Spomienky.

Po príchode do Austrálie v septembri roku 1968 sme boli ubytovaní v armádnych barakoch. Spoznali sme sa tam s asi päťdesiatimi rodinami z Československa, s ktorými sme sa potom stýkali dlhé roky. Po pár týždňoch a mesiacoch sme postupne tie baraky opúšťali podľa toho kde sme si našli zamestnania a ubytovania. Z tých asi päťdesiatich sa iba dve rodiny časom vrátili do Československa. Jedni sa vrátili po asi 2-3 rokoch, druhí až po rozpade “socializmu”. Týmto posledným boli kedysi štátom ukradnuté akési nemovitosti a dúfali že sa im ich podarí získať naspať. Iní sa po čase premiestnili do iných krajín, hlavne do USA a Kanady.

Pokúsim sa spomenúť na niekoľkých z nich a na to čo robili v Československu, pokiaľ sa na to pamätám. Zoznam je podľa abecedy, všetcia nám obom, spolu so ženou, boli rovnako milí a vážení.

Dol. a jeho žena: on chemik na Slovenskej Akadémii Vied, ona účtovníčka;

Gar. a jeho žena: on mechanik, ona tiež;

Han. a jeho žena: on inžinier na konštrukcii autobusov, ona profesorka telocviku na gymnáziu;

Hat. a jeho žena: on mal prsty v projektovaní radarov ktoré stoja nad Bratislavou, ona účtovníčka;

Kub. a jeho žena: on drevársky inžinier, ona zdravotná sestra;

Pet. a jeho žena: on stavebný inžinier, ona účtovníčka;

Ste. a jeho žena: on lekár, žena v nemocničnej recepcii;

Sva. a jeho žena: on mechanik, na ženu sa mu nepamätámi;

Vác. (slobodný): mechanický inžinier, spolu s postaršími rodičmi a sestrou;

Vir. a jeho žena: vedec matematik, jeho žena neviem (veľmi pekná, nežila dlho);

Wlo. a jeho žena: on počítačový programátor, na jeho ženu sa nepamätám.­

Čo sa týka majetku nepamätám sa že by spomedzi nich niekto oplýval peniazmi. Opak je pravdou, nikto z nás nemal nič a všetcia sme dychtivo čakali až nám administratíva vybaví naše nezamestnanecké podpory. Na rozdiel od nás ľudia, ktorí do toho tábora prichádzali zo “západných” krajín, peniazmi oplývali (ako sa nám, chudákom, zdalo).

My a naši priatelia sme mali postupne asi 17 detí, z ktorých väčšina vyštudovala rôzne univerzity. Dá sa teda povedať že v prípade týchto jedenástich rodín Československo stratilo až 38 ľudí, všetko vysokokvalifikovaných a schopných. A sú to iba tí ktorých sme poznali my. Z ich kvalifikačného priemeru sa dá usudzovať že krajina v nich stratila to najkvalifikovanejšie čo tam vtedy mala. S mnohými z nich sme sa stýkali dlhé roky a tak viem že sa všetcia veľmi dobre uchytili, či už priamo v ich odboroch, alebo v odboroch podobných.

Čo nás všetkých spájalo? Bola to najmä nechuť pracovať podľa vtedajších československých obmedzení, menovite: všetko zo “západu” bolo zlé, všetko sovietske bolo treba nahlas a okato chváliť, a nekriticky prijímať; nechuť pracovať pod neschopným vedením; nemožnosť uplatniť svoje vedomosti, schopnosti a snaženia. U niektorých to boli spomienky na nedávnu minulosť, kedy ich rodiny aj oni sami boli režimom okradnutí, ponižovaní, prenasledovaní. A tiež vedomie že národná ekonómia nepostupuje ako by mala, ako by mohla, ba že dokonca aj upadá. Politiky bolo v našom myslení málo, ak sa to vôbec dá oddeliť od tých ostatných sťažností.

Čo týmto všetkým chcem povedať?

“Socializmus” bol v Československu nastolený tzv. Februárovou revolúciou, kedy roku 1948 komunistická strana za podpory Sovietskeho zväzu odstránila demokratickú vládu a nastolila “vládu ľudu”. Bola to však vláda ľudu iba podľa mena: vládla komunistická strana podľa inštrukcií zo Sovietskeho zväzu.

Do toho roku 1948, napriek zničujúcemu obsadeniu Nemeckom a čiastočne aj Maďarskom, ktoré trvali 6 rokov, bola československá ekonómia v dobrom stave. Po tom roku komunistická vláda začala rozsiahly program znárodňovania, čo bolo v podstate okradnutie vlastníkov o čokoľvek čo bolo cenné alebo zaujímavé pre vtedajšiu vládu. Boli to predovšetkým továrne, poľnohospodárske majetky, obchody, cirkevné majetky, atď. O pár rokov bolo obyvateľstvo okradnuté o úspory prostredníctvom nevýhodnej výmeny peňazí a iných trikov, až po nejakých 40 rokoch sa celý systém hospodárenia rozpadol a okradnutá krajina, s l’ud’mi nezvyknutými podnikavo rozmýšl’at‘, prešla na predchádzajúci kapitalisticko-socialistický systém hospodárenia, tentoraz však bez komunistickej strany vo vláde.

Nedávno som čítal o novom spôsobe skúmania dejín, ktorý sa v angličtine nazýva qualitative/quantitative research, hádam kvalito/kvantitatívny výskum po slovensky.

“Normálny” dejepis sa zaoberá štúdiom veľkých udalostí dejín: vojnami, kráľmi, ríšami, palácmi, dejinnými obdobiami, atď..

Kvalito/kvantitatívny výskum sa zaoberá podrobným popisom spoločenských, kultúrnych, psychologických, politických a hospodárskych javov (a iste aj iných) v spoločnosti a podrobuje ich skúmaniu s pomocou číselných dát.

Podľa tohto výskumu sa usudzuje že každá náhla, alebo násilná zmena v spoločnosti bola nasledovaná všeobecným poklesom skúmaných veličín. Ten pokles je náhly, návrat k predošlým úrovniam je veľlmi pomalý.

Rád by som videl podobnému skúmaniu podrobené rôzne zlomové udalosti v dejinách Československa: odliv kvalifikovaných ľudí v rokoch 1948 a 1968; vyvraždenie ľudí Nemcami v rokoch 1939 až 1945, a tiež po roku 1948 komunistami; zmeny v priebehu prvej svetovej vojny a po nej, a tak ďalej…

My, ktorí sme niekoľko takých udalostí zažili, alebo o nich počuli z rozprávania našich predkov, vieme, cítime, že pomaly stúpajúca rakúsko-uhorská krivka sa na začiatku prvej svetovej vojny obrátila prudko smerom dole, hádam sa trochu zdvihla v počiatočnom nadšení, ale klesla počas druhej svetovej vojny a najmä v období tzv, socializmu ešte nižšie a tam aj zostala až do jeho zániku v roku 1989.