Spomienky.

Pár týždňov po tom ako som si pred mnohými rokmi spísal čo som nedávno zverejnil v predchádzajúcom blogu, priviedla k nám naša staršia dcéra jej kamarátku Dianu. S Dianou vyrastali, a Diana bola u nás od malička skoro tak často ako naša dcéra (áno, občas u nás aj spala, hoci bývala iba naproti cez cestu). Diana priviedla so sebou jej „partnerku“ Connie. Na Dianu sme boli zvyknutí: pekné dievča, po mame dosť objemné, teraz asi 32-ročné, milej povahy, zhovorčivé. Connie vyzerala ako vyzerajú mnohé lesbičanky: hlava, formovaná výrazným, ale laikovi ťažko popísateľným spôsobom, ktorý zďaleka hlásil že tu je čosi iného; celkom pekná, nadmieru zhovorčivá, milá, a s ráznym chovaním. D. nám hneď oznámila že Connie je jej partner, aby vraj nám bolo jasno.

O Diane sme vedeli že nie je lesbičanka. Za mladi mala niekoľko dlhotrvajúcich lások, chlapcov, a zopár z nich boli aj u nás. Nejak jej to nevychádzalo do manželstva, asi pre jej trochu nadpriemernú výšku a objem: nebola tlstá, iba objemná, ťažká; v tvári bola dosť pekná, a maniere mala celkom milé. Čo chlapcom možno vadilo bola jej zvedavá inteligencia, rada sa pýtala a rada mala dobré a presné odpovede. Z toho všetkého sme so ženou usúdili že v tom partnerstve je naša Diana žena, a Connie je muž. Na naše prekvapenie tomu tak nebolo – ja som sa totiž Connie na to opýtal, a Connie, a potom aj Diana, povedali že medzi nimi to tak nie je!

Medzi nimi to vraj je vzájomná láska, rešpekt, obdiv, náchylnosť, spoločné záujmy, atď., atď.. Na fyzickú stránku ich lásky som sa nepýtal, ani mi to žiadna z nich neobjasnila.

Dlho sme sa o tých dvoch doma so ženou bavili, s miernou dávkou ľútosti že také pekné a šikovné dievča…., keď jedného dňa, o pár mesiacov, som hral golf s tromi mne neznámymi hráčmi, tak, ako nás klub dal dokopy. Pekne sme si zahrali, a v bare sme sa počastovali pivom. Že sme boli štyria, na každého sa ušli štyri pivá, v mojom prípade štyri Guinessky. Jeden z nás sa potom rozlúčil a odišiel, my traja ešte zostali. Po tých štyroch pivách som mal dosť odvahy sa tých dvoch opýtať či sú teplí („queer“ v angličtine). Hlasno sa rozosmiali, a že vraj sa ich také niečo nikto už dávno neopýtal – a vraj že sú, že sa s tým nesnažia tajiť, sú na to pyšní, a že ako som na to prišiel.

Po celý čas hry, skoro 5 hodín, som si nemohol nevšimnúť že sa nesprávali jeden k druhému, ani k nám dvom spoluhráčom, ako chlapi, ale bolo v nich čosi dievčenského, akási zženštilosť. Aj sa pohybovali mäkšie ako „normálni“ chlapi, aj ich zaháňanie sa golfovou palicou bolo akési vláčne, pričom obaja mali okolo 40 rokov, kde sa vláčnosť už tak často nevyskytuje. Moja žena, tiež dlhé roky hrajúca golfistka, ani jej golfové kamarátky, nemajú až také „ženské“ pohyby ako mali títo dvaja!

Aj títo dvaja mali v sebe už aspoň štyri pivá, a tak aj naša debata bola dost uvoľnená, vláčnejšia, ak smiem to slovo použiť ešte raz. Povedal som im o našej Diane a jej partnerke Connie, a obaja súhlasili s tým ako nám ich vzťah opísali tie dievčatá.

Títo dvaja (neboli „partnermi“, iba patrili do jedného a toho istého homosexuálneho klubu) sa vraj viac stotožňujú so ženami, majú radšej ženskú spoločnosť než mužskú; v mužskej spoločnosti sa necítia dosť uvoľnene, a „mužské“ vtipy ich privádzajú do rozpakov, ba aj vtedy keď nie sú namierené na nich. A obaja mi tiež povedali že ženy sa k nim správajú oveľa príjemnejšie než chlapi.

Doma so ženou sme týchto dvoch predebatovali, a ona mi to čo oni hovorili aj do značnej miery potvrdila. Vraj ona, ani mnohé iné ženy z nášho golfového klubu, nevidia na homosexualite nič špatného; vadí im vraj na nich iba ich snaha sa predvádzať (čo by tiež mohlo byť iba potvrdenie ich zženštilosti – vlastnosť sa predvádzať je navýsosť ženská, stačí sa pozrieť dookola). A navyše, homosexuáli bývajú vraj nadmieru milí a žartovní chlapi. Tá žartovnosť je medzi ženami dosť dôležitá pri oceňovaní osôb opačného pohlavia, opýtaj sa ktorejkoľvek ženy: jedno z prvých čo si u chlapa váži je „že vie ako ma rozosmiať“ (raz som kdesi v českej knihe čítal vetu že „…žen smyslný smích nesmyslný“…).

Kedysi dávno, keď som pátral na čo sú mužom prsné bradavky a rudimentárne mliečne žlazy (avšak krátko sa bolestne prejavujúce, ako to môže potvrdiť každý puberťák), som objavil že plod v maternici sa začne formovať ako žena, a mužské znaky „to“ dostane až trochu neskôr. Dnes sa už nepamätám čo to natočenie plodu do mužského smeru spôsobuje, hádam nejaký hormón. Je celkom možné že to nasmerovanie sa deje fyzicky aj psychicky. A je celkom možné že, napriek úspešnému zavŕšeniu fyzickej časti, že tá psychická časť môže byť trochu pomalšia (že by nie celkom zavŕšené zmeny v štruktúre mozgu?). Z toho sa dá vyvodiť že sa to môže stať aj naopak, že psychická časť je zavŕšená a fyzická trochu – alebo úplne – zaostáva. Toto by mohlo vysvetliť rôzne „zafarbenia“ medzi homosexuálmi.

Ponúka sa tu aj jedna trochu odlišná úvaha (ktorá do tohto Zamyslenia nepatrí), a to na tému vzájomnej príťažlivosti medzi mužom a ženou (a subežne, nepríťažlivosti medzi súrodencami). Táto môže byť nastavená už pri tomto procese formovania – že „sme si boli predurčení osudom“, ako sa hovorieva.

Píšem ako som to videl, počul a zažil, a čo si o tom následne myslím; nech mi tí veci znalejší prepáčia toto moje primitívne zamyslenie (aj my, nefreudi, máme právo si trochu zašpekuľovať).