Spomienky.

Svoje začiatky v živote som opísal v blogu (1a) Detstvo v Bratislave. Zmienil som sa v ňom že v rodine v čase môjho detstva (1936-1950) sme používali štyri jazyky. Základom boli slovenčina typu Šaľa-nad-Váhom-a-železnice (podľa deda z otcovej strany pôvodu a zamestnania), a medzi staršími sa hodne používala maďarčina. Hodne sa v rodine rozprávalo aj po nemecky: popri slovenských a maďarských, naše knižnice boli plné nemeckých kníh, lacných románov (Kurz-Mahler) a časopisov (Mode-Blatte, Signal). Naša slovenčina oplývala slovami s nemeckým základom: vycajchnovať, zicherhajcka, bantovať, hexnšus, šporhelt, hajzel, friško, presvuršt, hergot nochamol, cálovať, štopovať, cverna, šnórky, štriknódla, kugluf, krumple, špajza, kýbel, kver, luft, mišung, zupa, firhang, tepich, cvek, šmé, štrumpandle, hózntrógle, šróf, šróbcígel, aj miestne mená ako Cíglfeld, Cukrmandel, Dornkapl, Račiždorf, Kuchajda, Šínvég; pre nás decká boli svatými rôzne názvy vtedajších sladkostí, brauze, kracherla, štolverky… Mnohé z nich boli natoľko zaužívané že sa im bolo ťažké vyhnúť ak človek potreboval napísať niečo spisovného. Češtinu tiež bolo počuť kde-kade, ale jej slová prenikali do hovorovej slovenčiny iba zriedka, s výnimkou oblastí pozdĺž moravských hraníc.

Cestujúc po Slovensku bol som na miestach kde sa buď po slovensky dohovoriť nedalo vôbec, alebo miestna slovenčina bola natoľko odchylná od “mojej” že sa dohovoriť dalo iba s námahou.

Nedá sa nevšimnúť si že v iných krajinách, v ktorých miestnu reč neovládam, sa dá dohovoriť po anglicky. Určite v západnej Európe, ale aj v mnohých iných krajinách sveta. Na Slovensku je zatiaľ angličtina nie príliš rozšírená. Medzi mnohými profesiami je angličtina bežná aj tam kde sa oficiálne nepoužíva, alebo kde je dokonca aj zaznávaná.

Stálo by za úvahu či by sa včlenenie do komunity západnej Európy (a sveta) dalo korunovať zavedením angličtiny na Slovensku ako hlavného jazyka všade kde sa dá: na úradoch, v doprave, v školách od najnižšieho do najvyššieho stupňa. O jednu-dve generácie by sa dalo dosiahnuť že sa aj doma ľudia budú rozprávať buď miestnym nárečím, alebo po anglicky. Čo prevládne nech je ponechané na obyvateľov.

Pridané o pár dní.

Díval som sa na ľudí narodených na území Slovenska, ktorých mená sú vo svete známe: Kempelen, Mikovíny, Bell, Banič, Bahyľ, Murgaš, Stodola, Segner, Petzval, Hatvani, Jedlík, Štefánik. Iste je ich viac, tieto priezviská mi iba uviazli v pamäti. Ich slovenčina – ak ju vôbec ovládali -, nemala na ich prácu žiadny vliv, lebo všetcia pracovali v latinčine, maďarčine, nemčine, francúzštine a angličtine. O ľuďoch pracujúcich po slovensky a súčasne známych vo svete na úrovni tých starších nenachádzam nič.