Spomienky.

Poznáme sa so ženou dosť dlho aby som vedel čo povedať, ako to povedať a kedy to povedať; žena povie čokoľvek, akokoľvek a kedykoľvek, to je taká naša mlčanlivá dohoda.

Sediac v obývačke som sa prehraboval v počítači, žena čosi čítala. Keď som na obrazovke niečo zbadal som nemúdro zamrmlal “aká pekná žena”. Moja žena to zachytila, vstala zo stoličky a požiadala ma “ukáž mi ju”. Bol som síce už na počítači o kúsok ďalej, ale podarilo sa mi tú krásavicu nájsť, dokonca aj niekoľko jej obrázkov. “Čo na nej, preboha, vidíš?”, poznamenala žena hneď pri prvom. Prešiel som cez tie obrázky a pri jednom-dvoch z nich žena poznamenala že “tu vyzerá celkom dobre”. Pri iných poznamenala že “tu vyzerá hrozne”, “tu tá tvoja krásavica nemá žiadny vkus”, a podobne. Ja som mierne poznamenal že ja, keď som ju na obrazovke zbadal, som nemal na mysli vkus, iba sa mi zapáčila jej tvár.

Obrázky tej ženy, ktoré sa mojej žene ako-tak páčili, boli “oficiálneho” typu, kde pózovala riadne namaľovaná, s parádnym účesom a vkusných (podľa mojej ženy) šatoch, so strnulým úsmevom na tvári. Obrázky tej ženy, na ktorých vyzerala “hrozne”, “bez vkusu”, atď., boli všetky ostatné. Moju poznámku že krása nezávisí ani na oblečení, ani na namaľovaní, ani na parádnom účese, krása proste je, žena odmietla s obvyklým prehlásením že my muži nemáme poňatia o ničom čo sa žien týka.

Nečakám že ženy sa dívajú na svoju krásu mužskými očami, ale nepochopím (“súc mužom čo nemá poňatia o ničom”) prečo ženy posudzujú jedna druhú podľa oblečenia, topánok, maľovania, atď. Prečo sa na seba nedívajú ako na také aké sú, bez všetkých tých kulís. Prečo sa vlastne ženy potrebujú neustále pretvarovať: podpätkami aby vyzerali vyššie, strihom šatov aby vyzerali štíhlejšie, výstrihom aby bolo vidieť tvary poprsia, farbičkami aby zvýrazňovali/zakrývali niektoré črty tvárí, atď. Nedávno sme boli so ženou na koncerte. V orchestri s asi 50 hudobníkmi bolo niekoľko žien, aj husľová sólistka bola žena. Chlapi boli všetcia oblečení v tmavých šatách, s kravatami, čiernymi topánkami, atď. Ženy boli všetky pokiaľ možno vyzlečené: holé plecia, výstrihy až pokiaľ sa ktorá odvážila, rôznofarebné sukne také aby boli vidieť časti stehien, topánky od výmyslu sveta…

A sólistka? Vyzlečená ako všetky ostatné, a z celého koncertu mi zostali v pamäti jej krásne ruky ako ťahali sláčikom hore a dolu… A Ludwig van…? No, ten tam tiež bol, kdesi v pozadí.