Spomienky.

Natieral som plafón v obývačke, a neustále som musel odháňať tvrdohlavého komára, ktorý sa motal okolo čerstvo natretej plochy. Keď som skončil s natieraním a poumýval a poodkladal náčinie vrátil som sa na trochu pokochania. Na jednom mieste som zbadal drobnú nerovnosť – komár! Usadil sa na čerstvej farbe, pokúšal sa odletieť a počas zápasu sa mu podarilo zaobaliť sa do farby od hlavy až po paty. Nakoľko farba už bola čiastočne suchá, a komária hrobka nebola príliš výrazná, nechal som ho tam.

V dome sme bývali so ženou až do odchodu na večnosť, po nás v ňom bývalo jedno z našich detí, aj pár vnúčat. Každý z obyvateľov si natrel plafóny svojou farbou, hrobka komára bola zakrytá ďalšou a ďalšou vrstvou plastiku, až napokon sa dom vybýval a doslúžil. Jeden z našich prapotomkov ho zbúral, použil čo sa použiť dalo, zvyšok odviezol na smetisko a tam skončil aj komár v jeho plastikovej hrobke.

Dejiny sa kotúľali ďalej, prešlo storočie, tisícročie, stotisícročie…

O pol milióna rokov, hádam aj viac, obyvateľom jednej planéty v galaxii sa vrátila sonda ktorá mala priniesť vzorky materiálu z akejsi veľmi vzdialenej planétky ktorá bola kedysi silne rádioaktívna, a o ktorej sa predpokladalo že uplynul už dostatočný čas na preskúmanie.

Planeta bola pokrytá hrubou vrstvou sklovitej hmoty a sonda priniesla iba malú kôpku akéhosi materiálu, ktorý bol poslaný na rozbor do patričnej inštitúcie. Materiál bol silne rádioaktívny, a rozborom bol poverený vedec ktorý vďaka svojmu hmyziemu povodu bol rádioaktivite pomerne odolný.

Vedec, nie nepodobný dnešným lienkam, použil všetky nástroje ktoré mal k dispozícii, od kusadiel, presvietenia až po automatické vrtáčiky, dláta, kladívka a rýpadlá. Uprostred rôzneho málo významného piesku vyduloval akúsi guličku z neznámeho materiálu. Po presvietení sa mu zazdalo že v tej guličke sa nachádza akási štruktúra. Netreba vážených čitatelov napínať: tá štruktúra mu na trojrozmernej obrazovke začala pripomínať akéhosi tvora! A ten tvor tomu vedcovi-chrobákovi začal pripomínať niektorých z jeho spolupracovníkov. Vedec-lienka došiel k nevyhnuteľnému uzáveru: dávni obyvatelia tej neprebádanej planéty boli na úrovni civilizácie kedy svojich mŕtvych uz pochovávali do niekoľkých sarkofágov, a z tých každý bol z inej dosiaľ neprebádanej hmoty!

Keď svoj objav zverejnil, a dostal Chrústovskú cenu za vynikajúcu vedeckú prácu, verejnosť sa konečne o tom dozvedela z miestnej tlače. A jeden starý Mandelinka (alebo hádam Pleseň) si spomenul na dávnu bájku, podľa ktorej na ich planete havarovalo čosi plné akejsi zdeformovanej kaše, a z ktorej vraj vyliezli všetcia ich predkovia: blchy, muchy, plesne, baktérie… Že by tvor v tej vedeckej práci bol jedným z ich pra- pra- predkov???