Spomienky.

Ako sa stavali dve radarové strediská.

Vrcholce, ktoré som si vybral (Malý a Veľký Javorník) boli iba pár kilometrov nad Račou, na východnom okraji Bratislavy. Boli v ekologicky chránených lesoch, a prístup k nim bol iba po rozblatených lesných cestách a chodníkoch. K vrcholcom, ani do ich blízkosti, neviedli žiadne inžinierske siete. Peniaze neboli, ani ochota, a samozrejme ani záujem vedenia.

O tých “inžinierskych sieťach” som dovtedy nevedel zhola nič. Začal som si požičiavať/kupovať a čítať všemožnú technickú literatúru: knihy o elektrine a jej rozvode, knihy o rozvode plynu, vody, telefónu, kanalizácie, učebnice priemyselného stavbárstva, architektúry (s tými poslednými mi pomáhal pán Hron, vedúci akýchsi stavbárov s kanceláriou priamo na letisku. On mi aj dal náčrty možných budov, ktoré som zahrnul do môjho fasciklu. Bohvie nakoľko sa terajšie budovy líšia od jeho náčrtov)… Moju radarovú fantáziu som začal vidieť v celkom inom svetle, už menej ako fantáziu, viac ako komplikovanú a temer neprekonateľnú skutočnosť. V začiatkoch mi pomohlo niekoľko šťastlivých náhod.

K Rači najbližší z tých dvoch vrcholcov, Malý Javorník, bol zarastený dospelými dubmi a bukmi. Náhodou som vtedy poznal človeka v správe lesov. Presvedčil som ho aby nechal vyrúbať stromy na tom vrcholci pod nejakou šikovnou zámienkou (myslím že to bola nákaza kôrovcami), čo sa aj stalo. Z ničoho-nič som „mal“ pekný holý vrch, s najbližšími stromami asi 100 metrov ďaleko od špice. Čo ďalej? Nuž, pomohlo mi tornádo!

Asi kilometer nad okrajom Rače, na ľavej strane lesnej cesty, zváľalo niečo ako tornádo stromy na asi 100 x 300 metrovom páse. Mal som vtedy kamaráta na Pozemných Stavbách, čo bola organizácia ktorá mala na starosti stavbu ciest. Ten práve navrhoval asfaltovú cestu z Rače až po tie zváľané stromy, kvôli odvozu dreva. Po čase, keď stavba už bola schválená, som ho presvedčil aby tú cestu o „kúsok“ predĺžil. Aj sa tak stalo, asi o 2-3km, až po horáreň Biely kríž, ktorá sa nachádzala necelý 1km od „môjho“ najbližšieho vrcholca. A zrazu som „mal“ okrem vyčisteného vrcholca aj prístupovú cestu!

V tej istej dobe som sa zoznámil s jedným mladým meteorkárom, ktorý začal mať o moje snaženie záujem. Viac o ňom píšem v predošlom blogu.

Vedúcich som o tom informoval, prijali to s ubolenými výrazmi v tvári, bez záujmu, iba s typickými slovenskými poznámkami : „čo furt vymýšľate“, „čo už raz nedáte pokoja“… Oboch, Mihaloviča aj Barboráka, vidieť na tejto skupinovej fotografii:

Mimochodom, píšem tu o nich nedobre, ale nie preto že by to boli zlí ľudia. Neboli! Naskutku neboli!!! Boli to veľmi slušní ľudia, a osobne som mal s nimi dobré až srdečné vzťahy (boli dvaja, vedúci Oblasti Jozef Mihalovič a jeho predstavený Ferdinand Barborák). Oni však podliehali ústrediu, ktoré bolo v Prahe. Obaja títo moji vedúci boli bývalí telegrafisti, a pochybujem že ich vzdelanie siahalo do nebezpečnej blízkosti maturity na strednej škole. Obaja rozprávali po slovensky ( s väčším/menším nádychom záhoráčtiny), ústredie v Prahe rozprávalo po česky (z asi 300 zamestnancov tam bol vtedy iba jeden Slovák; keď mi raz tam bolo ponúknuté akési miesto neprijal som – bál som sa že je to finta ako sa ma v Bratislave zbaviť). Obaja sa báli že vznášaním akýchsi podivných požiadavkov nejako odokryjú ich vzdelanie a znalosti, a tak sa hrali na schovávačku. Ja som v Prahe na ústredí kontakty mal, ale tí ma odkazovali na mojich vedúcich v Bratislave (alebo, tí škodoradostnejší, priamo na ŠtB)…

A o tejto ŠtB, aspoň o jednotlivcoch s ktorými som prichádzal do „pracovného“ styku, môžem povedať skoro to isté ako o mojich vedúcich. Mnohí z nich, najmä tí starší, robili svoju prácu lebo boli za to platení. Všelijaké varovania a vyhrážky mi udeľovali skoro s odporom. Častejšie ma napomínali slovami ako „nevieme prečo to robíte, ale keď už ten svoj cirkus robiť musíte, aspoň to robte nejak miernejšie.“

Nikto sa ma však nikdy neopýtal že prečo vlastne toľko “buntoším”: “Čo je vlastne u vás tak zlé že si myslíte že to treba zlepšiť?”  “Prečo si myslíte že bezpečnosť leteckej prevádzky je ohrozená?” Takéto a podobné otázky som čakal, TEŠIL som sa na ne, a mal som aj pripravené odpovede. Nikdy mi však nebola poskytnutá príležitosť tie odpovede použiť. Tak ako cirkev donedávna, Štátna Bezpečnosť mala za úlohu stráženie štátneho aparátu; v prípade ŠtB, skúmanie bezpečnosti leteckej prevádzky nebolo v príručkách. Snáď ak by som zdôvodňoval svoje snaženie tým že ohrozením leteckej prevádzky môže byť ohrozená bezpečnosť štátu, neviem – hádam by som uspel, ale také slovné spojenie mi bolo dosť ťažké skonštruovať, rozumu vtedy majúc pramálo…

Roku 1967, po tom čo sa nám narodil prvý syn, som dostal povolenie navštíviť Rakúsko (syn aj žena museli zostať doma). Oficiálne som tam bol iba na bicykli na týždennom výlete, neoficiálne som plánoval sa porozprávať s našimi rakúskymi kolegami o spolupráci s našim plánovaným radarom na Malých Karpatoch. Z materiálov nám dostupných cez publikácie ICAO som usúdil že aj oni majú problém s ich radarovým pokrytím: antény ich radaru boli kdesi v okolí Viedne, a Alpy im predstavovali dosť nepríjemné prekážky; anténa umiestená trochu bokom by ich pokrytie výrazne zlepšila. Zišiel som sa tam s vedúcim ich Oblasti, s ich letištným radarovým inžinierom, a dvomi pracovníkmi z Oblasti (Höglinger a Mittelmüller), s ktorými som sa poznal po telefóne. O informácie z radaru na Malých Karpatoch všetcia prejavili živý záujem – nezvyklá to pre mňa vec, po slovenskej letargii. Bavili sme sa niekoľko hodín o možnosti že Bratislava by poskytovala budovy a technickú službu, a Viedeň že by mohla poskytnúť radar.

Počas tých debát sme zabrúsili aj na odmeny pracovníkov u nás a vo Viedni. Ja som vtedy, po siedmich rokoch od nastúpenia, poberal asi 2200 korún mesačne plus rovnošatu každé 2-3 roky plus letenku z Bratislavy kamkoľvek v Republike raz do roka; Viedeňáci poberali (šilingy prepočítané na vtedajšie koruny) okolo 9000 korún mesačne plus letenku s ktoroukoľlvek aerolíniou z Viedne kamkoľvek na svete tá aerolinka lietala. Vo Viedni každý z našich kolegov chodil do práce autom (z našich nemal auto nikto, iba pár najvyšších šéfov).

Vo Viedni som bol toho roku ešte raz, v decembri, aj so ženou (syn zostal doma u starých rodičov ako rukojemník), a s tými dvomi šéfmi som sa zišiel znova, poinformovať ich o našom pokroku – nebol zatiaľ žiadny. Po tretí raz som sa s nimi zišiel v septembri roku 1968, keď sme týždeň predtým odišli z Československa; bolo mi ponúknuté zamestnanie na rakúskej Oblasti – s poďakovaním som odmietol. Z toho totiž čo som videl v deň svojho odchodu z Bratislavy do Viedne koncom augusta 1968, menovite ruské tanky a všelijaké ťažké stroje, vrátane množstva vojska medzi Bratislavou a rakúskou hranicou, spolu s nejakou stovkou MiGov-21 na letisku, som súdil že ich “bratská pomoc” mala v sebe niečo viac – že skutočným úmyslom Rusov bolo zaútočiť na západnú Európu, a chcel som sa z tej Európy dostať čím skôr a čím ďalej. Bolo mi dojemné pozorovať tam de Havilland Vampiry Rakúskych vzdušných síl – všetkých šesť lietadiel – bravúrne trénovať na letisku Schwechat. Letecká technika z roku 1946 proti fungl novým ruským MiGom-21… Dvere do všetkých civilizovaných, a aj menej civilizovaných krajín sveta nám vtedy boli otvorené, a zvolili sme si Austráliu, kam sme sa aj koncom septembra roku 1968 šťastlivo dostali.

Takto sme vyzerali v Melbourne okolo Vianoc roku 1968:

****

Nedávno som objavil nasledovné informácie.

Články informujú o činnosti v meteorologickom radarovom centre po jeho vybudovaní v roku 1972. Bohužiaľ nemám žiadne informácie o výkone radarového centra Riadenia letovej Prevádzky, ktoré bolo postavené v rovnakom čase:

https://journal.geo.sav.sk/cgg/article/view/107/102

3. Závěry (z výše uvedeného Časopisu).

Uvedené čtvrtstoletí bylo mimořádně úspěšné díky nadšení prvního týmu „mušketýrů“ na hřebenu Malé Karpaty, který byl od roku 1977 postupně obohacován o kvalifikované programátory, elektroinženýry a IT specialisty, což z něj činí celkem 112 členů. Úzká spolupráce mezi RCRM a několika univerzitami v České republice a na Slovensku vyústila v řadu magisterských a doktorských tecí vedených pracovníky Malého Javorníku. Jednalo se o roky plné četných odborných stáží pro studenty a profesionály, finančně podporovaných Světovou meteorologickou organizací, FAO, IAHS, ESA, CMEA, COSPAR a INTERKOSMOS.