Spomienky.

Pred pár týždňami mi pár kamarátov poslalo zprávu s vlákenkom: vraj kúsok môjho blogu v Pravde o Dynamitke bol použitý v relácii o fabrikách na Slovensku.

To vlákenko mi privolalo na obrazovku 23-minútovú reláciu o fabrike v ktorej som kedysi chvíľu pracoval a o ktorej som napísal pár riadkov spomienok.

O tej relácii nemám žiadnu mienku. Nepoznám jej pozadie, nepoznám jej potrebu v dnešnej slovenskej spoločnosti, nemám žiadnu mienku ani o jej umeleckej hodnote.

Ten môj blog má síce názov Dynamitka, ale o fabrike ako takej sa v nom nedočítaš veľa. Nič o chemikáliach, nič o strojoch na ich výrobu, nič o ľud’och ktorí tie chemikálie vymýšľajú, skúšajú, vyrábaju a predávajú. Blog sa zaujíma o spoločenské pomery pod akými taká fabrika fungovala a tým pádom by sa blog dal – s menšími úpravami – použiť na ktorúkoľvek fabriku vo vtedajšom Československu.

Po zhliadnutí relácie a po vypočutí si čo o Dynamitke/Dimitrovke/ChzJD/Istrocheme hovoria ľudia ktorí majú s tou fabrikou niečo do činenia, prišla mi na um jedna myšlienka.

Už ked‘ som tam roku 1959-60 ako 22/23 ročný pracoval som vedel že Dynamitka vyrába životu a prostrediu škodlivé látky, a že s tými látkami sa narába dosť nedbanlivo. Nedbanlivo vo vzťahu k ľud’om ktorí s nimi pracujú, a nedbanlivo k okolitej prírode a životnému prostrediu. Vtedy, v časoch hlbokého socializmu, si človek o tom, a tobôž proti tomu, nesmel otvoriť hubu bez strachu že bude označený za nepriateľa socializmu so všetkými dôsledkami, vospolok nepríjemnými.

Dnes sa o tých dôsledkoch vie a dokonca sa o nich aj hovorí a píše. Hovorí aj píše, ale nekoná sa nič. Nekoná sa preto lebo hľadať obete nezdravého prostredia – ak ešte žijú – je dost obťažné, a keby sa aj niekto postihnutý našiel a dokázalo by sa že je to následok jeho práce v Dynamitke, čo potom? Ako ho liečiť, ako ho preboha odškodniť, a z akých fondov? A čo keby sa nedajbože takých obetí našlo viac???

Škodlivé dopady chemikálií z Dynamitky na okolité životné prostredie však neumreli, sú tu, usilovne kontaminujú zem a najmä spodné vody, a spolu s nimi pomaly prenikajú k Dunaju a do okolitých štátov.

No a už som u tej myšlienky, ktorú som spomenul o pár riadkov vyššie.

Som si istý že tých “dynamitiek” je v Európe veľa, sú iste aj v bývalých socialistických štátoch, a iste aj v štátoch nesocialistických. Som si tiež istý že každá jedna z tých “dynamitiek” má tie isté problémy spojené s materiálmi ktoré vyrábajú.

Bolo by zaujímavé ponavštevovať niektoré z tých fabrík, či už stále fungujúce, alebo už v stave ako tá bratislavská. Ponavštevovať pár z nich a povyzvedať sa ako sa tie fabriky starajú/starali o ich zamestnancov, ako sa tie fabriky starajú/starali o životné prostredie. A ak majú podobné problémy – ako sa k nim stavajú. Televízna relácia o nich by hádam pomohla povzbudiť vládu konať o niečo horlivejšie než doteraz.