Spomienky.

Tri-a-polročného vnúčika Kubka rozbolelo uško. Mama ho vzala k lekárovi, a ten mu prepísal liek zvaný jednu-lyžičku-tri-razy-za-deň, aspoň tak mi to Kubko kládol na srdce keď som ho na druhý deň prišiel strážiť.

Poobede dostal tú svoju lyžičku, a po chvíli prišli naňho jeho obvyklé driemoty. Poumýval som ho, pomohol som mu do pyžama, a polospiaceho ho položil do postele. Pohladil som ho po vlasoch a poberal sa preč: „Nezabudni na rozprávku, dedo!“, ozval sa polohlások z postele. Ach jaj, už som sa tešil že dnes nemusím nič vymýšľať keď tak pekne zaspával…

Čo tak nafriško? Dotkol som sa mu bolavého uška, a dostalo sa mi napomenutia, „Ešte to bolí, dedo“. Ach, zabudol som. A už som mal koniec rozprávkovej nitky v zuboch.

„Vieš, Kubko, raz žil jeden človek ktory si rád vyrábal všelijaké zvieratá z hliny…“

„Nemal plastelínu?“

„Nemal, a aj keby mal, radšej mal hlinu“.

„A aké zvieratá?“.

„Nuž, čo už tak okolo seba videl: kone, kravy, psov…“

„A ľudí nevidel?“.

„Čoby nie, videl, a aj tých si vyrábal z hliny“.

„A koho si spravil?“.

„Všelikoho, mamu, deda, suseda, ba raz si aj vymyslel dievča!“

„Aké dievča?“

„Také pekné, s dlhými vlasmi…“

Kubko začal podrimovať, pekné dievčatá neboli stredom jeho pozornosti, a tak som pokračoval.

Dievča sa mu podarilo tak že sa na ňu nemohol prestat dívať. Díval sa deň, díval sa dva, díval sa týždeň, a raz mu prišlo na um že čo keby mu tak to hlinené dievča ožilo. Čo keby si vedel spomenúť na najaké šikovné zaklínadlo…

„Ako ten čarodejník v rozprávke?“, ozval sa slabučký hlas spomedzi podušiek.

„Áno, také nejaké slovo, nevieš si spomenúť, Kubko?“.

Nevedel.

Sochár skúsil slovo kráľovná – nič sa nestalo; skúsil slovo jašterica – tiež nič.

„Skúsil aj slovo Afrika?, pýta sa hlások.

„Tuším áno, ale viac sa mu páčilo slovo …hmmmm… Ga-la-te-a“.

„A skúsil ho?“

„Skúsil!“.

„A čo sa stalo?“

„Socha otvorila jedno oko!“

Sochár opakoval „Ga-la-te-a“: socha otvorila druhé oko!! Kubko sa pre istotu schúlil do periny, iba nos a velikánske oči mu bolo vidieť.

Znova, ale tentoraz sa nestalo nič. Sochár pohladil sochu po hlave (a pohladil som aj Kubka, má to rád): na hlave sa soche objavili vlasy. Pohladil ju po líci (aj ja Kubka): objavila sa koža. A tak ju hladil po celom tele (aj ja Kubka), a z hliny sa vynáralo krásne dievča. Keď som sa dostal Kubkovi k boľavému ušku ma ešte fufňavo upozornil:“To je to boľavé…“.

Uška som sa mu teda nedotkol (a ani sochár dievčaťa): keď ju tak pred sebou videl nezdržal sa a chcel ju objať. Dievča skríklo „Nechaj ma, čoho sa dotkneš sa mení na hlinu!!!“.

„Čo to táraš, veď ja som ťa z hliny vytiahol.“

„Nie, nie, dotkol si sa mi ucha a teraz je hlinené!“.

„No počkaj, dotknem sa ho naozaj a uvidíš že bude také aké má byť“.

Dievča však skríklo, rozbehlo sa k dverám a začalo kričať na plné hrdlo že ju ten chlap vnútri chce premeniť na hlinu: ľudia sa začali zbiehat, či už na jej krik, alebo že bola celkom nahatá….

Kubko už dýchal pomaly a zhlboka, oči mal zatvorené, a na tvári spokojný výraz: „Zase som z deda vymámil jednu rozprávku…“