Spomienky.

Roku 2004 som bol po dlhšom čase v Česku aj na Slovensku, a rozhodol som sa ponavštevovať všetkých našich príbuzných, vrátane aj tých najvzdialenejších.

Prvou z tých, ktorých som navštívil, bola ženina teta žijúca v Chebe. Bývala tam v dvojizbovom byte aj s mužom a bratom. Hneď na začiatku návštevy som s nimi spravil pár fotografií s digitálnou kamerou, tak, ako ma žena požiadala. Naspäť v hoteli som tie fotky presypal do môjho počítača, laptopu.

Na druhý deň som počítač priniesol do tetinho bytu, zapol, a na obrazovke sa objavila prvá fotografia, tety s jej mužom a bratom. Teta, vtedy už vyše 70-ročná, skríkla, nadmieru vzrušená – akoby som ju aj teraz počul: „Ježišmarjá, já tady vypadám hrozně!“; pri ďalšej fotke takisto, pri ďalšej tiež, atď., až do konca. Nepripisoval som tej epizódke vtedy nič.

Po pár dňoch som spal dve-tri noci v byte u mojej sestry v Prahe. Býva tam so svojim mužom, a v blízkom byte býva aj jej dcéra so synom. Hneď prvý deň sme si spravili pár skupinových fotiek a dal som ich do počítača. Na „premietanie“ sa dostavili všetcia. Len čo sa objavila prvá fotografia, sestra vykríkla „Ježišmarjá, vypadám opravdu tak hrózně?!“; jej dcéra poznamenala „Já taky – dá se to vygumovat?“. Dívajúc sa so sestriným mužom a ich vnúčikom na tie fotografie sme sa zhodli že fotky nie sú k tým dvom dievčatám ani lichotivé, ani nelichotivé, proste ich ukazujú aké sú.

O pár dní som spal jednu noc u bratanca v Hradci Královém. Epizóda sa opakovala: len čo sa objavila na obrazovke prvá fotka jeho žena zalamentovala „Jak jen já zde hrozně vypadám…“

To isté sa opakovalo v Bratislave pri návšteve u tety Ruženky, vtedy už vyše 80-ročnej; u mojej sesternice; u kamarátov v Bratislave a v Nitre, a nakoniec u kamarátov ktorí bývajú v ďalekej Tornali. Všade tie ženy videli na fotografiach iba seba, a všetky do jednej boli nespokojné so svojimi výzormi. Žiadna si nevšimla že na fotke sú aj iné osoby, aspoň teda žiadna z nich sa o iných osobách nezmienila.

Teraz trošku inak, ale badám tu akúsi súvislost: po ceste domov som musel pár hodín čakať na letisku v Singapúre. Poprechádzal som sa po kilometer dlhej hale, a usadil sa pred televízorom. Chvíľu som ho nevnímal, ale napokon mi uši zachytili slová „desert fox marshal Rommel“ – ach, dosť už so svetovou vojnou, pomyslel som si… Po chvíli som sa chtiac-nechtiac sústredil. Na obrazovke bol rozhovor s jedným starým manželským párom Arabov, ktorí žili v púšti na akejsi kamenistej vyvýšenine. Ten pár bol jedinými svedkami stretnutia anglických a nemeckých tankov, ktoré sa odohralo v údolí pod ich vyvýšeninou pred nejakými 30 rokmi.

Najprv svedectvo muža, ako som si ho zapamätal: odtiaľ (ukázal rukou doprava) sa v diaľke objavili akési čierne chrobáky, a odtiaľ (ukázal doľava), na nich iné chrobáky strieľali. Hluk to bol strašný, kamene sa nám tu triasli, aj kozy sa tlačili do kúta. Chrobáky, o ktorých sme sa neskôr dozvedeli že to boli tanky, sa k sebe približovali, ale viac som potom nevidel, všetko bolo zakryté prachom a dymom. Keď to stíchlo, a prach a dym sa usadili, som tam našiel rozbité mašiny a veľa mŕtvych cudzincov v podivnom oblečení…

Toľko svedectvo muža.

Svedectvo jeho ženy: začal strašný hluk, bála som sa a utiekla do domu (ktorý zvonka vyzeral ako kopa kamenia, mimochodom); aj v dome som ten hluk počula a zapchala som si uši – nepomáhalo; bolo mi hrozne; nevedela som čo robiť, plakala som; neviem ako dlho ten hluk trval; všade v dome bol prach a dym a smrad; keď to prestalo muž sa tam šiel pozrieť. Bála som sa že sa mu niečo stane, že tu zostanem sama, odhovárala som ho…

Spomenul som si na moje príbuzné a priateľky, a zdalo sa mi že tu vidím akúsi podobnosť: moje dievčatá videli na fotkách iba seba; tento Arab rozprával čo videl, jeho žena rozprávala o tom aký účinok malo na ňu to čo sa dialo pred nimi.

Doma pri predvádzaní fotiek som sa o tomto všetkom zmienil mojej žene. Tá s reakciami našich príbuzných naprosto sympatizovala, a obvinila ma že som zrejme žiadnej z tých žien nedal dosť času na dôkladnú prípravu. Neoponoval som, poznajúc si ženu; iba som si pomyslel že to by som sa asi načakal…