(23) Čo robí konštruktér (3/6).

Okolo rokov 1974-75 som bol preradený z mechanickej sekcie do elektrickej ako konštruktér. Stalo sa to ako následok reorganizácie tejto sekcie, kde jeden-dvaja kresliči boli povýšení na konštruktérov, a jeden z kresličov tuším odišiel do penzie. Zrazu som bol tam kde som chcel byť, bez toho že by som sa o to nejak obzvlášť pričinil, a bez toho že by sa ma niekto opýtal či sa mi to páči alebo nie.

Vtedy sa v GM začínala práca na novej sérii áut zvanej HZ/WB. Nové boli iba zvonka – nové oplechovanie; vnútri, najmä po elektrickej stránke, boli temer totožné s predchádzajúcim modelom. Pracovať som mal podľa zaužívaného spôsobu práce: vziať súčiastky, najmä kabeláž, z predchádzajúceho podobného modelu, namontovať to do makety nového auta, a všelijakým obcvikávaním a pridávaním to prispôsobiť budúcemu novému autu. Pracoval som na tom s mojim priateľom-inžinierom. Opatrne som sa ho vypytoval na elektrickú stránku veci, na rozdiel od čiste mechanickej na ktorej sme pracovali. O elektrinu nejavil žiadny záujem, a ani, pokiaľ som mohol povyzvedať, žiadne hlbšie vedomosti.

Medzitým som stále nenápadne pracoval na skúmaní elektrického systému na predchádzajúcom modeli auta LH. Už dávno som usúdil že elektrické schématká, aké sa od nepamäti používali v GM, sú naprosto nevhodné pre elektrické výpočty. Čo by však malo byť vhodné som nevedel, a tak som sa kutral v rôznych elektrických príručkách. V jednej z nich som objavil schématko ktoré sa mi mohlo hodiť. Bolo to schématko rozvodu elektriny pre obytné domy. Začal som s tým schématkom experimentovať pre svoje účely. Najväčším problémom mi bolo grafické znázornenie elektrických súčiastok aké sa používajú v autách – tie SÚ predsa trochu odlišné od transformátorov, ističov, izolátorov a spotrebičov v obytných domoch. K môjmu schématku, ktorého konečná podoba ešte stále žije v archívoch GM pod číslom 9942800 (jediné ktoré sa my vrylo z tých čias do pamäti), už nemám prístup, a tak tu uvádzam iba jeho všeobecnú podobu, a iba asi 5% z jeho celkovej veľkosti:

Toto schématko bol, samozrejme, iba začiatok. Postupne som k nemu pridával “vnútornosti” elektrických súčiastok, ich elektrické parametre, farby a hrúbku spojovacích drótov, označenie kontaktov na súčiastkach, atď., a všetky tie skratky a symboly som si musel navymýšľať.

Prihodila sa mi vtedy komická príhoda. Autá tej rady mali ako najvyšší model WB Statesman. Ako konštruktér som mal možnosť (aj právo) navrhovať kabeláž a aj iné súčiastky podľa svojho uváženia; moje výsledky museli byť, samozrejme, schválené elektrickým inžinierom a jeho predstaveným.

Vývoj WB Statesmana bol ukončený a auto už bolo zadané do výroby. Jedného dňa sme boli všetcia elektrickí inžinieri a konštruktéri pozvaní do výstavnej sály kde si dvaja najvyšší GM riaditelia prišli prezrieť a vyskúšať to nové auto.

Páni si sadli do auta, a my, hádam desiati, spolu s pár mechanikmi, sme stáli v úctivej vzdialenosti dookola. Páni riaditelia v aute zapínali a vypínali všetko čo sa dalo, keď zrazu jeden z nich nadhodil že “zdá sa že tu niečo horí?”. Nad nimi v čalúnení plafóna sa objavila čierna čiara a hneď na to odtiaľ odvisol dymiaci drót, od lampy smerom k prednému sklu. Vzápätí sa ten drót rozžeravil a s prskotom rozpadol. Páni vyskočili (ako by vedľa nich horelo), mechanici priskočili s hasiacimi prístrojmi, chemický smrad a dym bol v celej výstavnej sále, a my, inžinieri aj konštruktéri sme sa potichu a nenápadne vytratili.

Čo sa stalo? Drót, ktorý z poistkovej skrine napája lampu v plafóne, a beží nad čalúnením, bol hrubý iba natoľko aby stačil pre jednu žiarovku, ktorú mali všetky autá dovtedy; toto nové auto však malo v lampe žiarovky tri, a drót ešte bežal ďalej a napájal žiarovky na osvetľovanie cestujúcich na zadnom sedadle. A tak pôvodný tenký drót bol preťažený, rozžeravil sa a následne roztopil (a poistka, na ktorú bol napojený, bola príliš veľká).

V podniku vypukla panika. Zistilo sa totiž že niekoľko stovák tých áut už bolo vyrobených a rozposlaných do predajní po celej krajine, ba niekoľko z nich aj do zahraničia. Oprava nebola komplikovaná, pozostávala z nahradenia tenkého drótu drótom hrubším; problémom bola potreba vybrať čalúnenie z plafóna, a po oprave to dať naspäť tak aby sa nepoznalo že sa tam niečo dialo. Ja som o tej panike vtedy nebol informovaný, ku mne sa ten druh informácie nedostával.

Čo sa však nestalo: to auto, v ktorom sa drót spálil, bolo jediné ktoré malo starú kabeláž ktorú vyrobil elektrický inžinier spolu s niekoľkými mechanikmi. Inžinier použil kabeláž z predchádzajúceho modelu, kde sa nachádzal práve ten tenký drót. Keď sa začali skúmať výkresy podľa ktorých bola kabeláž pre Statesmana vyrobená zistilo sa že drót je novej – správnej – hrúbky, a teda všetky tie stovky áut dosiaľ vyrobené boli v poriadku! Kto ten drót zmenil: Hatvani! Prečo som nikomu nič nepovedal? Možno povedal, možno nie, ale výkresy schvaľoval inžinier aj jeho predstavený – bol som v suchu. Moje výpočty, podľa ktorých som ten drót zmenil, zachránili podniku dosť značnú sumu peňazí. Bol som však povolaný k hlavnému elektrickému inžinierovi, tuhému starému Nemcovi, kde mi bolo vynadané že som jednal na vlastnú päsť – neprávom, podľa mojej skromnej mienky, ale tak to v GM chodí… Teda CHODILO, hádam sa odvtedy zmenili k lepšiemu.