Spomienky.

Text listu ktorý som poslal pár kamarátom koncom januára 2017:

“Milí ……………..,
už som druhý deň doma zo špitálu (Austin, v štvrti Heidelberg, Melbourne). Dostal som päťnásobnú obchádzku srdca, a po zošití hrude sa kdesi objavila prebytočná krv. Vplazili sa znova dnu a vyrezali kus nezhubného nádoru z pľúc, o ktorom sa dovtedy nevedelo. Celkový čas na operačnom stole bol (vraj) 10 hodín, preberať som sa začal asi 22 hodín od uspania.
Pár dní po operácii mi uštedrili elektrický šok (počas ďalšieho, asi trojhodinového, uspania), na stabilizáciu tepu. Celkove som v tom špitáli strávil 12 dní. Všetko bolo, podla mojej skromnej mienky, naprosto perfektné, od vybavenia, cez doktorov, ošetrovateľov až po tých najnižších jedlonosov a všečističov. Jedinou nepríjemnou skúsenost’ou bolo neustále osvetlenie, od šiestej rano do asi desiatej večer. Neprišlo mi na um požiadat‘ o slnečné okuliare, alebo niečo podobného… Bolesti som necítil žiadne od prebudenia sa až doteraz, iba keď som sa prvých pár dní obracal na posteli, kedy som si musel zavolať pomoc.
Fyzicky som v poriadku, iba trpím letargiou a únavou, spôsobenou vymetaním chemikálií z môjho systému (s pomocou iných chemikálií). Po dobu niekoľkých mesiacov musím špitálu posielať rozbory krvi, a oni budú podľa toho meniť to vymetanie. Dlhodobo som na lieku zvanom Warfarin a snád aj Metoprolol.
To je všetko, som živý, a robím si plány na dokončenie niekoľkých nápadov ktoré v sebe nosím už 30 rokov, a na ktoré mi akosi nevychádzal čas. Na viac sa zatiaľ nezmôžem: keď chvíľu rozmýšľam začnem sa potiť a poškuľujem po najbližšej vodorovnosti.
S pozdravom všetkým,
…………… “

Pridané pár dní po návrate domov:

V nemocnici som mal dosť času rozmýšľať nad mojim doterajším životom, a dohodol som sa sám so sebou že som nebol celkom neúspešný: mám krásnu a dobrú ženu, 4 krásne, zdravé a úspešné deti, 6 prekrásnych vnúčat, pekné bývanie, a ani na rozšírenú rodinu si nemôžem sťažovať. V rôznych zamestnaniach som zväčša dosiahol čo som si zaumienil. Počas mojich osemdesiatich rokov mi bolo uštedrené pár psychických rán, a ja som (asi a určite nevedomky!) tiež pár z nich uštedril sám. Mrzí ma že sa mi nedostalo viac rozumu a vzdelania, viac z vlastnej hlúposti a lenivosti. Uvedomil som si tiež že ak by som sa z tejto nemocnice nevrátil že rodina by bezomňa fungovala presne tak ako doteraz, a dalo mi to pocit uspokojenia! Zmienil som sa o tom nášmu najstaršiemu synovi, ktorý ma bol na druhý deň navštíviť, a on mi to aj potvrdil.
Z nemocnice som sa však vrátil, a robím si plány na mojich zostávajúcich 5-10 rokov, akpámbodá (alebo, po novoeurópsky, inšalláh).

Pridané o tri mesiace po návrate domov:

Bol som naspäť v nemocnici na záverečnej prehliadke kde som bol prehlásený za 100% vyliečeného, vraj nepotrebujem už ani žiadne lieky a “dovidenia o 12 mesiacov”. Doma už kosím trávu, vyhadzujem si najmladšie vnúčatká do vzduchu, robím všetko čo treba ako predtým, a už som si aj zahral trochu golfu.
Teraz je koniec júla 2017, a okrem pár jaziev na ľavom predlaktí, pravej nohe a na hrudi si na operáciu ani nespomeniem, iba ak mi ju ešte občas niekto pripomenie.
V nemocniciach som bol v živote krátko ako decko 5- a 13-ročné. Potom skoro 70 rokov nič, až teraz toto. Tie dva týždne strávené na posteli mi umožnili pozorovať nemocničný bzukot – veľmi zaujímavý, a okrem zamestnancov prístupný iba nám, pacientom. Nepacienti, hoci aj návštevníci, majú o tom bzukote iba málo pochopu. Na izbách (spolu troch za tie moje dva týždne) boli 4 postele a ich obyvatelia sa menili skoro každý deň. Mal som príležitosť sprvu iba pozorovať a neskôr sa aj rozprávať s mnohými zaujímavými ľuďmi. S jedným, farárom akejsi kresťanskej sekty, som v internetovom styku dodnes, a sľúbil že ma navštívi a povie mi o svojich pooperačných komplikáciach. Sľubil mi dokonca že sa ma nebude pokúšať presvedčiť o vstupe do ich sekty, čo pokladám za značný ústupok z jeho strany, a aj za poklonu mojej pohanskej náture, s ktorou som sa pred ním netajil.
No, dosť už o mne. Spísal som tieto svoje skúsenosti pre informáciu tým ktorí by takú operáciu hádam potrebovali, a ktorí ju odďaľujú, trápia sa a bojujú s príznakmi len aby sa tej operácii vyhli.

A pridané ešte o pár dní.

Moju operáciu viedol 42-ročný chirurg. Pár týždňov pred operáciou som si s ním posedel hádam hodinu kde mi všetko vysvetlil a kde sme si veľmi príjemne podebatovali o všetkom možnom, a nie iba “od fachu”. Po operácii som sa s ním stretol ešte dva razy počas pooperačných testov, a takisto nám bolo spolu nadmieru príjemne – mne určite, ale cítil som to aj z jeho strany. O pár týždňov bola v novinách správa že “známy chirurg Patrick Pritzwald-Stegman” bol pred jeho nemocnicou zrazený nečakaným úderom päste, utrpel výron krvi do mozgu a o dva týždne zomrel. Nech mu je pámbo v jeho chirurgickom nebi milostivý, bol to dobrý človek!!!

Páčila sa mi jeho vecnosť a otvorenosť. Keď som sa ho opýtal ako úspešné sú jeho operácie povedal že sa nepodarí iba (tuším) jedna z 200. Povedal som mu že ak by som bol ten “jedna” že nech na mne neskúša žiadne hrdinské činy, nech len ma nechá odplávať. Usmial sa, zavolal odvedľa jednu ošetrovateľku (menom Narelle S.), niečo načmáral na papier na ktorom si robil poznámky, dal mi to podpísať, ošetrovateľka sa podpísala vedľa mňa – a bolo po ceremónii. Lotériou osudu som tou “jednou” nebol ja, to číslo padlo na neho…