Spomienky.

Jedna z príhod.

Ďaleko za hranicami máme jednych známych. On je inžinier a pochádza z väčšieho mesta; ona je účtovníčka, pochádza z jednej malokarpatskej vinohradníckej dediny.

Niekedy pred dvadsiatimi rokmi jej zomrel otec, vinohradník. Anke bolo jej dvomi sestrami, ktoré stále bývajú v tej malokarpatskej dedine, povedané že otec všetok majetok prenechal svojej žene, ich mame. Anka to prijala a viacej sa nestarala. Pred asi 10 rokmi bola Anka navštíviť svoju mamu, vtedy už pomaly 70-ročnú. Keď Anka odchádzala mama sa jej pýtala že či “nesce volačo ottáto na památku”. “Ná, že co by sem scela, ništ nescem, mamenko”, odpovedala Anka, a odišla. Mama však predsa zvesila jeden pekný obraz, zaniesla ho do komory a dala naň papier s nápisom (ingústovou tuškou a kofofským písmom) “Anki”. O pár rokov tam Anka zase prišla, a medziiným si všimla že obraz visí na pôvodnom mieste. Od mamy sa dozvedela že keď raz Ankine sestry videli obraz v komore že spravili strašný krik že “Anka si tu nebude roskazovat a diriguvat našú mamenku”, a že obraz hneď aj zavesili naspäť tam kde vždy visieval. Anka nám povedala že si vtedy mala uvedomiť že čo bude nasledovať…

Po pár rokoch mamenka umreli. Anka dostala pozvánku na dedičské konanie, ktoré sa konalo o vyše roka po mamenkinej smrci. Dostaviť sa nemohla a tak poslala splnomocnenie jednej zo svojich sestier.

Po čase dostala Anka rozhodnutie od notára. Podľa neho po mame zostalo niekoľko sto eurov a pár kusov nábytku. Anka nelenila a zašla do rodnej dediny. Od sestier a rodiny sa dozvedela že tatenkove vinohrady boli predané hneď po tom čo umreli, mamenkine pred pár rokmi, a dom po mamenke tiež hneď po tom čo umreli. A peniaze? Tie si rozdelily sestry: “Šak tam na západze ste šecci milijonári, načo by vám naše penáze boli…” Pritom sa jednalo o stotisícové sumy v euroch!

Keď apelovanie u sestier a rodiny neuspelo Anka sa vybrala za kamarátom-advokátom. A jeho priateľská rada? “Penáze su už ajtak preč, a čo sceš, žalovat vlasnú rodinu; okradnút vlasné sestry, netere a synovcov, natruc ím robit, hambu sebe aj ím urobit; šak by ca to  škrelo až do smrci!? A navác, ajtak by si nakonec asi hovno dostala, a stálo by ca to strašnú kopu penazí”

Ešte jedna príhoda.

Našej kamarátke Julinke zomreli rodičia. Julinka s mužom-lekárom v tom čase pracovali v zahraničí, a celú záležitosť s dedením vybavoval Julinkin nevlastný brat. Iných súrodencov nemala. Po čase sa Julinka pýtala brata že čo sa stalo s majetkom (byt v Bratislave, dom kdesi na dedine, šperky, atď.). Vraj to všetko popredal a peniaze jej dá keď sa vrátia zo zahraničia. Keď sa vrátili Julinka si pre ne zašla: vraj ich už nemá, zdôveril sa brat, vraj si za ne kúpil na dedine dom. A takisto ako v predchádzajúcej príhode, začal Julinke tvrdiť že ona je aj tak milionárka zo všetkého čo zarobili v zahraničí, a keď chce vlastným neteriam a synovcom ublížiť, celej rodine hanbu narobiť, nech ho teda žaluje…

A ďalšia príhoda.

Mám priateľa ktorý už dlhé roky býva v ďalekej cudzine. Nedávno si mi posťažoval ako ho jeho pribuzní na Slovensku obrali o peniaze. Keď som sa vyzvedal na viac vysvitlo že mu jeho temer 90-ročná teta ponúkala tretinu z predaja jej nemovitosti. Odvetil jej že nech peniaze z predaja si teta použije najprv na seba, napr. na liečenie v nejakých dobrých kúpeľoch, a nech sa postará aby zvyšok bol rozdelený medzi jej troch zákonitých dedičov, t. j. jeho, jeho sestru a sesternicu. Ako to už býva, teta po štyroch mesiacoch od predaja nemovitosti zomrela, a záležitosť sa dostala do rúk notára. Rozhodnutie bolo vydané rok a pol po tetinej smrti. Závetu nebolo; v jej pozostalosti zostalo okolo tri tisíc Euro. Z nedávneho predaja nemovitosti tam však malo zostať oveľa viac. Keď sa priateľ vyzvedal, sestra aj sesternica mu (cez spoločného známeho) povedali že si peniaze rozdelili medzi sebou, veď “vy tam na západe ste všetko milionári” (to s tými milionármi je na Slovensku používané ako nejaké zaklínadlo)… Keď sa proti tomu ohradil bolo mu riadne vynadané že má drzosť sa dožadovať akýchsi mizerných peňazí, a keď je natoľko špinavý že by chcel ťahať rodinu na súdy, že nech sa len páči.

Sestra aj sesternica s ním odmietajú komunikovať, a priateľ sa ma pýtal že či mu môžem poradiť. Nadhodil som advokáta… Jáj, toho sa bojí vraj najviac! Ktorýsi z našich spoločných známych mu vraj poslal video z relácie na slovenskej televízii, kde akási pani sa už nejakých 10 rokov domáha nemovitosti za ktorú zaplatila preddavok, a ktorú nemovitosť nikdy nedostala: advokáti a súdy jej vraj kladú neustále prekážky, a podľa tej relácie sa mu zdá že právo je na strane podvodníkov, nie na strane poškodenej.Vlákenko na tú reláciu je tu  http://www.stv.sk/relacieaz/jednotka/reporteri/

Ešte som skúsil ďalšieho priateľa.

Ten býva od r. 1967 v blízkej cudzine, v Bavorsku.

Na moju otázku aké mal skúsenosti s dedením po rodičoch mi poslal tento lapidárny email:

“Jednej neteri som sa spytal, či by sa uz dom po rodičoch vyplatil predat, ohladne cien nemovitosti v Blave. Ona mi hovori : pred rokom sme ho predali, nevedel si to ? Peniaze sme si rozdelili, vsak ty mas dost.”

Pýtal som sa ho čo s tým spravil.

“Nic, nemá zmyslu tam vyhadzovat peniaze – aspon som sa ich aj celej posranej Blavy zbavil…”

Predávam ako som kúpil, nech mi prosím jemnejšie naladený čitateľ prepáči.

Za viacerými kamarátmi a známymi som už s podobnou otázkou nešiel. Pripúšťam, že tu opisujem situácie z pohľadu tých okradnutých; ešte som sa nestretol s nikým kto by povedal niečo ako “počuj, poviem ti ako sa mi podarilo rodinu ošmeknúť o peniaze”…

Čo k tomu všetkému povedať?

Zdá sa že na Slovákoch, ktorí žijú z rôznych dovodov v zahraničí, je založený “priemysel” okrádania. “Sak su to šhecko milijonári, načo by ím tých naších pár euro aj bolo”… Takéto “uchmatni a utekaj” myslenie je navýsosť krátkozraké. Tých “milijonárov” neokrádame iba o peniaze! Okrádame ich o rodinné city k nám samým; okrádame ich o miesta ku ktorým cítili určitý vzťah; okrádame ich o predmety ktoré mali kedysi radi; o rodinné dokumenty, písomnosti, fotografie, šperky. Okrádame ich o vzťah k národu samému. A okrádame tiež sami seba: okrádame seba o časť príbuzenstva; okrádame sami seba o dobrú vôľu za hranicami; v neposlednej rade sa okrádame o možnosť získať dedičstvo po nich – po takých negatívnych skúsenostiach ako sú opísané vyššie si dajú náramný pozor aby nám Slováčikom po nich nekvaplo nič!

A zdá sa, že za tisíc rokov kresťanstva si Slováčikovia upravili Desatoro Božích prikázaní po svojom: vygumovali číslo 7 (podľa katolíckeho vierovyznania – v iných vierovyznaniach je to pätnáste, ba aj devätnáste, bohvie kam až sa vlastne to slovo Božie zatúlalo). No, kde sme to boli: Slováčikovia si vygumovali jedno z z Desatora Božích prikázaní, slovo Nepokradneš!, a naštelovali si právny systém tak aby sa zlodeji cítili pod ochranou…

Dodatok.

Čo maju tieto príhody spoločného? že s jednou výnimkou “prisvojovateľmi si” boli ženy; a že, tentoraz bez výnimky, tam nefigurovala (nefiguroval?) závet.

Priatelia mi povedali že oni dedili veľakrát: po jej starých rodičoch, neskôr rodičoch, po jeho rodičoch, ba aj bratovi, pozostalých bolo hodne, ale  v žiadnom prípade sa nestretli s problémami opísanými vyššie. A dôvod? Ich zosnulí za sebou zanechali závet! Očividne jedna dobrá a sporiadaná rodina, kde ľudia myslia na zadné kolieska, a tiež sa snažia predísť príbuzenským nezhodám po ich smrti.

Pridané o pár týždňov.

Celé toto som napísal tak ako mi to bolo povedané, alebo napísané, a tak ako sa to prihodilo. Zmenil som iba mená, a pridal trošku literárnych ornamentov aby sa to dalo čítať.

Ako reakcia na tento blog mi prišlo pár emailov. Niektoré z nich píšu že “to nemusiš ísť za zahraničnými kamarátmi, také veci sú celkom bežné aj u nás doma…” Niektoré zase ma napomínajú že bohvie čo som za vtáka keď sa pokúšam kydať na našu krásnu krajinu; pravda nie je nikdy pohodlná, a nikdy nemá iba jednu tvár!