Spomienky.

Dear Mr. Jozef, včera si ma počas telefónneho rozhovoru nazval odrodilcom. Nakoľko moja slovenčina už stratila cit pre jemné odtiene vyhľadal som si to slovo na internete a objavil som že je to nadávka, doslova

muž. r. kto sa odrodil svojmu národu, vlastizradca, renegát, odpadlík

Od Teba, kamaráta z detstva, to tak neberiem, použil si slovo ktoré sa Ti v tom momente zdalo byť vhodné.

Odišli sme v auguste roku 1968 z ČSSSR s platnými ČS pasmi (na 5 rokov, tuším). Dva roky po odchode sme boli odsúdení na 24 mesiacov, a bolo nám odobrané čs. občianstvo. O rok na to sme dostali občianstvo v jednej po anglicky hovoriacej krajine, a toho sa držíme už 52 rokov. Doma už aspoň 40 rokov hovoríme výlučne po anglicky, aj s deťmi, aj s vnúčikami. Z celej rodiny, okrem mňa so ženou, vie iba najstarší syn ako-tak po slovensky. Pýtal si sa ma ako sa cítim, odpovedal som že sa cítim ako Angličan, a že v anglickej reči sa cítim viac doma než v ktorejkoľvek inej. A to nie je iba reč, po 52 rokoch žitia v anglickom svete som tu v tejto kultúre viac než tam u vás, a nemám sa za čo ospravedlňovať, ani hanbiť.

Československu som nikdy neublížil; naopak, Československo ublížilo mne! Krátko po mojom narodení odovzdalo pol mojej krajiny Nemcom (a na šesť rokov som stratil moju českú rodinu). Hneď na to odovzdalo moje Slovensko polovičku tej zvyšnej polovičky Maďarom (a na šesť rokov som stratil moju maďarskú rodinu). O pár rokov neskôr dalo Československo moju celú krajinu do náručia Rusom (a národná kultúra sa začala nenápadne ale isto roztápať pod návalom oveľa silnejšej a svetovejšej kultúry ruskej; z ruskej hudby a literatúry si pamätám oveľa viac než z tej slovenskej, napríklad).

Okrem toho: 1. Poslalo môjho otca “do výroby” (t. zn. robiť tú najťažšiu manuálnu prácu bez nádeje na zmenu) len pre to že bol úradníkom; 2. Kopu ľudí okolo mňa, ktorých som osobne poznal poslalo “do výroby”, ukradlo im majetky, atď., nemusím Ti tie časy opisovať, tiež si v nich žil; 3. Ak si prečítaš moje blogy (v Pravde pod menom karol3) uvidíš čo všetko som pre ten štát urobil, na všelijakých brigádach, v aeroklube, na Ivanke, o čo všetko som sa snažil (medziiným som vymyslel a čiastočne vybojoval Prvé majstrovstvá sveta v leteckej akrobacii vo Vajnoroch, vymyslel som a temer úplne presadil stavbu dvoch radarových stredísk nad Račou, usiloval som o založenie Katedry riadenia letovej prevádzky na Dopravnej v Žiline – trvalo 25 rokov než sa rozkývali!, učil som vo Vajnoroch lietanie, teoriu aj prax…atď.), a štát sa mi neustále odmeňoval nadávkami, zosmiešňovaním, hrozbou väzenia, nepostupom v práci, posielaním na mňa tajnú políciu, atď., atď. 4. A nakoniec, ako korunu nad tým všetkým, môj štát si roku 1968 povolal proti mne cudziu armádu, ktorá ma temer zastrelila keď som šiel do práce. Ak sa tu niekto odrodil tak to bol môj vtedajší štát, ktory zneužíval lásku k reči a vzťah k národu pre svoje zlovolné a určite nevlastenecké účely!

Poslednou bodkou za touto celkove melancholickou kapitolkou môjho života bolo zničenie hrobov mojich predkov. Pred pár rokmi niektorí moji príbuzní sa rozhodli zničiť hrob rodičov môjho otca v Bratislave a aj hrob mojich rodičov v Humpolci, v ktorom boli aj mamini rodičia aj starí rodičia…

O vašom terajšom štáte toho veľa neviem, a necítim sa byť jeho časťou v žiadnom zmysle slova (okrem reči, tá sa zabudnúť nedá, a ani nechcem – umožňuje mi komunikáciu s tými pár ľudmi ktorých tam u vás poznám a ktorých si vážim). Nedivil by som sa keby sa k nejakému rozkúskovaniu neprikročilo znova: juh Maďarsku, Tatry Poľsku, Bratislavu k Viedni…

Na porovnanie jedna drobnosť.

Keď sme prišli do anglického prostredia som čakal asi rok na výsledky mojej prihlášky naspäť do letectva (v ktorom som u vás pracoval okolo 15 rokov), a pracoval som v asi troch nevýznamných zamestnaniach (telefónny technik, umývač lietadiel, umývač priemyselných zariadení). Keď ma do letectva neprijali (občianstvo) začal som pracovať ako konštruktér, po asi 7-8 rokoch ma povýšili na inžiniera a to som robil až do penzie, ktorú som nastúpil v svojich 72 rokoch. Ako konštruktér a inžinier, čokoľvek užitočné som navrhol, alebo spravil, všetko bolo prijaté s vďakou. Ako konštruktér (o ktorej práci som dovtedy nemal ani šajnu) som bol povyšovaný temer každý rok, aj plat mi rástol s každým povýšením. Ako inžinier som si založil vlastnú spoločnosť, zamestnávali sme – podľa toho akú sme mali prácu – 3 až 25 ľudí. Práce sme vždy mali až nad hlavu! Na rozdiel od mojho rodiska nikdy za mnou neprišla tajná polícia ma strašiť, žiadna cudzia mocnosť sa neodvážila mi ukradnúť kus mojej krajiny, nikto sa nezaujímal o môj kádrový posudok, nikto sa nepýtal na moje kvalifikácie (nemal som žiadne!). To všetko napriek tomu že som tu bol na začiatku naprosto neznámy, bez príbuzných, bez kamarátov a prvých pár mesiacov aj bez peňazí: vieš spraviť to o čo ťa žiadame? Áno? Tak poď sem a sprav nám to – to bolo všetko!!!

Ešte jedna drobnosť.

V ČSSSR som celý svoj život býval u rodičov, alebo u starých rodičov. Keď som sa v tridsiatke oženil, a čoskoro sa nám narodilo prvé dieťa, skúšal som sa v rokoch 1966 až 68 dostať na poradovník na tzv. Družstevný byt – neprijali ma, vraj čakacia lehota je aj niekoľko rokov; moju prihlášku neprijali ani ďalšie dve družstvá. Nájsť si v Bratislave bývanie na prenajatie bolo v tých časoch temer nemožné.

Na “Západe”, kam sme prišli bez peňazí, bez príbuzných, bez stykov, bez známych a bez znalostí miestnych zvykov sme asi 4 mesiace bývali zadarmo v provizórnych barakoch ktoré poskytoval štát novoprišlým. Keď som si z prvých zamestnaní nahonobil trochu peňazí prenajal som cez bytovú agentúru byt, dvojizbový, čiastočne zariadený, dokonca aj s telefónom, o ktorý som v ČSSSR bezvýsledne žiadal dlhé roky.

Po asi štyroch rokoch sme si kúpili stavebnú parcelu, do roka začali stavať, a necelých šesť rokov od príchodu do krajiny sme sa celá Rodina sťahovali do nového domu: žena, ja a štyri deti ktoré sa nám dovtedy postupne narodili.

Ak je všetko čo som tu napísal typickou známkou odrodilca – nemám dôvod sa ospravedlňovať, ani hanbiť!

Pridané o pár týždňov.

Ešte jedno drobné  zamyslenie.

Mám pár kamarátov, Angličanov z Indie. Narodili sa v Indii, detstvo prežili v Indii, do Anglicka ich rodičia posielali na prázdniny a na zoznámenie sa s príbuznými. Teraz sú už desaťročia roztrúsení po anglickom svete: v Južnej Afrike, v Austrálii, v severnej Amerike. Sú Indickými vlastencami, sú Kanadskými vlastencami, Juhoafrickými? Ani jedno, ani druhé, žiadne – cítia sa Angličanmi…