Spomienky.

V starom kufri som naďabil na čítanku môjho otca ktorú používal ako gymnazista v Bratislave. Knižka sa volá “ ČÍTANKA PRO VYŠŠÍ TŘÍDY ŠKOL STŘEDNÍCH”. Na druhej stránke je titulka “Výbor z literatury české doby nejnovější”. Knižka vyšla v Prahe roku 1925. Obsahuje krátke výbery z diela šesťdesiatich deviatich básnikov, spisovateľov aj literárnych kritikov. Medzi tými šesťdesiatimi deviatimi menami je aj deväť slovenských.

Názov knihy “Výbor z literatury české…” nenápadne naznačuje že aj slovenčina je do jej náručia štedro a láskavo zahrnutá. Nuž, taká bola to doba, slovenčina bola pokladaná za nárečie češtiny a mala s ňou aj splynúť do jedného jazyka československého. V pomere v knižke uvedených autorov asi šestdesiat k deviatim, teda ak… Prvý československý prezident T. G. Masaryk sa narodil a vyrástol na česko-slovenskom pomedzí kde tie dva jazyky naozaj splývaju. Nečudo že on bol jedným zo zástancov reči „československej“.

Na Slovensku som v živote nepočul Čecha rozprávať po slovensky, iba ak sa tam narodil a vyrástol. Moja vlastná mama, Češka z Humpolca, žila v Bratislave od svojich desiatich rokov, okrem pár ľudových doma v Humpolci chodila do škôl až do maturity v Bratislave roku 1930 (“vesměs čeští učitelé” hovorievala); po slovensky nikdy nepovedala ani slova, iba ak sa tomu nedalo vyhnúť, a aj to vyslovila na český spôsob.

Bratia Česi úpeli pod rakúsko-katolíckou čižmou nejakých 300 rokov, 300 rokov “temna”; Slováci žili pod maďarskou čižmou o niečo kratšie, ale o to tuhšie. Čechom pod tou ich čižmou prekvitala všetka literatúra, hudba, divadelníctvo, ba aj veda, skrátka kultúra, výrazne odlišná od rakúskej; Slovákom bola ich vlastná zem, reč a kultúra odopieraná, a umelci a vedátori, ak sa vyskytli, boli automaticky priradení k Maďarom.

Po prvej svetovej vojne Maďari zväčša odišli do Maďarska, vlastnej slovenskej inteligencie bolo poriedku a tak na Slovensko prišli vypomáhať Česi: českí učitelia, českí úradníci, českí prednostovia staníc, českí todleto a českí tamdleto. Spočiatku to fungovalo, ale po piatich-desiatich rokoch si Slováci začali uvedomovať že ich slovenská reč a kultúra, toľko dovtedy utláčaná Maďarmi, sa začína utápať pod prívalom reči a kultúry českej. A bratia Česi, sami 300 rokov “úpejúci” pod čižmou rakúsko-katolíckou, sa sami začali premienať na “českú čižmu”, na utláčateľov, utláčateľov reči a aj kultúry slovenskej; a utláčateľmi vo všetkých možných odvetviach verejného života. Utláčateľov nie násilnými, ale mäkučkými, nenápadnými, tak mäkučkými a nenápadnými že si to ani sami neuvedomovali. “Vždyť mi ti Slováci tam přeci rozuměj’ “, v ktorej vetičke je tiež nenápadný odkaz na nedávny “felvidék”, v tomto prípade v českom ponímaní…

V tomto spojení si treba hádam pripomínať nie iba dvadsiaty ôsmy október s rovnakou dávkou vďaky a rozpačitosti, ale aj deň rakúsko-uhorského vyrovnania, kedy Slováci boli hodení do náručia inej, nie práve priateľskej, kultúry: nikdy, nikdy viac!

Prišla mi na um jedna príhoda spred dvanástich rokov.

Už 40 rokov som vtedy žil v anglickom prostredí, a práve som trávil niekoľko dní u sestry v Prahe. Pre rannú prechádzku okolo blízkeho parku som mal oblečené staré tepláky sestrinho muža. Prechádzala okolo mňa skupina asi 30-ročných ľudí, mužov aj žien, a zachytil som ako ktorýsi z nich povedal „nevieš kto tu počúva“ – po anglicky. Nezdržal som sa a nadhodil som, tak aby ma počuli, niečo ako „múdre slová“. Zarazili sa, rozosmiali, a hneď ma obklopili, odkiaľ som, čo tu robím, akoto že im rozumiem, atď., atď. Nepamätám sa odkiaľ boli, iba sa mi marí že kdesi zo stredu USA, alebo z južnej Kanady, nevadí, nie je to dôležité. Dovtedy som už dva týždne hovoril s kdekým po česky, a teraz som sa zrazu zacítil ako doma. Prešli sme okolo toho maličkého parku dva-tri razy, povedali sme si čo sa dalo o dianí tam doma, t. zn. v anglickom svete, popriali sme si dobré užitie Prahy a dovoleniek, a dali sme si zbohom. A ja som si uvedomil že nie čeština, ani pár dní predtým slovenčina, sú mi mojimi rečami! Mojou rečou je už dávno angličtina. Moje deti vedia po česky a po slovensky iba pár slov, vnúčatá ani jedno, so ženou sa doma už dávno rozprávame po anglicky; v angličtine sa cítim doma viac ako v češtine a slovenčine.

A to „doma“ nie je iba v slovách, vetách a spôsobe vyjadrovania sa. To „doma“ je oveľa hlbšie: je to v spôsobe nazerania na všetko, je to v spôsobe videnia vážnych a žartovných vecí v udalostiach, v spôsobe vyjadrovania sa o politike, a aj jej chápania, a najmä – to treba vyzdvihnúť – v prijímaní čo je povedané bez urážania, bez hľadania nejakých tŕňov namierených na osoby okolo seba. To urážanie sa mi je v slovenskom a českom svete nezvyklé a nepochopiteľné. Samozrejme, aj po anglicky sa vedia ľudia navzájom urážať, to áno, ale deje sa to úmyselne a viditeľne, nie ako kedykoľvek (a často) v bežnej slovenskej a českej konverzácii.

Typická príhoda: „Tak ty nechceš tu moji svíčkovou…“, hovorí mi sestra. „Ne že nechci, ale nemůžu. S Frantíkem (jej mužom) jsme zrovna byli v KFC“. „No jo, ale Frantík to jí a ty ne. Já vím vy bohatí jste zvyklí na jiné žrádlo než na obyčejnou svíčkovou“. Pre moju sestru bohatý je každý „tam venku“. A už je urazená a až do večera „se mnou nemluví“…