(21) Čo robí konštruktér (1/6).

Keď som mal asi 33 rokov mi povedal kamarát ze automobilka GM hľadá konštruktérov, a tak som sa prihlásil. Nikdy predtým som konštruktérom nebol, nikdy som sa o autá nezaujímal, a dávno na gymnáziu som mával z geometrie aj rysovania trojky a štvorky. Po mature som pracoval ako letecký mechanik, zememerač, robotník a letecký kontrolór. V dobe bezprostredne pred GM som pár mesiacov pracoval ako technický úradník pre výrobcu telefónnych ústrední značky Ericsson.

Pán šéfkonštruktér mi dal pri pohovore niekoľko všeobecných otázok, dal mi pár geometrických náčrtov na vyriešenie, a po pol hodine ma poslal domov že mi dá vedieť…. O pár dní sa ozval, a že ma GM za konštruktéra prijíma!

Prvý rok som pracoval ako kreslič. Práca pozostávala z kreslenia automobilových súčiastok podľa náčrtov ktoré som dostával buď od konštruktérov, alebo od inžinierov. Súčiastky boli zväčša skrutky, konzoly, ozubené kolesá, drobné odlievané časti motorov, podvozku a pod. Na kreslenie sme používali ceruzky, plastikové papiere, trojuholníky, kružidlá, šablony a iné kresličské pomôcky. To bolo roku 1969, a počítače boli ešte aspoň 15 rokov ďaleko pred nami.

Trvalo mi hádam rok než som sa naučil rôzne triky potrebné k práci: techniku kreslenia používanú v GM, kancelársku kultúru a hierarchiu (v jednej kancelárii nás bolo okolo 150), vzťahy s inými kanceláriami, dielňami, atď.. Po roku-dvoch som bol povýšený na konštruktéra, a práca sa stala o chlp zaujímavejšou. Pozostávala najmä z kreslenia častí auta podľa predstavy návrhárov. Tie predstavy k nám prichádzali z vedľajšej kancelárie/modelárskeho ateliéru kde sídlili automobiloví návrhári-umelci. Niekedy tie predstavy boli vo forme náčrtov voľnou rukou, niekedy ako hlinené modely, a občas aj ako iba slovné vysvetlenia. Konštruktér mal za úlohu tieto umelecké výtvory preložiť do technických výkresov použiteľných pre výrobcov súčiastok. Jedným z mojich vtedajších vrcholných výtvorov bola palubná doska pre osobné auto (LH Torana), a tiež zadné lampy pre to isté auto. Mechanické konštruktérstvo ma však príliš nevzrušovalo, ťahalo ma to k elektrine: šiel som za šéfkonštruktérom, že či by som mohol byť preradený za elektrického konštruktéra. V kancelárii bola skupina kresličov ktorí mali na starosti výkresy elektrických súčiastok, ale nevedel som že medzi nimi nebol žiadny konštruktér. To mi aj pán šéfkonštruktér potvrdil: je tu málo elektrických súčiastok, a teda tu nemáme ani elektrického konštruktéra. Všetko sa vraj deje medzi elektrickými inžiniermi a kresličmi. Hm, hmm, a hmmmm.

Pomimo svojej práce som si začal všímať elektrický system áut na ktorých som pracoval. Autá v tej dobe boli z elektrického hľadiska pomerne jednoduché: trochu elektriny okolo motora, štartér, alternátor, batéria, predné a zadné svetlá, pár prístrojov, vypínače, rádio a pár svetiel v kabíne. Všetky tieto súčiastky boli pospájané sieťou káblov ktoré mali zvyk prekážať každému kto mal s autami čo do činenia: motorárom, prístrojárom, a najmä karosárom Z toho dôvodu kabeláž bola známa pod nelichotivými menami – chobotnice, makaróny, špagety, atď.. Iba káble okolo batérie boli známe ako káble, lebo svojou hmotnosťou a neohybnosťou sa trochu podobali na mechanické súčiastky; a tiež hádam lebo trochu neopatrnosti okolo nich viedlo k iskreniu ba až k rozžeravieniu a spáleniu káblov a blízkych súčiastok.

Po roku-dvoch, asi vďaka návalu práce, sa mi naskytla príležitosť elektrikárom pomôcť. Z ničoho nič som dostal za úlohu pripraviť do výroby kabeláž pre nové auto. Stalo sa to tak že jedného dňa mi elektrický inžinier položil ohromnú kopu  “makarónov” na stôl a vraj potrebuje výrobné výkresy vtedy a vtedy. Inžinier pracoval podľa dovtedy osvedčenej metódy. Podľa tej metódy inžinier vzal “makaróny” z podobného auta, ktoré už bolo v sériovej výrobe, a vložil ich do makety nového auta. Čo bolo trochu dlhšie to odcvikol, čo bolo krátke k tomu kúsok pridal aby to fyzicky “pasovalo”. Potom mechanici v experimentálnych dielňach k tým “makarónom” pridali zástrčky a iné potrebné súčiastky, zabalili všetko do lepiacej pásky aby to trochu vyzeralo – a šups s tým do konštrukcie.

Nevediac čo si s tým počať prisadol som si k jednému kresličovi v elektrickej sekcii. Ten tiež mal pred sebou podobnú kopu makarónov, a zádumčivo sa v nich prehraboval. On bol “makarónový” veterán, tých kôp už mal česť spracovať niekoľko, a tak mi bol nadmieru cenným poradcom. Pomaly som sa zahĺbil do práce, a o niekoľko týždnov som už mal vykresy – s pomocou jedného mladého kresliča – temer dokončené.

Kópiu tých výkresov si vyžiadal iný kreslič, ktorý mal za úlohu pripraviť elektrické schémy pre publikáciu v servisných príručkách. Takto vyzeral výsledok jeho práce, v tomto prípade schéma elektrického zapojenia v prednej časti auta:

Po skončení mojej elektrickej exkurzie som sa vrátil k môjmu stolu a pokračoval v práci na mechanických zariadeniach. Elektrická skúsenosť mi však vrtala v hlave: prečo som dostal za úlohu urobiť dosť komplikovanú elektrickú prácu keď som to dovtedy nikdy nerobil? Vysvetlenie, ktorého sa mi dostalo, ma neuspokojilo: vraj v tejto konštrukcii každý musí vediet robiť všetko.