Spomienky.

Nissan Pulsar/GM Astra z elektrického hľadiska pozostával z niekoľkých variant: základná (sedan), základná (kupé). Každá z nich mohla byť s klimatizáciou alebo bez nej, s dvomi alebo štyrmi reproduktormi, dvomi prednými lampami alebo štyrmi, atď..

Ledva som som odovzdal posledné výkresy zavolal mi ktosi z fabriky zvanej Machine Dynamics, ktorá pripravovala do výroby priemyselné roboty: „Vedel by si navrhnúť elektrický systém pre sériu robotov?“. Odpovedal som „Samozrejme!“… O robotoch som vtedy vedel iba čo som sa dočítal v knihách Karla Čapka, Trosku a podobných autorov, t.j. ľuďom podobné stroje. Na druhý deň som sa prišiel predstaviť a šéfkonštruktér ma povodil po fabrike. Čo som videl ma doslova ohromilo (ale tváril som sa ako by som s robotmi pracoval každý deň!): vo veľkej hale mali niekoľko zariadení, ktoré pripomínali obrovskú detskú stavebnicu. 5-6 metrov vysoké hliníkové chápadlá, pohybujúce sa asi 2 metre nad zemou na koľajniciach 3-4 metre sem, 3-4 metre tam. Chápadlá mali na konci niečo ako račie klepetá ktoré sa otvárali a zatvárali. Dnes sa to dá vidieť temer v každej fabrike; roku 1985-86 to bola ešte vzácnosť. A či si trúfam? Samozrejme!!! „Tak sem príď na deň-dva, preštuduj si čo robíme, a pošli nám svoj návrh“, rozhodol ich  hlavný šéf.

Za tie dva dni som si poobzeral tých pár prototypov čo tam mali, a posedel som si pár hodín vedľa ich hlavného elektrického konštruktéra. On pracoval s s ceruzkou a pravítkami, o grafických počítačoch vtedy ani nepočul. Počítače tam, samozrejme už používali, IBM 86, ale iba skupinou asi šiestich inžinierov-programátorov.

Roboty boli určené pre automobilku Ford, ktorá pripravovala dve nové autá do sériovej výroby. Tridsať robotov bolo určených pre športové auto Ford Capri, a asi šesťdesiat pre osobné auto Ford Falcon. Každý z tých robotov mal určitú úlohu: zdvihnúť strechu z pristavených striech, položiť ju na karosériu a podržať presne na mieste, pokým iný robot privaroval tú strechu na karosériu;  iný robot skladal vnútorné a vonkajšie plechy dverí; ďalší podával a umiestňoval blatníky, atď., atď..

Každý z robotov mal niekoľko hlavných pohyblivých ramien, niektoré iba tri, tie najkomplikovanejšie až šesť. Mrzí ma že som si aspoň jeden z nich neodfotografoval – obrázok je lepší než tisíc slov…

Každé z ramien každého robota obsahovalo desiatky elektrických súčiastok: motory na pohybovanie, senzory na informáciu pre programovanie, solenoidy na zaisťovanie ramien, senzory na udávanie vzdialeností medzi súčiastkami, a kabeláž, ktorá to všetko spájala. Roboty boli napájané dvomi rozdielnymi elektrickými zdrojmi: jeden na 12 Voltov priameho prúdu, druhý na (tuším) 360 Voltov striedavého prúdu. Každý robot bol ovládaný vlastnou kontrolnou skriňou, z ktorých každá bolo asi veľkosti veľkej domácej ľadničky. A nakoniec, všetky tie rozdielne kontrolné skrine (dokopy okolo 90) boli pospájané kabelážou. A pre to všetko som mal za úlohu navrhnúť elektrický systém, od najteoretickejšieho po najpraktickejší. Teda presnejšie – najprv podať návrh ako si to predstavujem.

U Normana, pána elektrického konštruktéra, som si urobil predstavu ako to robil on – on už totiž mal prácu asi tak na 10-15% spravenú (10-15% z celkového času asi 6-7 mesiacov). Zápasil s tým statočne, ale nestačil. Pokúšal sa, napríklad, nakresliť kabeláž v jednom kuse pre jedného robota: ručne mu to vychádzalo na výkres asi 1 meter široký a 3 metre dlhý – a ešte toho bolo málo. A počas tých dvoch dní sa mi zdôveril že mu to všetko lezie krkom a že by rád zmizol domov, do Anglicka. Áááá, tak preto hľadajú niekoho kto by ho nahradil…

Návrh som pripravil na počítači (Macintosh 512): obrázky, text, odhad potrebného času, atď.. Veľkú kabeláž som rozdelil na časti – jednu časť pre každé pohyblivé rameno každého robota. Keď som objavil že mnohé z tých ramien obsahujú rovnaké súčiastky mohol som kabeláž rozdeliť do niekoľkých skupín, čo zjednodušovalo prácu. Rôzne uchytenia elektrických súčiastok sa tiež dali štandardizovať s pomocou počítača. Dnes sú také triky samozrejmé, ale vtedy boli novinkou nad ktorou všelijakí šéfi iba vyvaľovali oči (z GM som mal o šéfoch dosť cynickú mienku, ktorú som poväčšine nemal príležitosť zmeniť). A ako korunu tomu všetkému som uviedol že s pomocou počítača a tlačiarne je možné reprodukovať ľubovoľné množstvo výkresov stlačením gombíka, namiesto doterajšieho kopírovania na objemnej a drahej mašine. Text, spolu s asi desiatimi výkresmi, som priniesol ich hlavnému šéfovi: nevedel čo má povedať, iba že mi dajú vedieť.

Vedieť mi dali asi o dva dni, a o ďalšie dva dni som nastúpil do práce. Priniesol som si svojho Macintoša aj tlačiareň (za ktoré som dostával zaplatené naviac), a pustil sa do toho.

Po pár mesiacoch, keď sa mi moja úloha pomaly blížila ku koncu, sa ma šéf opýtal či by som mal čas a záujem dohliadať ako manažer elektrického systému pre celú výrobu. Súhlasil som. „Velil“ som jednému inžinierovi (mladá dáma, Francúzka z Versailles), dvom konštruktérom a asi 15 až 30 elektrickým mechanikom; dokonca aj skladníka som mal v rukách. O tomto nežartujem, o význame tohto posledného sa zmienim za momentík. Mojou úlohou bolo tiež dohliadať na skúšanie robotov vo výrobni, ich následné prevezenie do fabriky Ford, namontovanie na výrobnú linku a konečne zaúčanie personálu Forda do ich obsluhy

Ten skladník, tuhý Kanaďan menom Fergus, asi v mojom veku (50+) vedel že svoju prácu ovláda na 100%, a nemal rád keď mu niekto do nej pchal nos; pripúšťam že si svoju prácu naozaj robil dobre. Párkrát sa na mňa aj rozkričal, s čím som nemal problémy – kto kričí obvykle nemá pravdu a chce iba zastrašiť; problémy som mal s „odpadom“. Pri takej nesériovej výrobe vzniká veľké množstvo odpadu: povedzme že je potrebné nakúpiť 82 špeciálnych súčiastok. Predajne však ich majú iba v krabici po 100. Výsledkom je 18 súčiastok ktoré momentálne nemajú použitie. Prikázal som mechanikom tie nadbytky odovzdávať do skladu na registráciu a uskladnenie – prišli za mnou že Fergus ich, aj nadbytky, s krikom vyhadzuje. Šiel som za ním, a aj mne do očí odmietol tie nadbytky triediť, registrovať a odkladať; pritom sa jednalo o súčiastky v cene mnohých tisícov dolárov, nakoniec až státisícov! Vyhodené súčiastky si ľudia tu nosili domov, tu ich hádzali do odpadu, tam s nimi podpierali neposlušné stoly… Zmieňoval som sa o tom na schôdzach – neúspešne; chcel som sa Fergusa zbaviť – nedalo sa, hlavný šéf ho podporoval. Nakoniec sa im to hnusne vypomstilo, a čiastočne to zasiahlo aj mňa, zmienim sa o tom v nasledujúcej kapitole.

Asi v tom istom čase mi zatelefónoval jeden známy či by som pre nich mohol láskavo navrhnúť elektrický systém pre repliku športového auta MGTD, ktoré začínajú pripravovať do výroby: súhlasil som. To slovo „láskavo“ tu neuvádzam náhodne: donedávna to ešte bolo „vedel by si…?“. Teraz to už je „mohol láskavo“, t.j. už som vnímaný ako niekto kto to vie!

O tom MGTD, teda TD2000, ako sa to oficiálne nazývalo, poviem pár slov v nasledujúcej kapitole.