nespravili sme ani desať krokov keď “Ná a čo vy tu hladáte?”, sa ozval za nami nahnevaný hlas. Patril komusi vo vedľajšej záhradke (v tej v pozadí); ten ktosi bol skrytý za kríkami, nevideli sme ho, iba tušili. “Prečo sa pýtate?”, ozval som sa. “Jak tu nemáte čo hladat bežte do riti!”, ozval sa hlas, s peknou tvrdou miestnou výslovnosťou. Podľa prízvuku a tónu to musel byť nejaký starý železničiar, usúdil som. Odsekol som mu pár podobných zdvorilostí a vydali sme sa so synom na cestu. Ozývalo sa za nami všelijaké bozajtemavriť, špinavcizasraný, hovadánevychované, a pod. aj horšie, až po asi 50 metroch syn nadhodil že tón toho hlasu už nie je taký jedovatý, že by sme sa mohli skúsiť porozprávať. Syn vie po slovensky celkom dobre, ale s nárečiami a nadávkami nemá žiadnu skúsenosť. Vrátili sme sa a sadli si do trávy pred bránku záhradky odkiaľ to prichádzalo. “A toto je čo?”, ozval sa hlas. Až teraz sme jeho majiteľa trochu videli. Bol síce čiastočne schovaný za kríkmi, ale mohol som si spraviť aký-taký úsudok: asi 65-70 ročný (tak ako ja), možno železničiar vo výslužbe, vychudnutý. “Prišli sme sa na niečo opýtať”, hovorím. Také niečo nečakal, a pokračoval v nadávaní; aj syn sa mu prihovoril chlácholivým tónom. Dzetko sa napokon trochu ukľudnil a “čo to scete?”, opýtal sa. “Moja žena tu vyrástla, vy tu obrábate časť jej bývalej záhrady, a radi by sme vedeli či neviete niečo o jej rodine”.

“Náá, a jako sa volala!?”

“Pipašová”, hovorím. Trochu to s ním myklo.

“Náá, a jak sa volal jej otéc?”

“Pipaš”, hovorím. Iróniu ignoroval a “Náá, a jaké bolo jeho krsné méno?”

“Rudolf”.

“Ááááno, Rudo”.

Zdá sa že ho to trochu upokojilo. Aj nás, lebo sa konečne zdalo že niečo vie.

“Náá, a čo vy s tým máte čo společného”, pýtal sa dzetko.

Vysvetlil som mu že pána Pipaša staršia dcéra je moja žena, mama tohoto tu môjho syna, “jako som ti už povedal pred tým než si nám začal tak škaredo nadávať”, dodal som, ale veru som nemal! Pustil sa do nadávania, bozajtemavriťvysvine a podobné ornamenty poletovali ako lastovičky. Keď prišiel ku koncu jeho (dosť úbohého) slovníka, som kľudne povedal že moja žena je ďaleko v cudzine a že nás požiadala spraviť tuto pár fotografií, “jako som ti už povedal pred tým než si nám začal tak škaredo nadávať”, nezdržal som sa. Na naše prekvapenie odpovedal takisto kľudne že “Rudo mal dve céry, obidve také počerné….”

“…jenna z ních je moja žena”, skočil som mu do reči, nevdojak napodobňujúc jeho prízvuk.

Nedal sa vyrušiť, ale pustil sa do akéhosi monotónneho spevavého monologu, vyšším hlasom než dovtedy:

”Áááno, Rudo mal dve céry, obidve také počerné. Hovorí sa že obidve odešli kamsik do cudziny, možno do Paríža…”

“Jenna z ních je moja žena”, ešte raz som skúsil, bez úspechu…

”Celá rodina kamsik zmizla, nigdo neví kam”…

“A čo sa stalo s pánom Pipašom?”, pýtam sa.

“A vy to nevíte?” opýtal sa dzetko s riadnou dávkou podozrenia.

“Viem iba že ho roku 1969 zabilo na Rendezi auto”, hovorím.

“Áááno, auto”.

“Vraj bol opitý”, nadhodil som.

“Áááno, železničári pijú”, znela neurčitá odpoveď.

“A bol, naozaj?”, pýtam sa opatrne.

Nadarmo: dzetko sa znova rozvášnil a začal nám nadávať do špiónov “kerí ho móžu vriťbozatkolkosaímlenzalúbí”, a podobné želania, až nakoniec syn hovorí že sme sa už dozvedeli čo sa dalo, a tak sme vstali, povedali mu “zbohem” a pobrali sa preč. Nadávky za nami len tak pršali až po Račiansku, kde zapadli v hluku premávky. Na druhý den ráno som kúpil fľašu borovičky Aničky, zabalil ju do papiera s nápisom Poďakovanie za informácie, podpísal “tý špióni temu somárovi, a až to nevíš čítat opýtaj sa volakeho gdo ví”, a vložil som mu to za bránku jeho zamknutej záhradky (aj ja viem byť somár keď chcem..). O tri roky som sa na tom mieste zastavil ešte raz. Bolo nezmenené, dzetko tam nebol. Zase som kúpil takú istú borovičku a položil ju na zem za bránku. Bez kusa papiera, reku nech si trochu pošpekuluje…

Mojej ženy rodičia, Rudolf Pipaš a Mária, rodená Cingeľová, sa spoznali a zosobášili v Belgicku, kde boli obaja pracovať v okrese Borinage. Žena sa mi narodila v Péronnes-lez-Binche roku 1940; jej sestra sa narodila o dva roky neskôr v Nemecku v meste Buchloe, kde ich otec pracoval na miestnej železničnej stanici. R. 1945 sa celá rodina dostala na Slovensko do okolia Radošinej odkiaľ pochádzal Rudolf (Mária pochádzala z Terchovej), a boli ubytovaní nejaký čas v kaštieli v Obsolovciach. R. 1946 Rudolf dostal prácu na železnici v Bratislave, ku ktorej prináležal dom (Račiždorfská ulica, Strážny dom č. 1), a aj kúsok zeme popri ňom. A tam sme sa po prvý raz so ženou aj stretli, ona 6-ročná, ja 10-ročný. Naše rodiny sa poznali, ale bez obzvláštneho priateľstva – Pipašovci boli na ulici pokladaní za samotárov. Ženy sestra Margita sa trochu priatelila s mojou sestrou Hankou.

Halatka bola v zime zamrznutá a odohrali sme na nej veľa vášnivých hokejových zápasov. Na začiatku a koncom zimy ten ľad nebol dostatočne hrubý, a často sa pod nami kolísal podľa toho kde sa nás nahromadilo viac. Boli sme na to zvyklí a málokedy sa z nás niekto preboril. Zato dospelí, alebo deti ktoré tam chodili iba sem-tam, sa prebárali hneď pri prvých krokoch. Voda tam málokde bývala hlbšia než po náš detský krk a tak to vždy skončilo hlasným smiechom (z našej strany). Vtedy bolo čs. národné hokejové mužstvo najlepšie na svete a dávali sme si mená hráčov – Zábrodský bol najpopulárnejší, Bubník, Konopásek, Roziňák; ja som síce hrával ako Troják, ale raz mi ako inžinierovi Modrému (brankárovi) puk rozmliaždil obe pery, a uvoľnil pár predných zubov. A kde ste vy všetcia spolu- a protihráči – bratia Čeglejovci, Laco Valentín, Dušan Štukovský, Zdeno Píža, Jano Frívald, Fero Kovačovský? Dievčatá na okolí boli, ale s tými sme sa stýkali málo: Lízinka Brabcová, Mireille Pipašová, Jožina Bártová; všetcia sme boli beznádejne zamilovaní do prekrásnej Marianny Glatznerovej, ktorá za nami občas chodila z neďalekých Krasňan. Tu sme niekoľkí z nás roku 1954:Horný zľava: Karol Hatvani, Csöglei (Joz.), Fero Kovačovský, Zdeno Fruhwald, Csöglei (Ján), Stano Parajka. Dom v pozadí je Dudášov šenk.

Dolný zľava: Csöglei (Ján), Karol Hatvani, Zdeno Píža, Csöglei (Joz.), Vandák. Hora v pozadí je Chlmec, štreka je stará, nová je o kúsok ďalej.

Chodil som vtedy na Masaryčke do jednej triedy s chlapcami ktorí hrávali za Slovan ako dorastenci (Edo Gábriš, Milan Valach, Ivan Škoda a iní). Tí si prišli k nám na Halatku zahrať– a sme ich porazili. Na odvetu sme prišli my na Slovan (Zimný stadión) a tam nás strašne natĺkli oni. Boli lepší, ale háčik bol niekde inde: umelý ľad na Slovane bol mäkký, ľad na Halatke bol tvrdý. My sme mali korčule dobre nabrúsené, oni nie. Ako dôsledok, im sa to na Halatke šmýkalo. Nám zase na Slovane sa naše ostré korčule zabárali do ich mäkkého ladu. Aj tak, oni boli lepší hráči než my.

O nejaký čas sme mali na podobnej návšteve dorastencov-hokejistov z Rače. Tí, súc zvyklí na podobný ľad ako náš, nemali žiadny problém s korčuľami. Vedení neskôr slávnymi bratmi Ölveckými nás kompletne deklasovali.

Na našej ulici býval Emilo Klubal, bývalý hráč ŠK Bratislava, a ku koncu kariéry aj ŠK Dynamitky. O hodne starší od nás, prišiel si s nami občas zahrať. Jeho umenie udržať si puk na hokejke sme len obdivovali – k puku sa mu nebolo možné dostať!

Poniektorí z nás hokejistov hrávali tenis v Dynamitke (ja, Dušan Štukovský a iní). Ako 12-ročného ma raz správca dvorcov, pán Illéš, vyrazil so strašným krikom kvôli akejsi nepleche: „Nikdy viac sa mi tu neukáž!“. Za pár týždňov ma kdesi v Dynamitke zastavil a pýtal sa či pani Hatvaniová (už vtedy asi bývalá, sekretárka riaditeľa v Dynamitke) je moja príbuzná. „Áno, Helena je moja teta.“ Áááa, že to nevedel, ako taký som vraj na tenise aj (pánskom) kupku členom automaticky“…

To pánske kupko netrvalo dlho. Niekedy po roku 1950 na jeho mieste začala rásť nová administratívna budova, a ja a pár iných sme sa presídlili na kupko veľké. „Bontón“, na ktorý som bol zvyknutý z pánskeho trochu poklesol, na veľkom kupku sa kúpal kde-kto, pokým na tom „pánskom“ to bolo trochu obmedzené. Ten bontón však začal klesať aj na tenise, či už spoločensky, alebo aj v údržbe. Najviac ma zamrzelo keď som objavil, že už vtedy hodne starý pán Ruckriegel, ktorého som poznal ako váženého vinohradníka zo susedstva (býval dole na Peknej) zrazu začal pracovať ako dievča-pre-všetko na tenise, a iste nie z nadšenia pre tenis…

Hrával som tam často až do svojich 18-19 rokov, potom už pomenej až nič. Pozdrav kamarátom stamodtiaľ: Jožko Slahučka, Imi Csiba, Ferdo Henig aj jeho bruchatý strýko, Tomy Jandžo, Evička Skácelíkova, pán Jesenský, Sýkora, pekná pani Illéšová, Marian Hauser, neskôr aj Marcel a Róži Ďurišovci, atď., atď.; chlapci Illéšovci začali hrávať keď som ja už pomaly končil. S pánom Illéšom ani so Sýkorom som si nikdy nezahral, tí boli ďaleko nad nami. A tichá spomienka na párik mývalov, na ktorých sme sa chodili dívať do malej zoologickej záhrady za tou novou administratívnou budovou.

Apropo, Klubalovci: ich otec, kalika z prvej svetovej vojny, predával v trafike v Dynamitke oproti Kasínu, a zomrel dosť skoro. Mali troch synov. Anti bol vojenským pilótom a zahynul pod traktorom v hangári v Prešove; Franci (tiež bývalý vojenský pilót v Prešove) zomrel asi 40-ročný na rakovinu žalúdka (a zanechal za sebou prekrásnu ženu s malým synčekom); Emilo, ktorého spomínam vyššie, žil dlho. Oženil sa s jednorukou inžinierkou z Dynamitky; o ich deťoch, ak nejaké mali, neviem. Pani Klubalová, zo všetkej tej mizérie trošku trafená, postávala na chodníku pred domom a žalovala sa ďalekonosným hlasom kde-komu kto sa nachomýtol…

V lete sme do Halatky chodili plávať a hrávať sa na schovávačky. Sused, pán Tomšík, nám spravil drevenú loďku a na tej sme plávali celým svetom, od jedného konca Halatky až po druhý. Niekedy v lete Halatka vyschla až na pár kaluží na najhlbších miestach. Vtedy sa v nej dali nájsť staré hrnce, polámané hokejky, aj vyschnutou kožou obtiahnuté kostričky utopených mačiat alebo šteniat. Ktovie kde sa vtedy podeli všetky ryby, lebo len čo sa voda na jeseň vrátila Halatka ich bola zase plná.

Keď som sa pri štúdiu na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre naučil narábať s mikroskopom, objavil som v Halatke celý svet dovtedy netušených obdivuhodných živočíchov. So zväčšovacím sklom, alebo zo školy požičaným mikroskopom, som pri Halatke strávil mnohé letné dni, ponorený v kvapkách halatkovskej vody. Do dnešného dna mi je krídlo z obyčajného komára predmetom očarovania a údivu. Z lietania totiž viem že krídlo má mať určité aerodynamické zakrivenie, určitú aerodynamickú čistotu a iné vlastnosti. Naproti tomu komárie krídlo týmto teóriam naprosto odporuje: je úplne ploché, a namiesto “čistoty” je pokryté po celej svojej ploche a po oboch stranách drobnými tŕňmi. A ak tŕne ešte nie sú dosť, trčia z neho rôzne listy, podobné na drobné veslá. Nami vymysleným lietacím strojom sú potrebné tri samostatné veci: nosné krídlo, riadiace plochy a pohon. Komár si vystačí s jednou, jeho krídlo je nosné, riadiace aj pohonom (podobne ako napr. naše nohy). Každá jedna z tých častí – tŕne, veslá, kĺbové uchytenie krídla v tele komára, atď., je vyrobená a umiestnená precízne podľa plánu, a tiež nástrojmi naskladanými v komárom vajíčku. V porovnaní s takým krídlom, z hľadiska konštrukcie sú naše najdômyselnejšie stroje iba kuglufmi z mokrého piesku (a to nehovoriac o iných častiach komárieho tela)! Komári sú síce nepríjemní darebáci, ale z obdivu nad dômyselnosťou a kvalitou ich technického prevedenia po nich plieskam iba nerád.

Poznámka: po mnohých rokoch som sa kdesi dočítal že portugalský básnik Bocage videl v komárovi dôkaz existencie Boha.

Vtedy pri Halatke som si uvedomil že život na zemi je v podstate jeden tvor, ktorý pozostáva z hlavy, žalúdka a čreva, a ktorý sa udržuje pri živote nekonečným (?) požieraním vlastných výkalov. Skúšal som takého tvora nakresliť, ale Hieronymus Bosch som nebol a z karikatúry teda nebolo nič.

Hmyz, na rozdiel od nás, cicavcov, má tvrdé časti tela na povrchu, mäkké sa skrývajú pod nimi. Pod mikroskopom je možné pozorovať dômyselnú konštrukciu týchto tvrdých súčiastok. Z dlhodobej činnosti v rôznych konštrukčných kanceláriach viem koľko práce sa skrýva za každou jednou súčiastkou; koľko výkresov je treba nakresliť, koľkokrát je každý výkres opravovaný podľa rôznych požiadavkov; koľkokrát je každá súčiastka vyrobená na skúšku a priložená ku všetkým susediacim súčiastkám, pokým tieto nezapadajú do seba presne podľa toho ako to vysníval nejaký inžinier, alebo umelec ešte pred inžinierom. Ani vtedy nie je vývoju tej súčiastky koniec. Súčiastka, či už na aute, lietadle, bicykli alebo televízore, musí vyhovovať požiadavkom masovej výroby, musí podstúpiť stovky rôznych skúšok – pevnosti, odolnosti, výzoru, cene, odolnosti voči prostrediu, atď. – a až po tom všetkom je zaradená do “života”. Koľko “výkresov”, hodín premýšľania, skúšania, porovnávania, sa skrýva za každou súčiastkou komárieho tela pred tým než je zaradená do sériovej výroby – a kým? A kde sa nachádza tá konštrukčná kancelária, tí inžinieri, kresliči, tie rysovacie stoly či počítače? Obdivovaním hmyzieho tela pod mikroskopom je totiž nemožné veriť tvrdeniu že sa to ”všetko vyvinulo samé od seba” (alebo „bolo stvorené“)…

Ešte však musím podotknúť že, napriek detstvu strávenom medzi zvieratami, som k nim bol tiež dosť ľahostajný, ba občas aj krutý. Ako každé decko v tom čase som aj ja potiahol mačku za chvost, alebo ju podhodil bližšie k psovi na reťazi, aj psa som sem-tam kopol, aj mravce som pálil pod zväčšovacím sklom. Keď som, asi ako deväťročný, našiel pohodenú vzduchovku s odlomenou pažbou, stal sa zo mňa lovec v Afrike. Namiesto však žiráf a hrochov to boli iba myši v šope, vrabci na streche, a v rybníku žaby. Do dnešného dňa mi je ľúto žiab ktoré som trafil do bubliny pod krkom práve v momente keď s vypleštenými očami čakali na mne neviditeľnú taktovku dirigenta prírodnej symfónie, aby do nej mohli prispieť svojou melódiou. Moja ľahostajnosť k zvieratám ochabla až zmizla keď som si prečítal pár dielov – a porozumel im! – Bibi od Karin Michaelis.

Halatke a krásnemu životu na nej bol koniec keď blízko železničného mosta na Račianskej si policajti postavili opravovňu áut: do Halatky začal vtekať benzín, olej, rôznofarebné peny, fľaše, handry a plechovice, a rybník sa pomaly zmenil na žumpu. S konečnou platnosťou zahynula keď bolo treba zmeniť polomer železničného násypu smerom na Raču, ktorá zmena sa síce začala uskutočňovať už počas vojny, ale našťastie ju nebolo času dokončiť. Okrem železničných násypov sú dnes v tých miestach záhradky s búdami vo veľkosti poštových známok.

Ako mnohí ľudia na okolí, doma na dvore sme chovali aj párik kráv, svine, sliepky, husi, kačice, zajace, včely, atď., ba aj na “hudry-hudryho” (moriaka) sa tak hmlisto pamätám. Ešte aj dnes, po viac než sedemdesiatich rokoch, sa cítim doma v prítomnosti psa, kravy, alebo sliepky. Na rozdiel odo mňa sa oni nezmenili: oblečení sú rovnako ako vtedy, rozprávajú rovnakou rečou na celom svete, ich záujmy sú rovnaké ako vtedy, ich kultúra a hračky sú tiež rovnaké. Nepotrebujú trojkolky, stavebnice, knihy, hodinky, taniere, nábytok, domy. Do miery do akej to potrebujú vedia čítať naše myšlienky a na nás sa asi dívajú ako na nejakých parazitov, čo vo vzťahu k nim (a aj ku všetkým iným zvieratám, vtákom, rybám a najmä hmyzu) aj sme.