Spomienky.

Z Bratislavy sme odišli v auguste roku 1968, žena v deviatom mesiaci, jednoročný syn a ja. Vo Viedni sa nám narodil druhý syn. Do vzdialenej krajiny sme sa dostali o mesiac neskôr. Bez peňazí, bez majetku, bez znalosti miestnych zvykov a zákonov. Ja som miestnu reč, angličtinu, ovládal celkom dobre, žena tak asi na úrovni prvej učebnice.

Moje zahraničné kvalifikácie neboli uznané a tak som začal pracovať ako umývač lietadiel a strojov, ako robotník na linke na výrobu telefónov a po asi roku ako kreslič v automobilke. Niekoľko rokov sme bývali v prenajatých bytoch, postupne asi troch, ako sa nám menili okolnosti.

O rok sme tiež kúpili staré auto, začali sme cestovať naookolo a hľadať miesto na usadenie. To sme našli, požičali si peniaze a roku 1974 sme sa sťahovali do novopostaveného domu.

Medzitým sa nám narodili d’alšie dve deti, na okolí nového domu sme začali objavovať známych a priateľov, deti si vodili domov kamarátov a kamarátky, začali chodiť do škôl, atd’.

Víkendy a dovolenky sme trávievali jazdením po okolí, zariad’ovaním domu, budovaním záhrady, stretávaním sa s kamarátmi okolo tenisu a iných športov, až sme napokon roku 1979 vstúpili do miestneho športového klubu kde sme členmi doteraz, po vyše 45 rokoch.

Rád na to rušné desaťročie spomínam, aj naše deti. Pred pár dňami, sediac so ženou v záhrade sme nevdojak začali znova spomínať. Najprv na Bratislavu, odchod odtiaľ (a tá situácia v porovnaní s dnešnou nešťastnou Ukrajinou) a príchod sem, a zrazu žena hovorí ze “tých prvých desať rokov tu v novej krajine boli moje najhoršie roky v živote!”.

Trvalo chvíľu než som to strávil!

Podľa mojej ženy: vraj sa cítila osamotená, angličtinu vraj neovládala natoľko aby sa odvážila s niekým rozprávať (na to sa pamätám, napr. prvý rok som chodil nakupovať ja sám, ona sa bála vstúpiť do obchodov); priateľov vraj nemala žiadnych (mala, ale väčšinou “iba” Slovákov a Čechov z miestnych krajanských klubov); nikto sa vraj o ňu nestaral ako tam v novom dome bola sama s tromi až štyrmi deťmi a s ich kamarátmi); na výletoch sa tiež cítila osamotená pokým som ja pobehoval s deťmi po parkoch… No, skrátka to prvé desaťročie, tak vzrušujúce a plné radostnej činnosti pre mňa (ju tiež nevynímajúc, ved’ sme všetko robili spolu), boli pre ňu tie najhoršie roky v jej živote.

Spomienkam na d’alšie desaťročia som sa radšej v tichosti vyhnul…