Po prvý raz som ju uvidel keď som v júli roku 1961 vkročil do kancelárie kde pracovala, a v ktorej kancelárii som od toho dňa pracoval aj ja až do konca augusta roku 1968. Kancelária sa nachádzala v budove hangára na letisku v Bratislave, a bola v nej pracovňa riadenia letovej prevádzky nad územím Slovenska.
Mala vtedy asi 20 rokov (ja 25), bola štíhla, menšej postavy, oblečená v modrej rovnošate, a držala v ruke čierny telefón. V miestnosti bolo aj pár iných ľudí, mužov aj žien, ale tých som nezbadal, videl som iba ju – a ona mňa! Bola to láska na prvý pohľad, z mojej strany určite, a vtedy som veril že aj z jej. Čo sa v tých pár sekundách medzi ňou a mnou odohralo videli všetci ktorí v tej kancelárii boli, a po prvých počiatočných dňoch a týždňoch zoznamovania a oboznamovania mi tie sekundy začali pripomínať.
Moja práca bola zaujímavá a komplikovaná, pracoval som na smeny, ako aj všetci ostatní, a na spoločenské reči počas práce nebolo veľa času. Našťastie sme s Vlastou bývali iba asi kilometer od seba, a od toho prvého dňa sme boli spolu každú možnú voľnú chvíľu. Čoskoro som sa dozvedel že čaká svoje druhé dieťa, že vraj s mužom sa plánujú rozviesť… Jej muža som nikdy nevidel, ani len jeho fotografiu, a vraj nebýval s ňou v ich rodinnom dome na Barónke. Párkrát som tam za ňou bol. Raz-dva razy mi otvoril dvere akýsi postarší pán, asi jej otec, s dosť odmietavým pohľadom – a vtedy nikdy nebola doma. Ten pohľad som si neskôr vysvetlil ako “zase nejaký obskakoš, zase nejaký hormón”, neskôr, keď som sa pomaly začínal dozvedať viac.
„Hormónom“ som v tej dobe skutočne bol, nič ma nezaujímalo iba Ona. Tomu pánovi som nevedel čo povedať, len som poďakoval, otočil sa a odišiel. Možno keby som povedal kto som, že mám o jeho dcéru vážny záujem, ale že nemám ani bohviekoľko peňazí a ani kde bývať… Možno by ma s krikom odohnal; možno však by ma pozval dnu a povyzvedal sa viac. A možno by povedal že trebárs tu v suteréne majú jednu miestnosť ktorá by sa dala prerobiť na bývanie… Snáď by to tak vyšlo. A on by sa zbavil starosti ako odháňať „hormónov“, lebo tá starosť by po medových týždňoch (síce s Vlastou by to asi boli iba dni a už by začala poškuľovať inam) pripadla mne, spolu so starosťou o dve nevlastné deti; a hádam aj o dve tri moje…
O to dozvedanie sa mi horlivo starali naši spolupracovníci, muži aj ženy: vraj je nadmieru prelietavá, hotová Mesalína, že jej muž ju nechce práve kvôli tomu, aby som si dal pozor, atď., atď. Raz mi vonku na ulici jeden známy od letectva, Jano Š., povedal že s Vlastou chodil tesne predo mnou a že ak sa chcem o ňu deliť s mnohými tak že nech sa mi len páči. Pridal k tomu ešte pár povahových a iných detailov, a časom som mal možnosť poznať že hovoril pravdu.
Bez ohľadu na všetko to bola žena mojich snov. Pred ňou som chodil s jedným dievčaťom z Nitry, rozišli sme sa iba pred pár mesiacmi. Vlasta nebola bohvieako krásna, ani postavu nemala “vyzývavú”; čo mi imponovalo bolo že bola so mnou jednej mysli, jedných záujmov, jedných znalostí.
Na rozdiel odo mňa bola Osobnosť, a pokladal som si za česť byť v jej blízkosti. Priatelila sa s každým bez rozdielu, s mužmi aj so ženami, s vysokopostavenými aj s tými ostatnými; neklebetila, nemala zlého slovíčka pre nikoho; vždy bola pripravená sa smiať a zabávať o čomkoľvek. Jej duševná porucha (prelietavosť, nymfománia?), ktorá ju neskôr priviedla až na pokraj prostitúcie, nebola počas prvého roku či dvoch nášho vzťahu badateľná (ak človek zabudne na jej sklon k neustálemu flirtovaniu). Za “mojich” časov bola fyzicky naprosto zdravá, s výnimkou začínajúceho kazu medzi dvomi hornými strednými zubmi; neskôr, keď už sa mala vydávať, som počul že bola pár dní v Štátnej nemocnici v Bratislave, ale neviem čo jej vtedy bolo. Navádzala ma aby sme začali fajčiť cigarety, čomu som odporoval, hoci som sám vtedy fajčil cigárka; chodili sme spolu po prírode, ale najviac ju priťahovali kaviarne. O jej “láskach” predomnou som vedel: posledný z nich sa mi sám zdôveril, o jednom-dvoch pred ním som počul; jej dve deti mala asi každé od niekoho iného, a z počutia som mal dojem že sama nevedela od koho. Keď ma zanechala a vydala sa za neporovnateľne (aspoň so mnou) bohatšieho a usadenejšieho človeka som mal povedľa smútku aj drobnú radosť že sa jej konečne podarilo uchytiť a usadiť sa. Oveľa neskôr som počul že aj jemu bola neverná….
Naša láska bola vtedy navýsosť platonická: písali sme na seba básne, spievali sme si, vláčili sme sa po vinohradoch, po lesoch, po meste, ja vysoký, tenký a dosť atletický, ona pomenšia s pomaly rastúcim a viditeľným bruchom.
Dcérenka sa jej narodila pred Vianocami 1961 a hneď sme ju aj pomenovali Vlastinka. Okolo pôrodu som bol kdesi preč, vrátil som sa až po Vianociach. Nikdy nezabudnem na pár občasných svätých chvíľ keď u nich nikto nebol doma a sedeli sme večer v detskej izbe a načúvali potichu odfukujúcim spiacim deťom.
Jej rodinu som nepoznal, iba raz prišla jej sestra odkiaľsi domov keď som tam náhodou bol, a potriasli sme si rukami. Tá sestra mi dala taký istý pohľad ako predtým ich otec: “zase nejaký obskakoš…”
Nemohli sme sa dočkať konca jej šestonedelia, a posvätili sme ho presne na deň a tuším aj na hodinu…
Bola to žena mojich snov po všetkých stránkach. Navyše, mala vlohy mi vidieť až do najhlbšieho vnútra, až kamsi do ľadvín, pečene a najtemnejších kútov hlavy. Bola zhovorčivá, ale boli chvíle, ba hodiny, kedy sme nepovedali nič iba sa dívali dookola, vediac čo si každý z nás myslí. O našej láske sme sa nikdy nerozprávali, proste bola, tak ako je vzduch, tak ako je voda: dýchali sme ju a pili sme ju bez rozmýšľania; boli chvíle kedy sa nám obom zdalo že plávame v mori, plávame a súčasne sa v ňom spolu roztápame (mňa po takych chviľach – ba snáď hodinách! – bolievala vzadu nad zátylkom hlava celé hodiny). O našej spoločnej budúcnosti sme sa nerozprávali. Dnes, po vyše päťdesiatich rokoch života v inom súhvezdí, sa mi to zdá byť čudné, ale tak to bolo, proste sme žili, zo dňa na deň, z týždňa na týždeň.
Chvíľu po uverejnení tohto blogu som si uvedomil že som sa nezmienil o hudbe ktorú sme mali spoločne radi. Stala sa mi okolo toho čudná príhoda – jedna z mnohých – ktorú som opísal na samom konci blogu http://karol3.blog.pravda.sk/2011/04/26/17-podivne-prihody-posledna-cast/
Ten rajský stav nám trval asi do konca roku 1962, vyše roka a pol. Ja som mal vtedy hodne práce, jednak na Ivanskom a tiež Vajnorskom letisku. Raz, hádam v polovici roka 1963, mi ukázala aj potvrdenie o jej rozvode, a nepamätám sa čo sme si vtedy povedali. Vedel som že som mal kľaknúť tam na cestu a požiadať ju o ruku! Bránili mi reči spolupracovníkov, priateľov, a aj jej dve deti – a dodnes ľutujem že som si vtedy nekľakol, hoci si viem veľmi dobre predstaviť mizériu môjho nasledovného života…
Jej vtedy asi dvojročný synček ma nemal rád od prvej sekundy. Nesmel som sa ho dotknúť, často sa aj rozplakal keď videl že ho tlačím v kočíku, tu a tam keď sme mali spoločné voľno, do škôlky, na prechádzky a tak. Dcérenke som sa páčil, aj ona mne, a pri zriedkavých prechádzkach sme si často všeličo povedali v jej detskej reči. Naposledy som ju viezol, a asi aj videl, keď mala skoro tri roky.
Raz asi v lete roku 1963 som prišiel domov po nočnej službe, a len čo som okolo deviatej ráno zaspal – prišla Ona. Kľúč mala, a asi sedela pri mojej posteli hodnú chvíľu než ma zobudila. Strávili sme spolu krásny deň, a večer, na smrť unavený a ospalý, som ju odprevádzal domov. Pár sto metrov od jej domu ma poslala domov, a nešiel som nerád! Prídem domov a na dlážke som našiel čosi čo jej pri odchode asi vypadlo, tuším to bola peňaženka. Rozbehol som sa za ňou, ale už som ju nestihol. Nerád som zabúchal na dvere, otvoril mi znovu ten pán, a na moju otázku odpovedal že nie je doma, a že ani nebola, celý deň vraj. Už sa stmievalo, nevedel som čo a tak som si sadol na okraj múrika vinohradu ktorý bol naproti ich domu cez ulicu. Ako som bol taký dotrmácaný a ospalý som sa tam prevalil na chrbát a okamžite zaspal. Zobudili ma akési zvuky: pred ich domom zastalo policajné auto (bez označenia, také vtedy mala tajná polícia, značku mali ako BMW, iba znak bol inej farby), vystúpila z neho Vlasta a akýsi tučný pán. Pobozkali sa – nie letmým dotykom líc ako priatelia, ale ďaleko horšie! – Vlasta zmizla domov a auto zmizlo hore kopcom. Šiel som domov, tam som zistil že bola skoro polnoc. Myslel som vtedy že tomu treba spraviť koniec, začať jej vykať a vyhýbať sa jej – nešlo mi to. Od toho okamihu som však vedel že to nie je dievča pre mňa, a bral som ju (asi ako každý iný z jej chlapov) iba zo dňa na deň, z týždňa na týždeň…
Dva dni sme sa nevideli, a keď som sa jej opýtal že kde bola vtedy večer mi povedala že doma, a že otec jej tú peňaženku dal.
To bol začiatok “drobných” nevier, o ktorých mi tu povedali spolupracovníci, tam priatelia, a pár z ktorých som mal česť spozorovať sám. Na každú otázku odpovedala záporne, alebo iba s jej enigmaticky povzneseným úsmevom. Bože, bol to jeden krásny človek!!! Tu je s kamarátmi na chate niekedy roku 1960 (prvá hore vľavo):
Tretím rokom sa už s ničím netajila, dva razy ma dokonca zaviedla do bytu na prízemí vo dvore na Palisádoch, kde si prenajímala izbu od jednej staršej baby, na hodinu, na dve. Pár dní po posledných takých dvoch hodinách som do toho bytu zašiel že hľadám Vlastu: baba mi odvetila že od včera poobedia tu ešte nebola! Konečne sa mi teda dostalo vysvetlenia prečo mi párrazy v kaviarni Štefánka (iba pár sto metrov od toho bytu) odbehla od stola na záchod – a nevrátila sa. Keď už čakania bývalo príliš pozbieral som zo stola čo tam zanechala, a šiel som domov. Spomínam na ironické pohľady niektorých štamgastov, v ktorých bolo napísané “chudák sprostáčik”. Necítil som sa chudákom, sprostáčikom do tej miery že som nevedel ako sa z toho všetkého vyfilozofovať; žiarlivý som nebol, iba smutný ako mi ten krásny človek pomaly uniká, sám nevediac kam (“hormonom” som bol, ale už som začínal tušiť že láska je kdesi v hlave/srdci/pečeni/ľadvinách/kostiach/chrbtici, nie v gatiach)…
Naša jediná nezhoda sa prihodila práve v tom čase: opýtal som sa jej celkom mierne že či si za tie “služby” necháva platiť. Nepovedala ani áno, ani nie, ale sa rozplakala že takto ju ešte nikto neurazil! Pokiaľ môžem súdiť tak si platiť asi nenechávala. Nikdy som v jej peňaženke nevidel viac peňazí než som si myslel že by v nej malo byť; nikdy nemala na sebe nejaké šperky, ani žiadne extra šaty/topánky/pančuchy, ani žiadnu kozmetiku; raz mala na sebe nový “šušťák”, nepremokavý kabát, vtedy veľmi ťažko dosiahnuteľný. Ten však asi mala od jej viedenského ženícha.
Po mnohých rokoch sa mi dostala do rúk kniha pražských poviedok, tuším od E. E. Kischa, alebo Karla Poláčka. V jednej z poviedok bola opísaná svadba jedného mládenca s dievčinou s ktorou sa spoznal v ktorejsi krčme. Svadba sa konala v tej krčme, a dievčina sa počas zábavy zdržiavala viac mimo sálu než na tanečnom parkete. Nakoniec sa ženích nahneval, treskol s kríglom piva na stôl, a rozkríkol sa na ňu že odteraz už tomu musí byť koniec, nebude si smieť vodiť chlapov do „nebíčka“, ako sa volala miestnosť v tej krčme na tie účely zariadená; ženích sa v tej poviedke volal Karel, nevesta – Vlasta…
A raz mi naša spoločná kamarátka Šárika ( http://karol3.blog.pravda.sk/2014/12/27/50-sarika/ ) povedala že si Vlasta našla akéhosi starého a škaredého Rakúšana (doslova!) a že sa bude vydávať.
Úplný koniec medzi nami napokon prišiel čoskoro. To mi Šárika povedala že na tej svadbe bola, že ten Viedeňák je aspoň o 30 rokov starší od Vlasty, škaredý a bruchatý. A onedlho po tom mi Vlasta povedala že je medzi nami koniec, bolo to, myslím, v polovici roka 1965. O svadbe, ani o jej novom manželovi ani slovo. Povedal som jej vtedy že plánujem odísť do Austrálie, a smiala sa – vtedy také niečo bolo tak málo možné ako dnes cesta bicyklom na Mesiac. Ja som sa roku 1966 oženil s krásnym dievčaťom z našej ulice, s ktorým sme sa poznali od detstva; roku 1968 sme odišli do Austrálie, to krásne dievča je so mnou dodnes, máme spolu štyri prekrásne, zdravé a nadané deti, šesť vnúčat a tento rok boh dá budeme sláviť zlatú svadbu.
O Vlaste som od toho rozchodu nepočul temer nič, iba pred mnohými rokmi mi jedna žena z Rače povedala že Vlasta už dávno zomrela. Kedy to bolo, kde, ako a prečo, nevedela. Roku 2016 som sa s konečnou platnosťou dozvedel že zomrela 18. 1. 1987 v Norimbergu na zlyhanie pečene. Vraj v posledných rokoch života bola alkoholik.
Narodila sa 19. 4. 1941 v Nemecku, kde jej otec pár rokov pracoval. Jej život bol sprevádzaný nešťastiami.
Jej prvý manžel ju opustil hneď po svadbe, ku ktorej ho dotlačil jej otec. Jej mladšia sestra tragicky zahynula roku 1969. Jej rodičia s bratom zahynuli tragicky roku 1970. Šárika, jej najlepšia kamarátka z tej doby, zahynula tragicky roku 1969. Jano M., možný otec jedného z jej detí zahynul tragicky roku 1972; Jano Š., jeden z kandidátov na otcovstvo druhého z jej detí, pomaly dožíva v Piešťanoch (oboch som náhodou celkom dobre poznal cez lietanie). Jej druhý manžel zomrel roku 1975. S jej vlastnými deťmi vraj mala dosť zlý vzťah, pravdepodobne preto že si neboli isté kto sú ich otcovia (jej prvý manžel svoje otcovstvo popieral celý život).
Prežil som bez nej nejakých 55 rokov. Mám dobrú ženu, krásne deti, vnúčatá… Keby sa však ozvala odkiaľkoľvek na svete aby som prišiel – prišiel by som! Mojej žene som dal 55 rokov života, hádam by mi odpustila keby som ju opustil. A keby sa Vlasta ozvala hoci aj zo záhrobia – šiel by som! Hádam by som ju najprv uprosil o trošku trpezlivosti – čo pár mesiacov znamená zoči-voči večnosti – pokiaľ sa trebárs upijem k smrti ako ona, hádam by mi dovolila…
Nemôžem si odpustiť dovetok: ak si nejaký insomniak, ktorý mal dosť trpezlivosti toto všetko prečítať, myslí že som somár – nevadí. Láska, ako ju cítim a chápem, je väčšia než ľudské telá, je väčšia než ľudské slabosti, je väčšia než ľudský rozum!
Celá debata | RSS tejto debaty