Spomienky.

V poslednom ročníku strednej školy) som dostal svoju tuším prvú jednotku na stredných školách – od profesora Iljina, ruštinára. Tak trošku trafený, ako všetcia ruštinári-Rusi pred ním, ktorý si nejakým omylom vyfantazíroval že ja som dobrý ruštinár, napriek tomu že som sedel ďaleko na Kamčatke, ako hovoril (t. zn. v poslednej lavici). Nebol som dobrý ako si to školy predstavovali (“naučte sa to odtiaľto-potiaľto!”), iba sa mi nejako podarilo osvojiť si ruský prízvuk, a páčili sa mi ruské verše a veršovánky; a piesne; a literatúra; a maliarstvo; a určitá ruská potrhlosť a neporiadnosť – hádam za to som tú jednotku dostal…

Predchádzajúci odstavec som okopíroval z jedného z mojich predchádzajúcich blogov. Vyzbrojený znalosťou ruštiny som sa začítal do kníh ruských autorov v ruštine, do prózy aj poézie: do Čukovského, Gorbatova, Leskova, Mamina-Sibiriaka, Prišvina, Katajeva, Erenburga, Fedina, Babajevského, Paustovského, Majakovského, Puškina, Lermontova, ako nám ich vtedy predajňa kníh v ruštine, zvaná Sovietská kniha, celkom lacno predávala. V mojich jednom či dvoch semestroch na Dopravnej v Žiline sme dokonca mali učebnice v tej krásnej reči, väčšinou preložené z angličtiny alebo z francúzštiny.

Po knihách som sa rozhliadal po niekom s kým by som sa mohol po rusky porozprávať. Naša suseda, pani Chalupková, odkiaľsi z Ruska, bola ženou vojaka z prvej svetovej vojny, bratislavského Maďara. Jej som nerozumel ani slovo (po rusky vôbec, po slovensky horko-ťažko), ani ona mne; navyše, ona mala zvyk kričať keď videla že nerozumiem, kričať a zrýchľovať. Raz som jej povedal že nie som hluchý, stačí rozprávať trochu pomalšie – strašne sa urazila! Nuž, nedohodli sme sa. Neďaleko nás býval starý železničiar, Rus, pán Koncov. S ním som bol rovnako neúspešný…

Po čase mi možno moja ruština zachránila život, keď som stál pred nabitou a odistenou zbraňou ruského vojaka. Príhodu, na ktorú nerád spomínam, som opísal na konci blogu   http://karol3.blog.pravda.sk/2012/05/28/1h-detstvo-v-bratislave/

Po mnohých rokoch, keď mi moja ruština už pomaly začínala hrdzavieť, som pracoval pár mesiacov vedľa jedného elektrického inžiniera z Charkova. Ten sa po rusky rozprávať nechcel, bavili sme sa po anglicky. V General Motors som pracoval s dvomi Rusmi, vojakmi z II. svetovej, Peter Diferding a Peter Belousov: tí nechceli po rusky povedať ani slovo, a aj medzi sebou sa rozprávali výlučne po anglicky.

Jedna zaujímavá príhoda sa nám so ženou udiala počas veľkého medzinárodného tenisového turnaja. Zatúlali sme sa kdesi na zadné dvorce na ktorých trénovali hráči. Dvorcov tam bolo hádam dvadsať, na niektorých hráči boli, na niektorých nie. Z diaľky sme začuli ruštinu. Pomaly, držiac sa popod pazuchy, sme špacírovali tým smerom, a videli sme tam štyroch dosť známych hráčov a dvoch-troch (asi) ich trénerov. Rozprávali sa, ale len čo sme prišli tak na dostrel huby, asi o dva dvorce od nich, stíchli. Prešli sme pomimo nich, šli ďalej, a keď sme boli tak o dva dvorce ďalej, začali sa zase rozprávať. Šli sme až na koniec, po pár minútach sme sa pomaly vracali, a zase to isté: stíchli len čo sme boli nablízku, a ozvali sa zase keď sme boli o kúsok ďalej. Moja žena, čítajúc tento odstavec, mi pripomenula že či sa pamätám že na jednom z tých dvorcov sa nám prihovoril Vilas, vtedy jeden z popredných svetových hráčov: čoby nie, krásavica, veď sme potom aj sedeli a rozprávali sa s jeho ženou vedľa seba na tribúne…

Ďalší prípad.

K nám do kancelárie prišiel nový konštruktér. Nemladý, nestarý, a keď nám ho šéf predstavoval nemohol som si nevšimnúť ruštinu v jeho angličtine. Tento nový sedel asi tri-štyri počítače odo mňa, a zdal sa byť celkom výrečný a priateľský človiečik. Po pár dňoch sa dal so mnou do reči. Po chvíli som sa nezdržal a úmyselne som napodobnil jeho ruský prízvuk. Zarazil sa a opýtal sa že či viem… Odpovedal som že ako-tak. To bol koniec našej debaty, to bol koniec jeho zhovorčivosti, a po dobu nasledovných pár mesiacov, keď som odišiel inam, bol z neho zamĺknutý a nezhovorčivý človek.

Ešte jeden prípad.

Do aeroklubu vo Vajnoroch nám niekedy okolo roku 1963 boli darované dve pekné nové lietadlá typu An-2 sovietskej výroby s registráciou OK-MYA a -MYB. Používali sa najmä na lietanie s parašutistami. Ako všetky lietadlá, aj tieto potrebovali pravidelnú údržbu: niečo bolo treba skontrolovať/naolejovať/vymeniť/atď. každých 10, 25, 50, 100 aj 500 hodín letu. Tá 500-hodinovka sa konala približne raz za dva roky, a na prvú z nich k nám prišli dvaja mechanici z Charkova. Jedného dňa som prišiel na letisko, a už zďaleka som začul ruské slová: davaj stremjánočku, prinesí atvjortočku (rebrík, šrófovák), ako si ich tí dvaja, starší a mladší, pohadzovali medzi sebou. Celý natešený som prišpacíroval k nim a započúval sa. Po chvíli som sa im prihovoril celkom obyčajnými slovami aké sa už pri takých príležitostiach používajú – nereagovali. Skúsil som ešte raz – znova neodpovedali, iba sa hlbšie zaborili do svojej práce. Na tretí raz to už ten starší z nich nevydržal a bradou ukázal smerom k vrátnici. Stálo tam čierne auto Volga, o ktoré sa ležérne opieral mladík s cigaretou. Pochopil som že im nie je dovolené komunikovať a odšpacíroval som sa od nich preč. Boli tam dva dni, ráno ich tá Volga priviezla, poobede odviezla, mladík sa tam obšmietal celý ten čas, a z celého aeroklubu s nimi neprehovoril nikto ani slovíčko…

A posledný prípad.

Jeden z našich synov nás so ženou počas jednej návštevy zaviedol k neďalekej novostavbe odkiaľ vraj počas prechádzky začul čosi ako ruštinu. Tá novostavba bola ruský pravoslávny kostolík, a naskutku, pár tesárov sa v ňom rozprávalo po rusky. S jedným som sa dal do reči a nemohol som ho zastaviť ako sa rozkrákoril, najmä po tom čo som mu povedal že viem po rusky iba čítať, a toto je moja hádam prvá príležitosť v živote sa s niekým aj rozprávať. Bavili sme sa hádam pol hodinu, pokým syn a žena nezačali prejavovať známky netrpezlivosti, a museli sme sa rozlúčiť. Prečo sa tento nezdráhal si otvoriť zobák po rusky, na rozdiel od tých predchádzajúcich? Vysvetlenie hádam spočíva v tom že tí všetcia boli z Ruska (presnejšie z SSSR); tento posledný sa narodil ruským rodičom-utečencom v Číne (na “západe”!?).