Založ si blog

(53) Ruština.

V poslednom ročníku strednej školy) som dostal svoju tuším prvú jednotku na stredných školách – od profesora Iljina, ruštinára. Tak trošku trafený, ako všetcia ruštinári-Rusi pred ním, ktorý si nejakým omylom vyfantazíroval že ja som dobrý ruštinár, napriek tomu že som sedel ďaleko na Kamčatke, ako hovoril (t. zn. v poslednej lavici). Nebol som dobrý ako si to školy predstavovali (“naučte sa to odtiaľto-potiaľto!”), iba sa mi nejako podarilo osvojiť si ruský prízvuk, a páčili sa mi ruské verše a veršovánky; a piesne; a literatúra; a maliarstvo; a určitá ruská potrhlosť a neporiadnosť – hádam za to som tú jednotku dostal…

Predchádzajúci odstavec som okopíroval z jedného z mojich predchádzajúcich blogov. Vyzbrojený znalosťou ruštiny som sa začítal do kníh ruských autorov v ruštine, do prózy aj poézie: do Čukovského, Gorbatova, Leskova, Mamina-Sibiriaka, Prišvina, Katajeva, Erenburga, Fedina, Babajevského, Paustovského, Majakovského, Puškina, Lermontova, ako nám ich vtedy predajňa kníh v ruštine, zvaná Sovietská kniha, celkom lacno predávala. V mojich jednom či dvoch semestroch na Dopravnej v Žiline sme dokonca mali učebnice v tej krásnej reči, väčšinou preložené z angličtiny alebo z francúzštiny.

Po knihách som sa rozhliadal po niekom s kým by som sa mohol po rusky porozprávať. Naša suseda, pani Chalupková, odkiaľsi z Ruska, bola ženou vojaka z prvej svetovej vojny, bratislavského Maďara. Jej som nerozumel ani slovo (po rusky vôbec, po slovensky horko-ťažko), ani ona mne; navyše, ona mala zvyk kričať keď videla že nerozumiem, kričať a zrýchľovať. Nuž, nedohodli sme sa. Neďaleko nás býval starý železničiar, Rus, pán Koncov. S ním som bol rovnako neúspešný…

Po čase mi možno moja ruština zachránila život, keď som stál pred nabitou a odistenou zbraňou ruského vojaka. Príhodu, na ktorú nerád spomínam, som opísal na konci blogu   http://karol3.blog.pravda.sk/2012/05/28/1h-detstvo-v-bratislave/

Po mnohých rokoch, keď mi moja ruština už pomaly začínala hrdzavieť, som pracoval pár mesiacov vedľa jedného elektrického inžiniera z Charkova. Ten sa po rusky rozprávať nechcel, bavili sme sa po anglicky. V General Motors som pracoval s dvomi Rusmi, vojakmi z II. svetovej, Peter D. a Peter B.: tí nechceli po rusky povedať ani slovo, a aj medzi sebou sa rozprávali výlučne po anglicky.

Jedna zaujímavá príhoda sa nám so ženou udiala počas veľkého medzinárodného tenisového turnaja. Zatúlali sme sa kdesi na zadné dvorce na ktorých trénovali hráči. Dvorcov tam bolo hádam dvadsať, na niektorých hráči boli, na niektorých nie. Z diaľky sme začuli ruštinu. Pomaly, držiac sa popod pazuchy, sme špacírovali tým smerom, a videli sme tam štyroch dosť známych hráčov a dvoch-troch (asi) ich trénerov. Rozprávali sa, ale len čo sme prišli tak na dostrel huby, asi o dva dvorce od nich, stíchli. Prešli sme pomimo nich, šli dalej, a keď sme boli tak o dva dvorce ďalej, začali sa zase rozprávať. Šli sme až na koniec, po pár minútach sme sa pomaly vracali, a zase to isté: stíchli len čo sme boli nablízku, a ozvali sa zase keď sme boli o kúsok ďalej. Moja žena, čítajúc tento odstavec, mi pripomenula že či sa pamätám že na jednom z tých dvorcov sa nám prihovoril Vilas, vtedy jeden z popredných svetových hráčov: čoby nie, krásavica, veď sme potom aj sedeli a rozprávali sa s jeho ženou vedľa seba na tribúne…

Ďalší prípad.

K nám do kancelárie prišiel nový konštruktér. Nemladý, nestarý, a keď nám ho šéf predstavoval nemohol som si nevšimnúť ruštinu v jeho angličtine. Tento nový sedel asi tri-štyri počítače odo mňa, a zdal sa byť celkom výrečný a priateľský človiečik. Po pár dňoch sa dal so mnou do reči. Po chvíli som sa nezdržal a úmyselne som napodobnil jeho ruský prízvuk. Zarazil sa a opýtal sa že či viem… Odpovedal som že ako-tak. To bol koniec našej debaty, to bol koniec jeho zhovorčivosti, a po dobu nasledovných pár mesiacov, keď som odišiel inam, bol z neho zamĺknutý a nezhovorčivý človek.

Ešte jeden prípad.

Do aeroklubu vo Vajnoroch nám niekedy okolo roku 1963 boli darované dve pekné nové lietadlá typu An-2 sovietskej výroby s registráciou OK-MYA a -MYB. Používali sa najmä na lietanie s parašutistami. Ako všetky lietadlá, aj tieto potrebovali pravidelnú údržbu: niečo bolo treba skontrolovať/naolejovať/vymeniť/atď. každých 10, 25, 50, 100 aj 500 hodín letu. Tá 500-hodinovka sa konala približne raz za dva roky, a na prvú z nich k nám prišli dvaja mechanici z Charkova. Jedného dňa som prišiel na letisko, a už zďaleka som začul ruské slová: davaj stremjánočku, prinesí atvjortočku (rebrík, šrófovák), ako si ich tí dvaja, starší a mladší, pohadzovali medzi sebou. Celý natešený som prišpacíroval k nim a započúval sa. Po chvíli som sa im prihovoril celkom obyčajnými slovami aké sa už pri takých príležitostiach používajú – nereagovali. Skúsil som ešte raz – znova neodpovedali, iba sa hlbšie zaborili do svojej práce. Na tretí raz to už ten starší z nich nevydržal a bradou ukázal smerom k vrátnici. Stálo tam čierne auto Volga, o ktoré sa ležérne opieral mladík s cigaretou. Pochopil som že im nie je dovolené komunikovať a odšpacíroval som sa od nich preč. Boli tam dva dni, ráno ich tá Volga priviezla, poobede odviezla, mladík sa tam obšmietal celý ten čas, a z celého aeroklubu s nimi neprehovoril nikto ani slovíčko…

A posledný prípad.

Jeden z našich synov nás so ženou počas jednej návštevy zaviedol k neďalekej novostavbe odkiaľ vraj počas prechádzky začul čosi ako ruštinu. Tá novostavba bola ruský pravoslávny kostolík, a naskutku, pár tesárov sa v ňom rozprávalo po rusky. S jedným som sa dal do reči a nemohol som ho zastaviť ako sa rozkrákoril, najmä po tom čo som mu povedal že viem po rusky iba čítať, a toto je moja hádam prvá príležitosť v živote sa s niekým aj rozprávať. Bavili sme sa hádam pol hodinu, pokým syn a žena nezačali prejavovať známky netrpezlivosti, a museli sme sa rozlúčiť. Prečo sa tento nezdráhal si otvoriť zobák po rusky, na rozdiel od tých predchádzajúcich? Vysvetlenie hádam spočíva v tom že tí všetcia boli z Ruska (presnejšie z SSSR); tento posledný sa narodil ruským rodičom-utečencom v Číne (na “západe”!?).

(70) Odrodilec.

19.05.2021

Dear Mr. Jozef, nedávno si ma počas telefónneho rozhovoru nazval odrodilcom. Nakoľko moja slovenčina (najťažšia reč na svete!) už stratila cit pre jemné odtiene vyhľadal som si to slovo na internete a objavil som že je to nadávka, doslova muž. r. kto sa odrodil svojmu národu, vlastizradca, renegát, odpadlík Od Teba, kamaráta z detstva, to tak neberiem, použil si [...]

(79) Ženy a muži.

05.12.2020

Každý, kto pracuje na miestach kde sú spolu ženy a muži, si musí všimnúť že ženy často odchádzajú vykonať svoje telesné potreby v pároch; muži za tým účelom odchádzajú jednotlivo. V zmiešanej spoločnosti človek často počuje sťažnosti žien o tom ako ich muži vedia sedieť na záchodoch „celé hodiny“. Keď pred mnohými rokmi Rusko predstavovalo svetu ich [...]

(78) Otázka.

11.06.2020

Nebývam na Slovensku, s lekármi nemám skúsenosti a tak kladiem otázku múdrej verejnosti s prosbou o radu. Moja 84-ročná kamarátka žije v Domove dôchodcov. Nie je príliš priebojná stvora a trpí v tichosti. Lekár jej na jej bolesti predpísal liek, z ktorého jej zdravotná sestra v Domove má dávať 70mg tri krát denne. Sestra jej však dáva iba asi 25mg tri krát denne [...]

prezidentka Zuzana Čaputová, vyhlásenie

Čaputová prednesie správou o stave republiky v septembri

25.06.2021 12:53

Prezidentka vo svojej prvej správe z júna 2020 hovorila najmä o pandémii.

Hrusky 2

Politici vyjadrili podporu Česku, SaS avizuje pomoc pri obnove

25.06.2021 12:34, aktualizované: 12:45

Remišová sa poďakovala ministrom za OĽANO za rýchlu pomoc zo strany slovenských záchranných zložiek.

Tornádo na Morave, Hrušky

Tisíce domácností bez prúdu, ochromená doprava na juhu Moravy

25.06.2021 11:43

Bez dodávky elektrického prúdu je v Česku po štvrtkovej búrke vyše 75 tisíc odberných miest. Na juhu Moravy je ochromená aj verejná doprava.

Tornádo na Morave, Hrušky

Apokalypsu na Moravu priniesol vietor s rýchlosťou 219 km/h, domy nemali šancu

25.06.2021 11:43

V nárazoch mohla rýchlosť vetra dosiahnuť aj viac ako 300 kilometrov za hodinu.