Spomienky.

(36) Zamyslenie.

Kedysi som sa chcel stať pilótom na stíhacích lietadlách. Ako 18-ročný som v aeroklube získal diplom športového pilóta motorových lietadiel, podal prihlášku a absolvoval povinnú lekársku prehliadku. Na moje prekvapenie som do kurzu vojenských pilótov nebol prijatý lebo som bol o jeden centimeter vyšší než bola maximálna prijateľná výška. Dlho-predlho ma to škrelo, ale musel som to prijať ako jeden z faktov života: kvôli mne, a pár mne podobným štekom, snáď nebudú vzdušné sily predlžovať ich stíhačky…

Jedna moja dcéra je ľavák, a občas si posťažuje ako je všetko na svete stavané pre pravákov. Vraj aj mizerné nožničky s plastikovými okami pre prsty boli k dostaniu iba s „praváckym“ tvarom.

Žena nemá hudobný sluch, a z hudby chápe iba rytmus; necíti však potrebu pretlačiť sa do miestneho symfonického orchestra, hoci iba ako bubeník.

Z toho hľadiska chápem krátkych ľudí, ktorí snáď snívajú o kariére v ligovom basketbale, ale nemôžem im pomôcť – musia sa naučiť s tým žiť; chápem dlháňov ktorí sú vylúčení zo spoločenstva žokejov – nejde to, bohužiaľ, naučte sa s tým žiť; chápem smútok slepých že nemôžu rajtovať na bicykli, alebo stať sa hvezdármi; a čo s chlapmi ktorí sú vylúčení zo ženských športov; čo so ženami ktorým je z nepochopiteľných dôvodov bránené hrať futbal v mužských súťažiach… Od čias Jupitera sa žiadnemu chlapovi nepodarilo porodiť dieťa (a z nedostatku vhodnejšieho orgánu aj jemu sa to podarilo iba cez ucho, a bol to boh!) – máme sa preto my všetcia chlapi cítiť okradnutí?…

Inými slovami, všetcia sme trochu ukrátení, každý jeden z iného dôvodu.

Každá skupina ľudí vyžaduje od svojich členov nejaké kvalifikácie, ktoré automaticky vylučujú z členstva tých ktorí tie kvalifikácie nespĺňajú. Niektoré z tých kvalifikácií sú dané a samozrejmé, iné boli stanovené z nejakých dobrých dôvodov. Čo som mal robiť keď ma vzdušné sily odmietli prijať za člena, lebo som nespĺňal ich kvalifikácie? Čo má robiť človek ktorého výška je nepostačujúca na prijatie do basketbalového mužstva; čo slepý ak mu je bránené stať sa hvezdárom? Moja odpoveď sebe aj takým ľudom je – naučte sa s tým žiť, máte okolo seba tisíce iných možností!

To všetko mi prišlo na um keď som čítal o skupine ľudí ktorí, nespĺňajúc kvalifikácie pre vstup do stavu manželského, sa pokúšajú tie kvalifikácie zmeniť. Ako heterosexuál nechápem city homosexuálov, a, pravdu povediac, je mi proti srsti o nich čo iba rozmýšľať. Je mi komické, ba až odpudzujúce!, vidieť chlapa predstierať že je ženou; premyslene neupravenú ženu v akoby mužskom odeve nosiť sa prehnane rázne… Homosexuál mi môže povedať že mu nerozumiem, a že mu ani rozumieť nechcem – a mal by pravdu. Presne to isté však ja môžem povedať o ňom! Mimochodom, kto je vlastne ten homosexuál? Aké má fyzické znaky ktoré dokazujú že je homosexuál? Čo ak v manželstve dvoch chlapov/žien sú akési výhody kvôli ktorým môžu niektorí podnikaví chlapi/ženy začať iba predstierať že sú homosexuáli? No, odbočil som: prečo teda mám s nadšením súhlasiť s jeho vstupom do skupiny ľudí ktorej som členom, ktorá má určité pravidlá pre vstup, a vyžaduje od členov určité kvalifikácie, ktoré homosexuáli nespĺňajú. Láska, starostlivosť jeden o druhého, vernosť a podobné okrídlené slová na manželstvo nestačia. K manželstvu patrí v prvej rade schopnosť mať deti, a schopnosť a ochota sa o ne starať pokým nedospejú; k tomu tiež patrí schopnosť vytvoriť deťom prostredie kde „mama“ nie je bradatý/plešivý/chlpatý chlap. Pripúšťam, že schopnosť mať deti je v dnešnej dobe, vďaka pochybnému, a nie dostatočne premyslenému, „pokroku” lekárskej vedy, na dosah každému človekovi, ale ani také supermarketovské riešenia nie sú dostatočným dôvodom (viem si predstaviť debatu v takom manželstve: „Kúpme si dieťatko, najradšej chlapčeka, kučeravého, s pehami a modrými očami; a kto ho donosi, ty, Pišta? Nie, radšej ty, Ferko? Alebo hydroponicky, tu doma v akváriu? Alebo tuto naša koza, vraj sa to už dá…“). A ako vrchol, každé dieťa má právo, a to treba zdôrazniť, naprosté právo!, na dvoch rodičov, muža a ženu, mamu a otca; neviem si predstaviť že by mi raz niekto ukázal injekčnú striekačku (alebo kozu) so slovami ”odtiaľto pochádzaš, Karolko“….

Viem, ako by vzdušné sily museli zväčšiť ich stíhačky aby sa do nich vmestili pilóti všetkých tvarov a rozmerov; viem si predstaviť brajgel v basketbalovej lige ak by tam začali hrávať hráči o meter kratší, a ako by sa tí chudáci sťažovali, že je im nemožné skórovať (a tí ostatní že sa neustále potkýnajú); viem si predstaviť obrovské zmeny v hvezdárskych ďalekohľadoch ak by mali byť upravené pre slepých hvezdárov (ako preložiť Beteigeuze do niečoho hmatateľného, alebo počuteľného?); viem si trochu predstaviť zmeny v interpretácii Mozarta ak by do symfonických orchestrov boli pripustení hráči bez hudobného sluchu; a viem, že stav manželský by sa musel podstatne zmeniť ak by mal byť udelený ľuďom bez potrebných kvalifikácií. Ako by sa musel zmeniť mi nie je jasné; jasné mi však je že by sa do neho dostal falošný tón, že zmena by to bola ďalekosiahla, a tej najvyššej a najsvätejšej z ľudských inštitúcií by nebola ani na ozdobu, ani na osoh!