Spomienky.

Drobná reakcia na     https://www.youtube.com/watch?v=JGLnsNPQcls

Pred pár rokmi sme si so ženou na staré kolená kúpili dom so záhradou. Na jednej strane domu, po celej jeho dĺžke, je veranda, ktorej okraj je necelý meter nad úrovňou trávnika. Pozdĺž verandy sú všelijaké okrasné kríky, zastrihnuté do asi metrovej výšky nad úrovňou tej verand­­y. Po pár rokoch bývania žena kdesi videla podobný dom, tiež s verandou necelý meter nad úrovňou trávnika, po celej dĺžke ktorej bolo zábradlie, a začala ma presviedčať že aj náš dom potrebuje niečo takého. Nechcelo sa mi do toho, pravdupovediac, a ani som nevidel žiadnu veľkú potrebu; žena však nástojila.

Nakreslil som ako by sa to zábradlie dalo spraviť – žene sa to nepáčilo, vraj neestetické; druhý náčrt bol “ťažkovyzerajúci”; tretí vraj staromódny. Nakoniec súhlasila s asi piatou či šiestou verziou, a dal som sa do práce. Len čo som nakúpil prvých pár latiek a stĺpikov zistila kdesi že drótové zábradlia sú dnes modernejšie. Dlho mi trvalo ju od tej modernosti odhovoriť z rozličných praktických dôvodov. No, aby som to nenaťahoval, konečne to zábradlie máme, žena je ako-tak spokojná, a začala študovať strechy na okolitých domoch…

Jedného večera sa žena dívala ako na televízii akési prekrásne ženy si skrášľujú ich obývačky. Žena tam, opásaná všelijakým stolárskym náčiním, na elegantnom stolárskom veľafunkčnom ponku, vyrábala akúsi šteláž. Za zvukov rezkej hudby odrezala dosky na správnu dĺžku, na ich konce spravila zárezy aby dosky do seba zapadali, natisla tam lepidlo, zošrófovala dokopy, zavesila štelážku na stenu a odstúpila sa so svojim výtvorom pokochať. Celá tá gymnastika trvala hádam 3-4 minúty. Ako sa tak kochá vošiel jej muž a s prehnanou pokorou a obdivom si chváli ženušku až kamsi do neba. Ona sa tvárila náramne dôležito, ako by steláže vyrábala každý deň, a hneď potom sa objavila reklama na taký istý veľafunkčný stolársky ponk.

Za svojho dosť dlhého života som býval s mnohými ženami, počnúc mojou mamou, starými mamami, tetami, rôznymi príbuznými až tuto po moju ženu: nikdy v živote som nevidel žiadnu z nich robiť niečo podobného tejto televíznej manekýnke. Nikdy som nevidel žiadnu ženu opravovať rozheganú stoličku, či vymieňať zhnitú latku v plote; opravovať kvapkajúci kohútik, defekt na bicykli, vymieňať elektrickú zásuvku, vymieňať škridlu na streche. O viac komplikovaných veciach, ako je napríklad vymenenie prasknutej odvodňovacej rúry meter pod zemou (alebo hoci konštrukciu zábradlia na verande) ani nehovoriac. Sú proste veci ktoré ženy nerobia, a na ktoré si automaticky zavolajú mužov.

Na druhej strane som videl veľa mužov – vrátane seba – robiť tie takzvané ženské práce: variť, prať, prebaľovať deti, rozvešiavať prádlo, vysávať. Ak sú ich ženy nablízku tak samozrejme vedia – a vedia to vždy dať hlasno najavo! – že jedlo je málo slané, alebo presolené, že prádlo nie je celkom jagavo čisté, plienky nie celkom na mieste, prádlo nesprávne zavesené, tepichy stále plné prachu…

Ani vlastne neviem prečo toto všetko píšem… Asi ako reakciu na rôzne články v časopisoch, rôzne reči od múdrych ľudí na televízii o tom ako sú ženy utláčané, zaznávané, odstrkované robiť podradné práce, ba zotročované, ako sú schopné a pripravené robiť všetko na svete a často lepšie ako muži. A ako, napriek všetkým týchto ich talentom, nedostávajú za rovnakú prácu rovnaké uznanie, ani rovnakú odmenu. Neviem: hádam, keď raz nejaký pán kapitalista objaví že ženy vedia robiť to isté ako muži a za menší plat! – tak budú všademožne zamestnané iba ženy, podľa mojej sedliackej ekonómie. Zatiaľ to však akosi objavené nebolo.