Spomienky.

Všetko má svoj koniec.

Z riadenia leteckej prevádzky som odišiel v tieni zaručeného väzenia koncom augusta roku 1968. Šéfom som na stole zanechal fascikel asi 20 cm vysoký so všetkým čo som za posledných 5-6 rokov nazbieral. Neviem, čo sa s ním stalo. Faktom zostáva že o pár rokov radar na „mojom“ kopci bol aj postavený, dokonca dva radary: jeden pre riadenie leteckej prevádzky, druhý pre potreby hydrometeorologického ústavu. Je ich vidieť na kopcoch nad Račou z celej (nezáhorskej) Bratislavy.

Takto vyzerá radar riadenia letovej prevádzky nad Račou z lietadla (požičané od „gonzu“ na Picasse vajnorského letiska):Takto vyzerá zblízka (obrázok som našiel na internete, ale zabudol som si zaznamenať komu treba poďakovať):Takto vyzerá meteorkársky radar na Malom Javorníku, ktorý bol uvedený do prevádzky roku 1972 (s vďakou požičané od Panoramio):Kto ich postavenie presadil, čo sa okolo toho odohralo, ako to funguje, som sa nikdy nedozvedel. Tých pár jednotlivcov ktorí by o tom mohli niečo vedieť – a je ich čoraz menej – tí o tom rozprávať nechcú, čoho takým maličkým dokladom je skutočnosť že od uverejnenia (v skrátenej podobe) tohto textu v českom internetovom časopise planes.cz sa mi z vtedajšej garnitúry pracovníkov na Slovensku (ani z Čiech) neozval ani jeden…

Takto vyzeraju oba radary zdiaľky. Radar vľavo je meteorologický:

__________________________________________________________________

Nedávno (2020) som objavil pracovný životopis toho mladého meteorkára, ktorého spomínam v kapitole o radare. Tu je z neho pár odstavcov:

Podhorský Dušan, 05.06.1941 Bratislava – H.E., multi – prof. h.c., RNDr., DrSc. – vedecký pracovník,
vysokoškolský učiteľ, diplomat. Študoval v rokoch 1955 – 1958 JSŠ, Bratislava; 1958 – 1963 PRiF UK,
Bratislava, odbor meteorológia a hydrológia; 1968 – UK, rigorózne skúšky (RNDr.); 1976 – vedecká
ašpirantúra, kandidát fyz. mat. vied (CSc.), Leningradský hydrometeorologický inštitút; 1991 – doktor
technických vied (DrSc.), Akadémia vied ZSSR, Sankt Peterburg; 1992 – vedúci vedecký pracovník.
Zamestnanie: 1963 – 1992 Slovenský hydrometeorologický ústav, synoptický a letecký meteorológ,
zakladateľ radarovej a kozmickej meteorológie v Česko-slovensku, vybudoval Pobočku SHMÚ pre radarovú a kozmickú meteorológiu na Malom Javorníku (1972) a svoju meteorologickú kariéru ukončil v r. 1992 (do r. 1990 námestník riaditeľa SHMÚ pre meteorológiu)……….

_ _________________________________________________________________

Roky 1967 a 1968.

To už bol koniec roku 1966, rádiové spojenie ani radarové pokrytie sme stále nemali, „môj“ vrcholec začínal pomaly zarastať, keď jedného pekného dňa tam robotníci začali kopať z Rače pozdĺž tej novej cesty. Keď sa tam objavili aj bubny s telefónnymi káblami som sa nezdržal a opýtal som sa ich že čo to je: vraj telefónny kábel pre ministerstvo vnútra…

Spravil som vtedy hlúposť ktorá ma mohla priviesť definitívne do väzenia: napísal som na to ministerstvo že či by sme (my, riadenie leteckej prevádzky) mohli požiadať o časť z toho káblu pre naše potreby. Ministerstvo vnútra bolo vtedy najsilnejšou inštitúciou v krajine, bolo rozumom a mocou za oficiálnou bábkovou vládou. Bol som vtedy predvolaný na to ministerstvo, teda na jeho miestnu odbočku v Bratislave, a bolo mi pohrozené všetkým možným čo mali k dispozícii. Obvinený som bol zo špionáže („ako som sa o ich činnosti dozvedel?“), z rozvracania vládnych inštitúcií, atď., atď. To boli vtedy tie najvyššie možné obvinenia, a že som neskončil za mrežami asi ďakujem tzv. Pražskej jari. To bolo obdobie kedy sa politická situácia v krajine začínala meniť k lepšiemu, ako sme sa vtedy domnievali.

Do tej politickej situácie som sa začal miešať aj ja. Bolo mi naprosto jasné že s vedením, ktoré nemá o moju prácu záujem, ani s politickým systémom ktorý také vedenie podporuje, sa nedá pokračovať a treba zjednať nápravu. Začal som agitovať o zmeny, a podarilo sa mi získať prívržencov aj okolo seba, aj na letiskách na celom Slovensku. Prišiel rok 1967, a politické zmeny sa začínali zrýchľovať…

O „Pražskej jari“ sa toho napísalo dosť a lepšie inými a na iných miestach. Nechcem sa im miešať do fachu a tak svoje rozprávanie na túto tému ukončím.

Treba mi však dodať toto: koncom roku 1967 sme začali organizovať schôdze, na ktorých sme debatovali o zmenách ktoré sme pokladali za potrebné pre zlepšenie organizácie leteckých zabezpečovacích služieb (nešlo iba o riadenie leteckej prevádzky, ako sme zistili, všade bol neporiadok). Na tie schôdze sme pozývali osoby ktoré mali,-  alebo mohli -, niečo povedať do organizovania tých služieb. Raz sa nám podarilo dotiahnuť aj akéhosi súdruha Slaninku, ktorý bol na Ústrednom výbore Komunistickej Strany Slovenska zodpovedný za riadenie leteckej prevádzky – šéf všetkých šéfov! Dovtedy sme o ňom nevedeli. Vyzňúrali sme ho tak že sme proste na ten ÚVKSS šli a dopýtali sa k nemu (už to bolo náznakom zmien ktoré prebiehali v spoločnosti: donedávna by sme sa také niečo neodvážili). Nevedel ako sa vykrútiť, ako sa nás zbaviť, ale nakoniec k nám na schôdzu na Ivanke prišiel. So všetkým s nami súhlasil! Súhlasil s nami súdruh Želinský, náčelník letiska Ivanka; súdruh Bella, predseda odborov na Ivanke; súdruh toto aj súdruh hento – nepamätám sa na všetky tie mená. Pár dní po príchode súdružských armád Sovietskeho sväzu niekoľko týchto súdruhov, tých, ktorí na našich schôdzach s nami vo všetkom súhlasili, prišlo za mnou: „Tak už konečne na vás došlo, PÁN  Hatvani…“ Súc rozhodnutý z tej Československej Socialistickej Republiky odísť pri najbližšej príležitosti som im každému odpovedal že „Nie na mňa, ale na vás došlo, Súdruh xxx“.