Spomienky.

O roku 1968 som nenašiel v dnešných novinach nič a tak prikladám svoju spomienku na dva príchody Rusov do Bratislavy.

Roku 1945.

… Na druhý deň po odchode posledných Nemcov sme s dedom boli v jednom dome na okraji vinohradov (nad Peknou cestou) keď ktosi zakričal že prichádzajú Rusi. Všetcia sme vbehli do domu a čakali. O chvíľu sa aj objavil vo dverách vojak s granátom v ruke: “Germán!?”, zakričal. Dedo vstal a povedal že tu žiadni Germáni nie sú, iba civilisti, ženy a deti. Rus poodišiel do dvora, dedo za ním, ja tiež, a Rus zahodil granát ďaleko do vinohradov. Granát nevybuchol, a bolo nám nakázané tomu miestu sa vyhýbať (ja som sa síce rozbehol že ho prinesiem naspäť, ale dedo s vojakom ma našťastie zastavili). Vojak rozprával rečou ktorej sa dalo trochu rozumieť. Vojna nám skončila celkom potichu. Pár výstrelov bolo počuť v tých dňoch kdesi z hôr nad Račišdorfom, a inak nič – nemeckí vojaci v našom okolí zmizli asi deň či dva pred príchodom Rusov. Na slovenských vojakov z tých dní sa nepamätám.

V tej pivnici bol s nami aj mladý človek, holič, ktorý sa na druhý deň rozhodol že zájde domov, pozrieť sa čo sa deje, a hádam si priniesť svoje nástroje a začať pracovať. Nedostal sa ďaleko, po pár sto metroch ho ľudia našli zastreleného. Pochovali ho na pravej strane Schienwegu, tam kde končí najprudšie stúpanie, a miestny kamenár pán Čeglej mu spravil pekný pomník. Jeho hrob som tam roku 2007 ešte videl, ale náhrobný kameň už nie: bolo na ňom napísané Antonín Kopal, Apríl 1945…

Pred pár rokmi sa mi ozvali dvaja páni z Krasňan (Khandl a Vančo), podľa ktorých som bol jediný pamätník tohto Kopala, a dozvedali sa či náhodou o ňom neviem viac než je tu napísane – bohužiaľ, nevedel som; povedali mi že sa chystajú ten hrob zreštaurovať.

Roku 1968.

K predchádzajúcemu odstavcu ešte pridám moju vlastnú skúsenosť.

V deň príchodu Rusov roku 1968 sme bývali v Bratislave na Hečkovej ulici č. 8 na prízemí. V noci sme počuli lietadlá, ráno videli tanky – desiatky a desiatky tankov – smerujúce z Rače do mesta. Na obed som začínal poobedňajšiu smenu na letisku Ivanka. Šiel som tam pešo cez Rendez a popri Zlatých pieskoch. Šiel som zamyslený, námetov bolo dosť. Terén je tam trochu zvlnený, a keď som sa dostal asi do polovice vzdialenosti medzi letiskom a jazerami vyšiel som na miernu vyvýšeninu, a zrazu “Stoj!!”.  Asi 20 metrov predomnou stojí ruský vojak, so zbraňou namierenou na mňa. “Kudá ty iďoš?!”.  Hovorím že do práce na letisku. “Razverni i stupáj nazád!!!” No áno, a ty, chuj, ma strelíš do chrbta, preblesklo mi hlavou. Vediac vtedy celkom dobre po rusky pustil som sa s ním do handrkovania, a našťastie od akýchsi vozidiel za vojakom sa začal k nám približovať dôstojník. Po krátkom vypočúvaní mi bolo dovolené “stupáť” do práce. A tak viem ako sa asi cítil Kopal v posledných minútach jeho života……

Toto je výňatok z blogu (1g) Detstvo.