Spomienky.

8.

Šiel som kamsi autom. Motor už bol naštartovaný keď žena vybehla z domu s akousi krabicou: “Daj toto Haničke, prosím ťa, aj tak ideš pomimo”. Položil som krabicu na sedačku, vycúval na cestu a o tri minúty som už bol pred domom našej mladšej dcéry Hanky. Práve dokŕmila jednoročného Janka, ktorý sa s obvyklým radostným krikom doškobŕtal ku mne; Roxy, ich hafan, poštekovala okolo nás a dožadovala sa svojho obvyklého pohladenia. Potešili sme sa všetcia pospolu a po štvrťhodinke som sa pobral na odchod. Pri dverách mi dcéra hovorí že, predstav si, Roxy ležala celé ráno aj počas raňajok pri stene a driemala. Náhodou som sa pozrela na hodiny v momente keď Roxy vstala, pobrala sa k predným dverám a začala dávať najavo že niekto prichádza. Ty si sa objavil presne o tri minúty neskôr.

Ja som vedel že cesta od nás k Hankinmu domu mi trvala presne tri minúty. Pes si teda uvedomil že niekto prichádza asi vo chvíli keď mi žena hovorila aby som dal tú krabicu Haničke. Ako to ten pes mohol počuť???

9.

Susedia majú dvoch psov. Velikánske nevzhľadné potvory, nie nepodobné na rotvajlerov. Povahou sú nesmierne milé a priateľské, za povšimnutie a pohladenie by človeku aj do vrecka vliezli (za košeľou som ich hlavy už aj párrazy mal!). Sused Stano je maliar a natierač. Pracuje po celom širokom okolí, a domov sa vracia kedykoľvek medzi obedom a ôsmou hodinou večer. Bývame v malom mestečku, a Stano prichádza domov zo všetkých možných strán, podľa toho kde práve pracoval.

Už dávno sme so ženou vypozorovali že obaja psi javia známky nepokoja, až napokon s kňučaním začnú pobehovať okolo prednej brány. Ich nepokoj začína približne päť minút pred príchodom auta so Stanom. Predebatovali sme to so Stanom, a, vzhľadom na veľkosť mestečka a polohu našich domov, päť minút pred príchodom domov je Stano ešte mimo mestečka. Pozorujeme tých psov už dlhé roky, a ich neomylnosť je až zarážajúca. Ako len vedia že Stano prichádza, a že sa práve blíži k okraju mestečka???

10.

Nedávno som čítal že akási svetová vedecká kapacita sa vyjadrila že je celkom možné že zvieratá javia určité známky inteligencie, a že by nebolo nevhodné začať s výskumom.

Takéto vyjadrenia sú na smiech každému kto žije v blízkosti zvierat, od pámbožkovej kravičky až po slona. Každý z nás vieme že zvieratá nielenže rozmýšľajú, ale ich rozmýšľanie v niektorých ohľadoch prevyšuje naše, ľudské. A čo sa týka telepatie to sa s nimi nemôžeme merať!

Na vonkajšom spätnom zrkadle na aute mi žije pavúk. Vidieť ho je málokedy, viem o ňom iba podľa jeho pavučiny ktorú si napína rovno pred zrkadielko. Pred pár týždňami som auto používal málokedy. Nanajvýš tak zaviezť ženu do dva kilometre vzdialeného obchodu, alebo navštíviť mladšiu dcéru, ktorá býva iba o kilometer dalej.

V tých dňoch bola pavučinka jednoduchá: dva-tri špagátiky krížom-krážom cez zrkadielko, spojené niekolkými priečnymi cverničkami. Či sa mu do nej niečo chytilo neviem, nikdy som tam nič nevidel.

Pred dvomi týždňami som začal šoférovať častejšie, rýchlejšie a o trochu ďalej. Pavučinka sa mu rozpadla. Deň-dva tam nebola žiadna, potom sa objavila taká istá znova. A znova sa mu rozpadla! Zase, deň-dva tam nebolo nič, a zrazu sa tam objavila – sieť. Žiadne dva-tri špagátiky naprieč, žiadne cverničky medzi nimi: tentoraz to bola sieť aká má byť, s pravidelnými okami, celkom ako nejaká pančucha ľahkej dámy. A táto sieť sa pavúčikovi už nerozpadla. Je tam už niekoľko dní, nech šoférujem koľko a ako chcem, a mám ju stale vystavenú na obdiv pred očami.

Nech mi teraz nejaká svetová vedecká kapacita povie že tento pavúčik nerozmýšľa!

A ešte jeden pavúk, tentoraz statný a urastený križiak.

Máme ho na plote, sedí si tam uprostred svojej najnovšej kruhovitej pavučiny už dlhé týždne. Počas tých týždňov sa mu tá pavučina zmenila niekoľkokrát. Najprv sme ju videli natiahnutú medzi plotom a najbližším kríkom, asi 4 metre vzdialeným od plota. Nosné lano bolo z hrubej a silnej pavučiny; spodné lano, od plota k zemi, bolo trochu slabšie. A medzi tými dvomi lanami bola skonštruovaná bežná kruhová pavučina.

Už len to že si pavúk buduje pavučinu je hodné pozastavenia, veď podľa tej vedeckej capacity živočíchy nerozmýšľajú, teda ani nie sú schopné plánovania. Pavučina je vybudovaná pre udalosť ktorá sa má stať v budúcnosti (pokiaľ možno blízkej, ale pavúky majú trpezlivosti až nazvyš, dlhé čakanie im neprekáža). Sieť tohto pavúka mala oká určitej veľkosti, ktorá naznačovala že v miestach kde bola vybudovaná ten pavúk očakával niečo väčšieho, väčšieho než muchu. A naskutku, raz ráno som mu tam viedel zvyšky modlivky nábožnej.

Prišlo obdobie dažďov. Pavúk zmizol a veľká pavučina sa začala pomaly rozpadávať. O pár dní sa milý pavúk objavil na plote v miestach kde ho kvapky dažďa mohli zasiahnuť iba málokedy. Sieť bola tiež skonštruovaná tak aby nebola dažďu vystavená, a tiež oká mali iný tvar: nebol obdĺžnikovité ako predtým, ale trojuholníkovité. A navyše, boli oveľa menšie. Druh hmyzu aký lieta pozdĺž plota je asi oveľa menší než hmyz ktorý lieta v otvorených priestranstvách. A to sa aj potvrdilo, keď som ho niekoľkorazy videl raňajkovať na pekne zabalenej pomenšej muche.

Ten pavúk, ktorého nástroj na rozmýšľanie je oveľa menší než tuto bodka nad i, vie aký tvar pavučiny mu treba postaviť pre dané okolnosti; vie aký druh hmyzu sa kde vyskytuje; vie sa rozhodnúť akú hrúbku pavučiny použiť pre daný trojrozmerný priestor a jeho rozmery; vie ako nájsť miesto ktoré je vystavené väčšiemu alebo menšiemu hmyzu; vie ako nájsť miesto kde prší menej; vie ako sa vyhnúť miestu ktoré má vyárendované iný pavúk; vie predpovedať počasie, aspoň do miery do akej to potrebuje: či bude vietor a či nie, či bude slnečno, daždivo, krátko- alebo dlhodobe, atď.; vie ako si nájsť druha/družku, hoci tento druh pavúkov si buduje pavučiny aj desiatky metrov vzdialené od seba, a nielen blízko zeme: často ich vidieť aj dosť vysoko na stromoch;  o jeho znalostiach anatómie rôzneho hmyzu, aspoň z hľadiska jeho potrieb, ani nehovorím!

Dobre, som obvinený z antropomorfizmu! Krásne, učene znejúce slovo, ktorým sa dá zaplátovať skoro každá nechuť k chápaniu zvierat ako časti nás – a nás ako časti ich. Ich životná podstata je taká istá ako naša (ba aj Biblia si to všimla, nájdi si to v Kazateľovi), rovnako ako ich púť životom: majú rodičov; narodia sa, žijú, po čase zomrú; je im vlastný pud sebazáchovy (a teda aj vedomie bytia a konca bytia, vedomie bolesti); počas života sa musia starať o svoje živobytie – ako sa najesť, kde bývať, ako si nájsť partnera, ako sa postarať o potomstvo. Jediný rozdiel medzi nimi a nami ľuďmi je v tvare, ktorý je prispôsobený (vyvinul sa?, bol stvorený?, je niekým/niečím neustále manipulovaný?) okolnostiam.

To mi pripomenulo ešte iného pavúka, veľkého, čierneho, ktorý žije v s škárach dreva, ktoré má zakryté hustou pavučinou, skoro ako kobercom, uprostred ktorého má lievikovitú dieru. Hádam desať centimetrov od jeho škáry si začala osa budovať jej papierovú konštrukciu.

Začala so stopkou, ktorá jej trvala hádam aj deň. Na druhý deň začala na tej stopke budovať plošinku. Každú minutu odletela do blízkej vaničky s vodou spraviť si trochu blata, ktoré potom na stopke formovala. Jej prílety a odlety neušli pozornosti pavúka. A mal som veľkú česť pozorovať ich stretnutie, náhodou som sa práve na ňu díval zväčšovacím sklom. Osa bola zabratá do práce, otočená tvárou preč od pavúkovej škáry. To využil pavúk a vyrútil sa zo škáry smerom k nej. Pavúci nie sú pomalí, a vzdialenosť bola iba asi 10 centimetrov. Osy pravdepodobne vidia aj dozadu, a milá osa sa ani nepohla, iba trochu nadvihla zadoček tak že jeho špica bola na úrovni pavúčej tváre. Či sa dotkli a či nie som v tej rýchlosti nevidel, ale faktom zostáva že pavúk sa zastavil ako by narazil do steny, pomaly a neochotne začal cúvať a zaliezol do svojej škáry. Skoro som ho začul brblať, že “ani pre raňajky si našinec nemôže zabehnuť bez toho že by mu niekto neotrčil žihadlo pred papulu…”

Nech mi teraz nejaká svetová vedecká kapacita povie že zvieratá nerozmýšľajú!!!

10.

Mali sme postaršieho psa, ktorý rád sedával pri prednej bránke a čakal na návštevníkov. Bránka bola asi 8 metrov od cesty. Chlapov čo chodili po ceste ignoroval. Spozornel však keď niekto zabočil z cesty na chodník k bránke. Ak sme to boli my, domáci, začal sa usmievať, vrtieť chvostom a čakal na pohladenie a na slovíčko-dve. Ak to však bol niekto neznámy začal štekať “upozorňovacím” štekotom: niekto prichádza, volal a otáčal hlavu dozadu smerom k domu!

Raz som tak tiež zabočil z cesty k domu – a Luxo začal štekať a otáčať sa k domu. Keď som sa priblížil so štekaním neprestal, iba ho namieril kamsi za mňa. Obzriem sa – za mnou nikoho. Ba štekal ešte aj keď som otvoril bránku. Keď sa to opakovalo niekoľkokrát som si uvedomil že pes začína byť krátkozraký, že asi potrebuje okuliare. Odvtedy som pred zabočením z cesty k bránke vždy niečo povedal, alebo zapískal, aby necítil potrebu zakrývať svoju krátkozrakosť – aby necítil potrebu klamať.

11.

Ja chodievam spať okolo deviatej večer, žena okolo jedenástej.

Jedného večera som šiel do postele v mojom obvyklom čase, ale hádam po hodine som sa zobudil na nočnú moru. Prisnilo sa mi že som s kýmsi zápasil, s kýmsi kto ma držal na chrbáte a ja som sa zúfalo snažil vyslobodiť. Pomaly a s veľkou námahou sa mi to napokon podarilo, vytisol som to od seba tak že sa mi podarilo čiastočne sa posadiť, a v tom moment som sa aj začal zobúdzať. Začal som si uvedomovať že som vo svojej izbe, že som vo svojej posteli, a že sa mi práve podarilo striasť zo seba nejakého čerta. Áno, čerta, to mi totiž preblesklo mysľou. A len čo mi to preblesklo zaňuchal som aj niečo ako síru – ako by mi niekto blízko pred tvárou zapálil zápalku. Posadil som sa a začal som ňuchať. Bolo to cítiť iba miestami, nie všade. Vstal som, a pomaly som sa doňuchal k pootvoreným dverám. Za dverami, na chodbe, sa mi zápach pomaly stratil. Šiel som tápavo a potácajúc sa do obývačky. Žena sedela pred televízorom, a neskôr mi povedala že sa ma v prvom momente zľakla. Vraj som bol bledý, spotený a s akýmsi divokým výzorom vo tvári. “Čo s tebou preboha je?”. “Nič”, odpovedám, “iba som sa pred chvíľou striasol čerta.” Aspoň tak sa mi to naskutku zdalo…

12.

Michail Prišvin kdesi píše že idúc po poľnej ceste naďabil na kravu ktorá sa chovala podivne rozjareným spôsobom, skoro ako by tancovala. Až po nejakom čase si uvedomil že v ten deň bolo v Rusku Svätého Jegora, Sviatok kráv!

To sa prihodilo niekedy pred sto rokmi. Dnes by sme na to mali triezve vysvetlenie: končí zima, začínajú slnečné dni a kravám sa (v dôsledku svetla?, tepla?, vône kvetov? zabudovaných hodiniek?) začínajú uvoľňovať hormóny potrebné na ruju a telenie. V poriadku, verím tomuto triezvemu vysvetleniu, ale radšej by som ho ponechal vedeckým knihám a zverolekárom. Súc si toho vedomý cítim sa o čosi ukrátený, chudobnejší. L’udové pozorovanie, myslenie a následné venovanie jedného dňa v roku kravám je mi oveľa prijateľnejšie, prirodzenejšie – a milšie.

A taktiež radšej verím na víly/dryády ktoré strážia stromy, než buldozerom; vodníci kedysi vstrašovali do detí rešpekt pred vodou; polednice chránili deti pred úpalmi, a klekánice naháňali deti domov pred zotmením. Oráč sa pred oraním prežehnal, nie ani tak z úcty k pánovi farárkovi a jeho modlám, ale viac z úcty k niečomu čo tuší ale nevie vysloviť: z úcty a súcitu ku koňovi-pomocníkovi, z úcty k zemi tej pred okom jeho ležiacej, z úcty k prírode okolo neho…A verím porekadlám, v ktorých je vydestilovaná desaťtisícročná ľudová skúsenosť. Hádam trochu menej vedy a trochu viac obyčajnosti by v živote nezaškodilo.

13.

Jeden nízkokmeňový strom v našej záhrade potreboval trochu pozornosti: pozostával z dvoch kmeňov, z ktorých jeden začínal odumierať a tratiť kôru. Priniesol som si z neďalekej búdy pílku a za desat minúť bolo po chirurgickom zásahu. Odtiahol som odrezanú končatinu na blízku skládku, odniesol pílku do šopy a zastavil som sa pred šopou obdivovať novú panorámu záhrady. Príliš ju to nezmenilo, veď strom bol, a stále je, iba asi 4 metre vysoký. Že bol prostriedok zimy strom nemal lístie a tak to panoráme neublížilo ani v najmenšom. Ako tak stojím kdesi od susedného stromu priletel maličký vtáčik s dlhým chvostom. Nepamätám sa že by som takého niekde naookolo videl. Vtáčik pristal na tom zmenšenom strome, popreskakoval z haluze na haluz, odzdola až po vrcholec, a napokon priletel na konár stromu asi dva metre od mojej tváre. Obrátený tvárou priamo ku mne mi čosi rozčúlene a s dôrazom povedal, preletel na okraj strechy asi pol metra nad mojou hlavou, pozrel sa dolu na mňa, ešte čosi takisto dôrazne dodal, a zmizol za strechou (nerozumieme čo sa nám snažia povedať stvorenia okolo nás, ale už chceme vedieť či sa nám niekto ozýva z vesmíru – čo ak raz ten hlas z vesmíru bude hlas nejakeho vtáka?!).

To mi pripomenulo podobnú príhodu spred roka. Na opačnom konci tej istej záhrady stál jeden suchý, asi päť metrov vysoký strom. Stál tam už taký keď sme záhradu niekedy pred piatimi rokmi kúpili. Nemajúc čo práve robiť rozhodol som sa strom odrezať a popíliť na drevo do krbu. Priniesol som pílku a začal som ten asi 25 centimetrov hrubý kmeň pilovať. Bol som v polovici keď mi žena zavolala o pomoc s čímsi. Keď som sa o pár minút vrátil zbadal som na tom suchom strome vtáka. Bol asi o polovicu väčší než škorec, šedý, s podlhovastým zobákom. Sedel na konári asi v polovičke stromu, asi 1 meter nad mojou hlavou. Týchto vtákov poznám, vídávam ich občas okolo vrcholcov dospelých stromov v záhrade; toto bolo po prvý raz čo som tento druh vtáka videl takto nízko a blízko. Chvíľu sme sa dívali na seba a potom som sa sklonil a začal pilovať. Po očku som sa však díval hore na vtáka. Stále sedel bez pohnutia a poodletel na iný blízky strom až keď sa moj strom začal kymácať, a až sa nakoniec zvalil. Vták stále sedel na susednom strome. Odniesol som pílku do šopy, ale po očku som stále vtáka pozoroval. Zniesol sa na zvalený strom, trochu poskákal po haluziach a nakoniec odletel a viac som ho nevidel.

Čo to znamená? Prečo vždy iba jeden vták, prečo nie dvaja, traja, desiati? Či som mal, ako za pohanských časov, kedy ľudia boli k prírode bližší, spraviť nejaký obrad na uspokojenie miestnych božstiev? Hádam to aj pri najbližšej príležitosti skúsim…

A natíska sa ďalšia otázka: čo sa asi deje vo vtáčom svete (či v miestnom panteóne) keď človek vyrúbe viac stromov, celý les?

14.

V záhrade a na jej okolí nám žijú králici. Cez deň ich občas zazrieme v húštinách čiernych malín. Ráno som v záhrade nachádzal ich stopy: ich bobky na vyvýšených miestach trávnika kde sa schádzali na svoje nočné tance a rituály, a tiež pár bobkov tu a tam na kôpke hliny vedľa plytkého hrabaniska. Okrem toho že nám obžierali zeleninu to boli tie hrabaniská ktoré nám vadili najviac. Na ochranu zeleniny sme už dávno vymysleli trik: medzi ňou máme rozhádzané suché halúzky, pôvodne v očakávaní že králici nebudú mať chuť medzi nimi poskakovať. Nech je to akokoľvek, králici odvtedy naozaj dali zelenine pokoj. Čo však s hrabaniskami? Pár rokov sme ich svedomite zahrabávali, ale králici sa nedali, buď tie zahrabané vyhrabali znova, alebo vyhrabali nové. Čo s vami, potvory?

Raz som kdesi čítal že tých pár bobkov na kôpke hliny vyhrabanej z hrabaniska sú králičie tabuľky značiace “Vstup zakázaný”, alebo hádam “Súkromné vlastníctvo”,  pre ostatných králikov. Dlho mi to vŕtalo v hlave, až jedného dňa som sa odhodlal k pokusu. To ráno bolo tých hrabanísk neobvykle veľa, asi 40 v časti záhrady asi 30 x 40 metrov veľkej. Vzal som lopatku, zhrabol som kôpku hliny aj s bobkami z jedného hrabaniska a uložil som to na vedľajšie hrabanisko; z toho som vzal kôpku jeho hliny aj s bobkami, a uložil som to k ďalšiemu. A tak ďalej, až som povymieňal “Vstup zakázaný” medzi všetkými hrabaniskami. To som spravil pred tromi rokmi: od toho dňa králici prestali v našej záhrade hrabať! Čo sa asi stalo? Predstavujem si že večer prišiel pán Ušatý do služby k svojmu hrabanisku a zaňuchal tam pani Fúzatú! Rozbehol sa k nej dobre jej vynadať, ale vidí že pani Fúzatá neďaleko ťahá za uši pána Skákavého, ktorý vreští čosi o slečne Chvostíkovej…

Mám taký dojem že sa mi podarilo králičí národ rozhádať, a tí sa nakoniec zhodli že naša záhrada je nejaká podivná (začarovaná?), a prestali do nej chodiť. Na tú príhodu spred troch rokov som si spomenul keď som naďabil na dve-tri čerstvé hrabaniská, asi od prapravnukov tých rozhádaných, ktorí už nedajú na staré prostokráličie Rozprávky a povesti, a pokúšajú sa vytvoriť si nový život. Len počkajte, prapravnuci mizerní, šak ja vám ukážem!!!

15.

Roku 2004 som sa prechádzal po Bratislave keď som na chodníku zbadal zaparkované auto Toyta Camry v taxikárskych farbách. Rok-dva predtým som bol pre také isté auto zodpovedný za návrh, preskúšanie a uvedenie do výroby jeho elektrického systému. Nedalo mi a zastavil som sa pri ňom. Stálo tam osamele; do kabíny som nevidel, malo tmavé sklá. Zdalo sa byť presne také aké bolo to na ktorom som pracoval, do poslednej podrobnosti. Obišiel som ho dookola – všetko také isté! Učupil som sa pri zadnej pneumatike a skúšal som prečítať kde asi bola vyrobená, keď sa zrazu nadomnou ozval hrubý hlas „A na čo sa tak kukáte jak sprostý!?“. Pozriem hore, a to pán taxikár, ktorého som si dovtedy nevšimol; sedel v aute za tmavým sklom, ktoré mal teraz zrolované dole… Hovorím, zatiaľ celkom mierne, že som na takomto aute nedávno v zahraničí pracoval, a že som sa snažil zistiť kde asi bolo vyrobené (neskôr som si overil že v Austrálii!). „Bežte a choťťe volakam inam do p…e špióónovat!“, znela priateľská rada od pána taxikára. Vhodných slovenských slov poznám tiež dosť, a tak po krátkej výmene vzájomných znalostí som pokračoval v mojej prechádzke, a taxikárske tajomstvo zostalo zachované.

Prítomnosť toho auta v Bratislave, Toyota Camry, vyrobeného v Austrálii, ma priviedla na inú myšlienku. V Austrálii sa totiž hodne propagujú autá značky Škoda, vyrobené v Bratislave. Výzorom, ani veľkosťou, nie sú príliš odlišné od tejto Camry. Načo trepať podobné autá z jedného konca sveta na druhý, a z druhého konca sveta na prvý? Nezaváňa to tak trochu našou ľudskou mechomudretosťou?

16.

Pred pár rokmi som bol navštíviť priateľov asi 500km od nás. K nim som letel, naspäť ma viezol autom kamarát Michal. Za nami na zadnej sedačke bol usalašený ich pes, asi 15-ročný labrador. Pes už pomaly dosluhoval: mal ťažkosti s kĺbami, a väčšinu času trávil v spánku.

S Michalom sme mali dosť námetov na debatu a tak nám jazda prebiehala celkom príjemne; pes za nami spal, iba občas zhlboka vzdychol a pretiahol sa. Po asi dvoch hodinách som si naňho spomenul a hovorím Michalovi, opatrne aby som psa nezobudil, že “ako sa asi má náš spolucestujúci”. Michal, tiež rovnako diplomaticky, odpovedal že “ten je na takéto cestovania zvyklý”. Ruku som mal v tej chvíli na ručnej brzde, a zrazu cítim že sa mi na ňu čosi položilo: psia laba! Pár sekúnd ju tam podržal, a potom pomaly stiahol a s hlbokým vzdychom zakutral pod seba.

17.

Nášmu vnúčikovi Jakubovi zomrela jedna stará mama mesiac po jeho narodení.  Máme ho s ňou pár razy vyfotografovaného v jej náručí – on červený, zošúverený, so zatvorenými očami, ona s tvárou v poslednom štádiu rakoviny.

Jej muž, Jakubkov dedo, zostal v dome sám. Udržuje ho v tom istom stave ako by si jeho žena priala. Jakubka, ktorý býva neďaleko, chodí navštevovať a tešiť sa s ním ako často len môže.

Keď mal Jakubko niečo vyše roka a pol vzali ho jeho rodičia navštíviť deda po prvý raz od smrti jeho ženy. Jakubko si pochodil po dome, pár razy ukázal na rôzne portréty jeho babky, aké majú aj u nich doma, a povedal “babka Helen”. Keď odchádzali, rodičia aj s Jakubkom medzi nimi, sa zastavili pred najväčším portrétom babky a povedali “Zbohom, babka Helen”. Jakubko sa pozrel na obraz, nepovedal nič, ale sa otočil a podišiel ku kreslu pri okne, kde žiadny obraz nevisel, a zamával rukou, ako keby v kresle niekto sedel: “Zbohom, babka Helen”, povedal.

Istotne nevedel že to kreslo bolo babkino obľúbené, v ktorom sedávala po celé dni v posledných rokoch jej choroby…

18.

V jednej zo zeleninových hriadok v záhrade som potreboval premiestniť zem z jedného konca na druhý. Jednalo sa asi o 20 centimetrov hrubú vrstvu zeme, asi meter širokú a asi 5 metrov dlhú. Robil som to na jar, ešte pred sadením. Zem  bola vlhká, ľahká, a práca mi šla rýchlo od ruky. Ako pracujem zbadal som za sebou na zemi niekoľko dažďoviek. Pozbieral som ich na lopatu, hodil tam kde som premiestňoval tú zem, a pokračoval v lopatovaní. O pár minút som ich za sebou zbadal znova niekoľko! Kde ste sa vy nabrali, z lopaty ste mi nemohli spadnúť, veď to hádžem opačným smerom? Vtom vidím ako sa zo zeme súka ďalšia dažďovka, a ďalšia, a ďalšia! A všetky sa o hlavu ponáhľali jedným smerom – smerom od miest kde som lopatoval. Iste cítili čo sa robí, aj odhadli do akej asi hĺbky to zasahuje, a tak sa rozhodli na záchranu útekom.

19.

So ženou sa striedame v strážení nášho 18-mesačného vnúčika: ona doobeda, ja poobede.

Dali sme ho spať po dvanástej, a zvyčajne spí vyše dvoch hodín. Asi po hodine som si uvedomil že som zabudol mobilný telefón v jeho izbe. Potichúčky som sa prikradol, telefón dal do vrecka a po očku pozrel na Kubka: spal ako anjelik, nemohol som od neho odtrhnúť oči.  Po asi 10-15 sekundách sa Kubko zamrvil, pootvoril oči, usmial sa na mňa, otočil hlavu nabok a spal ďalej, veď mal ešte dobrú hodinu pre sebou.

Na druhý deň som začal spekulovať: zobudil sa náhodou, alebo cítil môj pohľad? Po asi hodinke jeho spánku som sa teda priplichtil, tak ako predtým, a pozrel na neho. Spal ako včera, ako nejaký anjelik. A zase, po asi 10-15 sekundách sa pomrvil, neotvoril však oči, ale začal mrnčať. Odkradol som sa z izby, ale jeho mrnčanie neprestávalo. Začal sa prehadzovať, až nakoniec, po nejakých desiatich minútach, začal aj plakať. Po chvíli som k nemu prišiel a pokúšal sa ho utíšiť – nič nepôsobilo, mrnčal, poplakával, prehadzoval sa, spánku mu bol koniec. Vybral som ho z postieľky, dal do poriadku, obliekol, zaviedol do obývačky k jeho hračkám. Plakať napokon prestal, ale celý zvyšok poobedia bol v netýkavej a mrzutej nálade.

Detský spánok je mi príliš svätý aby som pokračoval v pokusoch. Nedá mi však sa nezamyslieť že či naozaj Kubko cítil môj pohľad, a nielen to! Či naozaj cítil aj “teplotu” toho pohľadu, od láskyplnej po chladne skúmavú…

20.

V prednej záhrade nám rastie jedľa. Už je asi 8 metrov vysoká a za slnečných dní nám dáva príjemný tieň. Na jeseň z nej padajú šišky, s ktorými sa Kubko, nás dvojročný vnúčik, vie zahrať aj hodinu-dve. Jednu z nich mi priniesol, že “Pozri, dedo”. Padali z nej akési lupienky. Poklepal som so šiškou na stol a tých lupienkov nám napadalo viac. Kubko sa potešil a odbehol trepať s inými šiškami. Ja som sa zadíval na lupienky na stole. Každý z nich vyzeral ako kúsok priesvitného papiera s čiernou bodkou na okraji. Keď som lupienok hodil do vzduchu začal sa točiť a pomaly padať. Bodka v lupienku bolo semeno, a priesvitný papierik bolo krídelko ktoré malo za úlohu spomaliť pád tak aby vietor mohol semienko odniesť čo najďalej od mamy-jedle. A z tej bodky, s trochou šťastia, potom vyrastie takáto jedľa, pozrel som sa znova na mamu-jedľu.

Semená rôznych rastlín sú rôznych tvarov a veľkostí, od kokosového orecha až po mikroskopické spóry húb. Toto jedľové semienko bolo veľkosťou iba o málo väčšie ako tu bodka nad písmenom i (načo nám tá bodka vôbec je, veď žiadne iné písmeno sa na i nepodobá? Alebo radšej vynechajme tú čiarku, a nechajme si iba bodku?); informácia v tom semienku však mikroskopická je, a obsahuje rozkaz zemi sformovať sa do tvaru tej jedle. To semienko, ak dopadne na vhodnú zem, a ak má aj vhodné podmienky, vypustí smerom dole (ako vie kde je ”dole”?) maličký vlások., hádam milimeter-dva dlhý. Ten vlások je továreň, ktorá prostredníctvom vody začne pumpovať vhodné prvky z okolia a z tých začne budovat svoje telo (ako vie aké prvky, a ako ich spracovať?). To telo, teraz už zvané korienok, začne vypúšťať ďalšie vlásky na všetky strany, a tie pumpujú a pumpujú, a koreň sa predlžuje smerom dole. Keď dorastie na určitú veľkosť, hádam niekoľko centimetrov, sa to telo rozhodne vypustiť nad zem periskop – maličký zelenučký výhonok. Ten, ak má vhodné podmienky, začne rásť. Koreň mu posiela živiny, ktoré sú trochu iného druhu než živiny ktoré koreň potrebuje pre svoj rast. Zelený výhonok mu na odplatu posiela živiny ktoré vytvára zo vzduchu a zo svetla. A zrazu tu máme maličkú jedličku. Vyrástla z toho semienka? Nie, to bolo príliš maličké pre túto už teraz osemmetrovú jedlu, a obsahovalo iba obrovskú knihu s informáciou ako ten strom “vyrobiť”, a Slovo kedy to má všetko začať, pokračovať a skončiť. Každý milligram tej jedle bol vypumpovaný zo zeme, z vody, zo vzduchu a zo slnečného svetla.

Keď tú jedlu vyrúbeme a odnesieme, spolu s ňou odnášame určité množstvo zeme z ktorej tá jedla čerpala svoje živiny. Ak na to isté miesto zasadíme ďalšiu jedlu, ta tiež po vyrúbaní odnesie trochu materiálu. Po niekolkých generáciach bude na tom istom mieste priehlbina. Inými slovami, keď vyrúbeme a odnesieme strom nestačí na jeho miesto zasadiť ďalší strom: množstvo odnesenej zeme je potrebné nahradiť, inak sa nám lesnaté Slovensko časom zmení na skalnaté Grécko.

21.

Ženina kamarátka jej poslala rodinnú fotografiu s popisom kto-je-kto:

Prečítal som si popis a poznamenal že “Je tá tvoja kamarátka z Trnavy?”.

Žena odpovedala že “Nevedela som že ju poznáš.”

“Veru nepoznám,” hovorím.

“Ako teda vieš že je z Trnavy?”

“Neviem, len mi to po prečítaní tých riadkov akosi zavanulo…”

Žena hneď aj tej kamarátke zatelefónovala, a spolu sa čudovali ako je len možné z pár riadkov textu uhádnuť odkiaľ človek pochádza…

Mimochodom, mačky v Trnave vraj nehovoria mňau, ale mnau.

22.

Dopísal som blog (58), v ktorom som si zaspomínal na jednu dávnu lásku spred vyše pol storočím. Po chvíli ma žena poprosila aby som zašiel do obchodu čosi kúpiť. Ako tak šoférujem celé dva kilometre som si uvedomil že som do toho práve dopísaného blogu zabudol uviesť akú hudbu sme s tou dávnou láskou mali radi. A ako sa tak v mysli prehrabujem – On the sunny side of street ako to spieva Armstrong, Beethovenov husľový koncert v D Dur – nevdojak som zapol rádio. A nebol som vôbec prekvapený keď z neho zaznel koniec prvej časti – čoho iného ako Beethovenovho husľového koncertu…

Po množstve takýchto podivných príhod ich už pomaly začínam pokladat‘ za normálne – ale to rozhodne nie sú!

23.

Nedávno som ležal pár dní v nemocnici. Väčšinu času som bol napolo opitý od narkózy a rôznych liekov ktorými ma kŕmili.

Na vedľajšej posteli ležal asi 65-70 ročný muž kdesi zo strednej Európy, ktorý rád rozprával. Počúval som ho iba jedným uchom, a čo hovoril som už dávno zabudol. Nezabudol som však na zmienku o jeho žene, ktorá je vraj pôvodom Rumunka.

O pár dní sa tá žena aj objavila pri jeho posteli. O niečo mladšia od neho, pomenšia, primerane tlstá, čiernovlasá. Od prvej sekundy čo som ju zbadal som si pomyslel na hudobné nástroje, hádam gitaru, husle, alebo niečo im podobného. Videl som ju iba cez zákal mojej “opilosti”, a nevenoval som jej veľa pozornosti; tá “hudobná” myšlienka mi však stále a neodbytne poletovala na mysli.

O pár dní som mal ísť domov, a ona prišla práve keď mi bolo dovolené vstať z postele a začať sa strojiť. Náhodou sedela vedľa mužovej postele z mojej strany, asi meter odo mňa. Prihovoril som sa jej, milo odpovedala, a prehodili sme si pár slovíčok. Jej blízkosťou, a hádam aj tónom jej hlasu myšlienka o hudobnom nástroji bola v mojej mysli ešte silnejšia a neodbytnejšia. Konečne som sa na posteli posadil a že sa idem obliekať. Sestrička okolo mňa natiahla plentu, Rumunka vstala a začala sa lúčiť. Povedal som jej svoje meno, poďakovala, a že by bola rada keby som ich niekedy navštívil. Povedala mi svoje meno, potriasli sme si rukami, a zmizla za plentou. Ja som sa zrazu spotil od vlasov až po kolená. Jej meno, Doina, totiž znamená čosi ako druh rumunskej národnej hudby…

24.

Mám vo zvyku ísť ráno aj večer na prechádzku okolo záhrady. Popozerám si kríky, stromy, kvetiny, pozbieram čo napadalo, všimnem si čo treba zajtra, alebo aspoň niekedy, urobiť, a podobne.

Teraz, na jeseň, je sezóna pavučín, a ako tak špacírujem je im niekedy ťažko sa vyhnúť. Jedna, obzvlášť veľká, je zvyčajne natiahnutá medzi dvoma kríkmi, ktoré sú asi 2 metre od seba. Jej kruhová časť je presne na úrovni mojej tváre. Niekoľko razy som do nej narazil, a omotal si tvár jej pevnými a lepkavými vláknami. Aj dnes ráno som na ňu zabudol, a spomenul som si až keď som bol krok za ňou – teda za miestom kde mala byť: nebola tam! Čosi sa mi dotklo vlasov. Pozriem hore, a tam bola! Jej spodok bol presne na úrovni mojich vlasov, celá pavučina sa skvela vyššie; pavúk križiak v jej strede, hlavou dolu, sa mi škeril do tváre…

Odvtedy si vždy naňho spomeniem, ako sa asi rozčuľoval nad zničenou pavučinou, ako ma spomedzi lístia pozoroval, odhadoval výšku mojej hlavy, a budoval si ju podľa svojich nových meraní…

Dal som toto prečítať mojej žene: dočítala, pomyslela si niečo o chlapskej pošetilosti  a povedala: “Keď si už spomenul záhradu môžeš mi odtiaľ priniesť pár listov šalátu…?”

25.

Mal som kamaráta z detstva, Jany Csöglei sa volal. Bývali sme blízko seba, hrávali sa na blízkych lúkach, chodili spolu do základnej školy. Ďalej už pomenej, lebo Jany, súc z veľkej rodiny kamenárov, sa tiež dal na remeslo. Priatelili sme sa naďalej. Raz, keď som naďabil na veľmi pekné dievča pár kilometrov od nás som mu o nej povedal, a o niekoľko rokov som bol prekvapený keď sa Jany oženil – s tým istým dievčaťom!
Dospeli sme, šli na povinnú vojenskú službu, Jany o rok skôr, bol o trochu starší. Dva roky sme sa nevideli.
Keď som sa z mojej vojenčiny vrátil domov som plánoval navštíviť neďaleké dievča s ktorým som si celé dva roky vojenčiny dopisoval. Počas dopisovania som si vysníval že ako by bolo pekné prežiť celý život s jednou ženou. Nikdy však som sa jej o tom nezmienil, lebo mala iba asi 15 rokov keď naše dopisovanie začalo. Ako som sa prehraboval v jej listoch objavil sa vo dverách Jany. Zvítali sme sa, porozprávali o novotách na okolí, lebo on sa vrátil z vojenčiny rok predomnou a vedel toho viac. Nakoniec sa opýtal na kopu listov na mojom stole. Keď počul že sú od Marianny a že sa ju práve chystám navštíviť, zvolal: “Tá sa práve vydáva, tuším je už aj vydatá!”
Keď som mu napokon uveril sme spolu spálili tú kôpku mne tak vzácnych listov, a ja som sa zaprisahal že ju už nikdy viac, ani jej muža, nechcem vidieť.

Tak sa aj stalo: bývali sme od seba iba asi dva kilometre, ale naskutku som ju nevidel celé tri roky. Po ďalších pár rokoch som sa oženil a raz, idúc s mojou manželkou na korze v Bratislave, sme ju stretli. Dievčatá sa poznali, chodili spolu do jednej triedy gymnázia. Pokým sa bavili ja som sa iba smutno díval na tie dve prekrásne ženy, a veru neviem čo mi vtedy v mysli prebiehalo… To bolo naposled kedy som ju videl.
Po asi štyridsiatich rokoch som sa stretol v Bratislave s kamarátom Jožom, ktorý ju tiež poznal. Pýtal som sa ho ako sa má Marianna a jeho odpoved znela: “Marianna? Tá už dávno zomrela!” Mimochodom, aj tomuto Jožovi som kedysi našiel dievča s ktorým sa o pár rokov oženil.

Jožo tiež o pár rokov zomrel a keď sme sa to po čase dozvedeli moja žena zatelefónovala jeho sestre. Od nej sa medzi rečou dozvedela že na jeho pohrebe bola aj – Marianna!!!

A teraz k Janymu, tomu, ktorý mi vtedy dávno povedal že Marianna už bola vydatá. Jany, kamenár, jeho špecialitou bolo vytesávanie nápisov na pomníkoch. Robil to celý život, ba aj keď som ho občas prišiel navštíviť tak obyčajne sedel pred nejakým pekne vylešteným kusom kameňa a klopkal do neho svoje písmenká – klop, klop, klop, škrab, škrab, klop, klop…

Jany zomrel v Blatnom pri Bratislave pred pár mesiacmi (2022). Ja bývam pri Melbourne v Austrálii, zprávu o Janym mi poslal jeho syn kdesi zo Švajčiarska. Povedal som o tom svojej žene, spolu sme na terase zapálili sviečočku a posedeli si v spomienkach.

Náš dom je postavený na betónových stĺpikoch a má drevenú dlážku. V noci som sa zobudil na akési zvuky spod domu: klop, klop, klop, škrab, škrab, klop, klop! Polospiac, polosnívajúc som zabrblal niečo ako “ale daj pokoj, Jany, nechaj ma spať”, a spal som ďalej. V tom dome bývame už 11 rokov a také zvuky som spod domu ešte nepočul!!! Na budúcu noc znova: klop, klop, klop, škrab, škrab, klop, klop… Tentoraz som už neveril že to bol Jany, usúdil som že je to asi nejaký potkan, nasypal som pod dlážku pár zrniek potkanieho jedu a klopkanie, ani škrabkanie, sa už neopakovalo. Bol to teda potkan, ale podozrenie že sa to bol Jany rozlúčiť mám v mysli dodnes…

A Marianna? Cez známych a priateľov som ju vyhľadal a zavolal som jej. Potešila sa, porozprávali sme sa a napokon som sa jej opýtal že prečo sa taká mladá vydávala. Vysvitlo, že sa vtedy, ako mi bolo povedané, vôbec nevydala, že sa vydala až o tri roky neskôr. Aj mi povedala za koho, ktorého som poznal iba zďaleka. “A prečo práve za neho, Marianna?”, som sa opýtal. Jej odpoveď ma zamrazila až do kosti: “Karolko, vieš že ani neviem prečo…” Povedali sme si zbohom, vyšiel som z domu von, prešiel som pár metrov po trávniku – a ďalej som nemohol: sanitka, nemocnica, lekári, kardiolog, atď., a o pár týždňov som dostal päťnásobný obchvat srdca.