Spomienky.

Prečo sa nepriznať: celý život som zápasil s ich nedostatkom. Že by som ich nemal, či už slobodný, alebo ženatý postupne so štyrmi deťmi, na to si sťažovať nemôžem. Sťažovať si však môžem na môj nedostatok peňažnej vychovy a najmä finančnej disciplíny.

Doma rodičia aj starí rodičia hospodárili s peniazmi podobným spôsobom: čo prišlo sa minulo a čakalo sa na ďalšie. Rodina nebola rozhadzovačná, míňalo sa na potrebné veci. Čo však nám všetkým chýbalo bolo plánovanie s peniazmi, a najmä pocit že treba mať niečo odložené. Úspory sme v rodine nemali. Vyrastal som v tzv. socializme, ktorý osobnému honobeniu neprial, skôr čakal až si niekto niečo nahonobí aby mu to mohlo byť ukradnuté. A štát nemôže byť bohatý ak nemá bohatých občanov – veď to aj tak skončilo!

Čo sa mňa týka, na školách sa o peniazoch hovorilo málo, ak vôbec. Mali sme náboženskú výchovu, ale kto sa pamätá na poučku že kresťan nemá ani dlžníkom ani veriteľom byť (čo je diabolsky dobrá rada)? A keď Abrahám kupoval kus zeme kdesi v Hebrone pre svojho mŕtveho biblia nezabudla poznamenať že čo za tú zem zaplatil bola asi správna kopa striebra. Toľko o náboženstve a peniazoch.

V občianskych výchovách pred- a socialistických sa o peniazoch učili veci rôzne z hľadiska štátneho hospodárenia, ale pokiaľ sa pamätám, nikdy nie z hľadiska hospodárenia osobného, súkromného.

Od svojich asi pätnástich rokov som mal príležitosť si zarobiť počas letných dvojmesačných prázdnin. Väčšinou som pracoval na tzv. žatevných brigádach: v Jednotnom Roľníckom Družstve Vajnory, v JRD Jurajov dvor, na JRD v Humpolci; pracoval som tiež na stavbách: ako betonár pri stavbe kravína oproti cez cestu od vtedy novej BEZky, v Štátnej nemocnici v Bratislave (murársky pomocník na prestavbe röntgenového oddelenia), na Trati družby ako lopatár a krompáčár, atď., atď..

Za každú takúto prácu som dostával peniaze: tu pár stovák za mesiac, tam tisícovku, aj dve. Najviac som raz zarobil pri stavbe kravína: tam som pár týždňov pracoval ako závozník na nákladnom aute. Vozili sme štrk a betónové výrobky z Malých Levárov, denne aj päť-šesť nákladov. Každý druhý náklad bol vysypaný niekde v súkromnom dvore. Za držanie huby som za každý taký zablúdený náklad dostal od šoféra asi 500 korún – za deň viac než za celý mesiac! A kam som tie peniaze dával? Na čokoládu, cukríky, na sladké alkoholy, na lístky do kina, na voloviny… Všetky-všetušičké peniaze, do posledného šestáčika! Na konci každej takej brigády som nemal v peňaženke nič (veď ani peňaženku som nemal)!

Podobným spôsobom som hospodáril s peniazmi aj počas vojenčiny, kde som poberal do 400 korún mesačne: odložiť som mohol každú korunu, veď stravu, oblečenie aj ubytovanie som mal zadarmo. Namiesto odloženia však všetky peniaze šli na alkohol, alebo čokoládu, hneď v prvý deň výplaty!, Na konci asi 27-mesačnej vojenčiny som mohol mať, počkajme….kristepane, som mohol mať 10400 korún, asi 6-7 priemerných mesačných platov! Namiesto nich som nemal nič…

Takisto v prvom zamestnaní ako zememerač, v druhom ako robotník, v treťom ako letecký kontrolór, štvrtom ako konštruktér, inžinier, atď.. Vždy od výplaty k výplate.

Svoj nedostatok peňazí som si začal uvedomovať pri jednaní s bankami. Keď bolo treba kúpiť dom, auto, alebo čokoľvek, ako správny Slovák som šiel do banky presvedčený že banka je tam na to aby mi pomohla. Trvalo mi dlho než som si uvedomil že banka nie je dobročinným ústavom, banka je obchod ako každý iný, ako krčma, samoobsluha, predajňa topánok: banka predáva svoju schopnosť zorganizovať peniaze, a svoje výsadné postavenie v tej skupine obchodov. Za tú službu si necháva zaplatiť vo forme úrokov. Za takou službou nemusíš ísť do banky, požičiavaním peňazí sa zaoberá veľa obchodníkov; požičať si môžeš hoci aj od jednotlivcov. Banky však sú na vrchole tých peňažných obchodov, a “tovar” ktorý ti predajú je najlacnejší spomedzi všetkých iných. Pokaždýkrát keď som jednal s bankou o pôžičke som mal pocit prosebníka, a banky mi ich nadradenosť nikdy nezabudli dať najavo. Raz som kdesi čítal že jeden z Baťov, keď tak sedel zoči-voči s bankovým úradníkom, mal taký istý pocit ako ja, a že sa namieste rozhodol nespoliehať sa na banky – a založil si vlastnú! Banku, kam dával všetky práve nepotrebné peniaze, a z ktorej si vyberal keď potreboval. A vybraté peniaze si vždy vrátil, aj s úrokmi.

A tak som začal jednať ako Baťa. Bohužial, začal som s tým až po svojej šesťdesiatke, takže moja banka zatiaľ nemala času sa poriadne rozrásť, ale aspoň som si dokázal že to je možné, a že aký som bol somár že som na ten nápad neprišiel skôr. Vlastná banka je celkom jednoduchá vec.

Z každej sumy príjmu odložím 10%. Peniaze si držím v krabici. Keď suma narastie na viac než niekoľko stovák, alebo sa už nevmestí do mojej pomenšej krabice, dám ich ako úsporu do (ozajstnej) banky. Keď peniaze potrebujem použijem tie “krabicové”; ak je treba viac, vyberiem z banky. ALE!!! Ale nikdy nezabudnem požičané peniaze vrátiť aj s úrokmi. Keď si požičiam, napríklad 100, vrátim do krabice 120. A keď moja banka nemá pre mňa dosť počkám pokým sa nenazbiera! A to je v podstate všetko. Celý systém nevyžaduje nič iba trochu disciplíny.

V predchádzajúcom odstavci som načrtol princíp celej metódy. Variácií na tomto princípe je nekonečné množstvo, vždy za predpokladu že princíp zostane zachovaný. Jednou z variácií je napríklad investícia úspor do predmetov ktoré sa dajú speňažiť podľa potreby (napr. zlato, starožitnosti, umelecké predmety, atď.). Ak máš tých úspor viac, porozmýšľaj o kúpe nemovitostí (napr. o byte ktorý sa dá prenajať, pozemku, atď. Podľa mojich polstoročných skúseností s investovaním som presvedčený že najlepšou investíciou sú nemovitosti – dobrý dom so záhradou na  bývanie, hádam byt niekde v strede blízkeho väčšieho mesta na prenajatie, kus zeme niekde na peknom mieste, atď.; najmenej šťastia som mal s účastinami). Z investičného hľadiska sa vyhýbaj nákupu vecí ktoré strácajú na hodnote, ako napr. áut. Každá investícia má určité vlastnosti, a pred tým než do nej vložíš svoje peniaze uváž ako sa ti hodí do tvojej schémy úspor!

A na záver: moje skúsenosti.

Roku 1974 sme si postavili dom. Požičali sme si naň asi 80% z jeho celkovej ceny, a začali sme splácať. Zamestnanie som mal vtedy ako konštruktér celkom dobré, mal som možnosť zarábať aj naviac s pomocou cezčasov, a všetko bolo v poriadku. Asi po roku sa vedľa nás naskytla možnost kúpiť stavebnú parcelu. Zaumienili sme si že ju kúpime. Cez agenta sme sa dojednali s predávajúcim, peniaze sme si vybavili prostredníctvom zvýšenej hypotéky na dom – a podpísali.

Deň po podpísaní prišiel za mnou v práci šéf a oznámil že cezčasy od zajtra prestávajú až do neurčita – a my sme zvýšenú hypotéku plánovali splácať práve zo zárobku z cezčasov… Žena zarábať ísť nemohla, mali sme 4 deti, z toho 3 už školopovinné. S peniazmi sme zápasili, ale po roku a pol sme boli prinútení stavebnú parcelu predať. Že bola práve v tej dobe hospodárska kríza predali sme ju iba s námahou a trochu pod jej kúpnu cenu. Spolu s rôznymi kúpno/predajnými výdavkami, a úrokmi na zvýšenej hypotéke, do hypotéky sme nakoniec z toho všetkého mohli vrátiť asi o 15% menej než sme si požičali. A vrcholom irónie bolo že deň po podpísaní predajnej zmluvy prišiel za mnou v práci šéf a povedal mi že od zajtra začínajú – cezčasy…

Pohľad dozadu: namiesto kúpy pozemku som sa mal sústrediť na rýchlejšie splácanie hypotéky – rovnaký zisk, žiadne straty.

O desať rokov po tejto príhode som navrhoval elektrický systém pre nové športové auto. Toto malo asi 4 verzie, každá dostatočne odlišná od predošlej na to aby mi dala viac práce. K poslednej verzii som získal objednávku na výrobu elektronických ústredných modulov. Tých modulov sme najprv vyrobili asi 25, každý trošku iný, pre rôzne verzie prototypov. Po tých dvadsiatich piatich sme dostali objednávku vyrobiť prvých 400 pre prvých 400 áut plánovaných vyrobiť v najbližších 12 mesiacoch. Modul bol dosť náročný na výrobu. Naša dielňa bola v susedovej garáži, kde sme súčiastky dávali dokopy. Rôzne časti modulu boli vyrobené asi piatimi inými spoločnosťami. Objednal som súčiastky pre prvých paťdesiat modulov. Peniaze na ne som si požičal z banky, a do zálohy som dal náš dom; predaných 400 modulov by nám pôžičku do roka splatilo a dalo nám asi 50% peňazí naviac. Ešte skôr nez sme stihli dodať tých prvých 50 modulov vypukla svetová hospodárska kríza (v októbri 1987); spoločnosť ktorá vyrábala tie autá skrachovala, a my sme sa ocitli bez peňazí a s paťdesiatimi nepredajnými modulmi (ešte šťastie že som neobjednal súčiastky na všetkých 400…). Banka, a päť zúčastnených spoločností samozrejme žiadali svoje peniaze naspäť, a tak som musel zadĺžiť náš dom.

Pohľad dozadu: a. za žiadnych okolností nezvyšovať hypotéku na dom; b. ako sa len dá predpovedať svetová hospodárska kríza?

Bližil sa mi odchod do penzie a rozhodli sme sa kúpiť si dom s velkou záhradou na peknom mieste. S ohľadom na dedenie sme to kúpili v mene nášho staršieho syna. Syn s tým súhlasil, z banky dostal pomenšiu hypotéku, dom sme kúpili a nasťahovali sa. Splátky na hypotéku sme mu platili my. Po niekoľkých rokoch sa syn rozhodol že dom predá. Kúpiť sme ho od neho nechceli, a tiež staršia dcéra nám v rovnakom čase navrhla že nám kúpi dom blízko nej ak jej pomôžeme strážiť deti. Pomohli sme jej s časťou peňazí kúpiť dom, a tri roky sme im pomáhali strážiť deti. Po troch rokoch deti podrástli, začali byť samostatné, a dcéra sa rozhodla dom predať. Z finančnej pomoci sme dostali naspäť iba časť. Po predaji sme sa nasťahovali do prenajatého domu blízko mladšej dcéry, ktorej pomáhame strážiť ich syna.

Pohľad dozadu: v majetkových veciach never ani vlastným deťom!

Roku 2007 sme mali nejaké peniaze v banke na asi 6% úroku. Nakoľko všade v tlači sa vtedy písalo o vysokých ziskoch – 10 až 20% – ktoré sú k dispozícii v účastinách, rozhodli sme peniaze vybrať z banky a nakúpiť za ne účastiny. Aby sme príliš neriskovali kúpili sme účastiny v niekoľkých rôznych sektoroch: v bankách, v banských spoločnostiach, v obchodoch, atď..

Do mesiaca po kúpe celková cena našich účastín vzrástla o asi 5%. Chvíľu sme sa z toho tešili, ale iba pár týždňov: o ďalší mesiac ich cena klesla o 10%; o týždeň o ďalších 10%; o mesiac o vyše 25%… Vypukla totiž svetová hospodárska kríza, jedna z mnohých. Celkove sme dosiaľ stratili okolo 60% z našich peňazí.

Pohľad dozadu: opakujem: ako sa len dá predpovedať svetová hospodárska kríza?