Spomienky.

Potraviny.

Podľa všetkého čo som počul, videl a zažil rodina bola, aspoň čo sa potravín týka, nielen naprosto sebestačná, ale bola schopná hodne vecí predávať, alebo vymieňať za také ktoré sme nemali: podľa sezóny ovocie a zeleninu, mlieko, syry, med, sliepky, vajcia, kačice, slaninu, klobásy. Vtedajší politický system takejto sebestačnosti prial a ju podporoval. Nikto ešte neobjavil že zo sústredenej výroby a veľkopredaja potravín sa dajú vytĺcť z ľudí peniaze, z tých peňazí si kúpiť autá, postaviť hrady, zadovážiť si krásne ženy, a do smrti fajčiť hrubé cigárka a piť drahé alkoholy; a tiež nikto ešte nezačal vymýšľať zákony ktoré by ľuďom bránili byť sebestačnými na podporu tých ktorí pomýšľali predajom potravín zbohatnúť. Ak toto zneje ako niečo z Rousseaua, alebo hoci aj z germánskych ideálov, nech to zneje: spojitosť s prírodou, so zemou a s rešpektom voči jej plodom by vždy malo byť základom aj tej najvyspelejšej spoločnosti (ktovie ako tá poučka bude fungovať keď sa raz ľudstvo usadí na inej planete?).

Zvieratá, okrem kráv, sme mali okolo domu aj po dedovom odchode do penzie. Záhrada pri Halatke bola síce teraz o hodne menšia, ale spolu so zeleninovou a ovocnou záhradkou pri dome stačila uživiť naše zvieratá a spolu s nimi aj nás piatich, neskôr dokonca siedmich, keď sa môj otec, mama a sestra tiež nasťahovali do dedovho domu, a teta Helena vydala a odišla bývať s mužom. Núdza o potraviny nastala až rok-dva po nástupe novej (tzv. komunistickej) vlády po roku 1948. Tá vláda začala znemožňovať, ba až zakazovať!, domáci chov zvierat aj krmovín, a súčasne v obchodoch začal byť potravín nedostatok – ako inak! Pre nás tým nastali roky núdze o potraviny – z dostatku až prebytku, zrazu núdza.

Tá sebestačnosť nebola, samozrejme, obmedzená na potraviny. Vodu na polievanie záhrady sme mali z Halatky; vodu do domácnosti a pre zvieratá na dvore sme pumpovali zo studne. Hnojivo sa nazbieralo a nazametalo vo dvore, o fosfátoch, dusíkoch, potašoch, dédétémoch, herbicídoch a podobných chemikáliach ešte nebolo ani chýru. Babka geneticky modifikovala hydinu výberom vajec z najlepších sliepok a kačíc na podsadenie pod kvočky (dnes už temer neznáme slovo), a výberom najlepších zajačích samíc a samcov na párenie; dedo to robil podobne s našimi marhuľami, slivkami, orechmi a hruškami, a na siatie vždy vyberal tie najlepšie semená. Elektrina nebola v dome zavedená, svietilo sa petrolejom. Nebolo rádio, nebol televízor, neboli počítače; večere a večery sa odohrávali pri svetle petrolejky, a jej mihotavé tiene mi na stenách kreslili obrázky k tomu o čom sa práve debatovalo. Na kúrenie sa používalo drevo zo záhrady, a uhlie, spolu s petrolejom dodávané železnicou ako súčasť dedovho platu. Šaty dievčatám šila ich mama – moja babka, a keď podrástli šili si ich samy.

Celkove, napriek politickým zmenám počas ich života (Monarchia, republika, okupácia, republika, atd‘.), dvom svetovým vojnám a niekol’kým hospodárskym krízam, Rodina bola majetkovo vo vel’mi dobrom stave. Dedo ako železničiar (= štátny zamestnanec) mal prácu a finančny príjem zaručený po celý život; bývanie mali v domoch poskytovaných železnicou; zdravotné poistenie poskytovala železnica; ked‘ ich deti začali pracovat‘ finančný príjem rodiny sa postupne zmenil z „normálneho“ na výborný. Ked‘ roku 1960 dedo ako 60-ročný odchádzal do penzie mohol si za peniaze od železnice kupit‘ novopostavený dom. Aj po odchode od železnice mal k dispozícii čast‘ jeho bývalej záhrady pri Halatke, kde si ešte dlhé roky pestoval zemiaky, zeleninu, kukuricu, ovocie, atd.

Politicky, ako bolo medzi železničiarmi zvykom, dedo bol skalný socialista. Ako štátny zamestnanec pevne veril že štátne vlastnictvo je najlepším spoločenskym zriadením. Ked‘ som sa politicky začal prebúdzat‘ pokušal som sa mu dokazovat‘ že také niečo je mozné iba v niektorých odvetviach štátneho zriadenia: v štátnej administrative, napríklad, v železniciach, cestách, v prírodnych zdrojoch. Nie je to možne v súkromnom podnikaní – s tým dedo nevedel suhlasit‘. V tom sme si nerozumeli. Jeho hlavný protiargument bol, samozrejme, že ja som príliš mladý aby som tomu rozumel.