Spomienky.

Pár slov o radare.

V našej kancelárii bola aj obrazovka primárneho radaru*. Vlnové dĺžky na ktorých tento radar pracoval mali podobné vlastnosti ako vlnové dĺžky našich vysielačov a prijímačov. Dôsledkom bolo že lietadlá v malých výškach (medzi 1200 až 1800 metrami), bolo vidieť iba do vzdialenosti 40 až 150 kilometrov od Bratislavy, a letecké taxíky vôbec.. Radar mal maximálny dosah 400km čo teoreticky postačovalo na pokrytie Slovenska. Takisto však, ako v prípade vysielačov a prijímačov, jeho anténa bola umiestnená na letisku Bratislava-Ivanka, kde hornatý terén na okolí a zakrivenie zeme tento dosah obmedzovali. Vzhľadom na tieto okolnosti, ako aj na problémy s komunikáciou medzi lietadlami a zemou, sa tento radar vôbec nepoužíval, hoci bol temer stále k dispozícii.

Zaujímavé bolo na ňom pozorovať oblačnosť. Na obrazovke bolo vidieť najmä dažďové a búrkové mraky, teda také, ktoré boli plné vody v rôznych skupenstvách. Často bolo vidieť studené fronty ako sa približujú (zvyčajne od západu), formujú, a prechádzajú ponad územím Slovenska, na sever od Karpat pomalšie, nad Bratislavou rýchlejšie. Dnes to môže vidieť každý kto má prístup k internetu; roku 1961 to bola novinka dostupná iba nám niekoľkým. Zaujímavé bolo ako často sa skutočná poloha oblačnosti a rýchlosť postupu líšila od meteorologických predpovedí poskytovaných nám, aj lietadlám, v pravidelných intervaloch. Tieto predpovede boli spracované na základe pozemných pozorovaní, a zvyčajne boli aj niekoľko hodín za skutočnou situáciou, ako sme ju mohli na tom radare pozorovať. Mravce a iste aj iný hmyz, vedeli predpovedať zmeny počasia (pre svoje potreby) dávno pred nami – ktovie ako asi vyzerajú ich „radary“…

Veľakrát som pozýval meteorológov, ktorých kancelária bola v tej istej budove ako naša, aby sa prišli pozrieť – všetcia odmietali**. Žiadny z nich neprišiel ani raz, až, po niekoľkých rokoch, jeden z nich prišiel! Bol to práve novopečený RnDr Dušan Podhorský, ten prišiel, a dokonca prejavil záujem!! Táto návšteva mala v konečných dôsledkoch ďalekosiahly význam pre zlepšenie rádiokomunikácie a radarového pokrytia nad územím Slovenska, a nie iba pre potreby riadenia leteckej prevádzky, ale aj pre potreby Hydrometeorologického ústavu. To sme však ani jeden z nás dvoch vtedy netušili.

Začali sme sa s Dušanom baviť o mrakoch a o meteorológii. Ja som mu hovoril čo som o tom vedel z hľadiska pilóta a leteckého kontrolóra, a tiež o mojich skúsenostiach z už niekoľkoročného pozorovania oblačnosti na radare; on si moje informácie triedil podľa jeho meteorologických znalostí. Tiež som ho oboznámil o mojich problémoch s našim vedením, kde moje snahy o zlepšenia narážali na naprostý nezáujem, až odpor. No a pomohlo nám tornádo (viď nasledujúcu kapitolu).

Tornádo vtedy vyvrátilo stromy na asi 100×300 metrovom páse asi kilometer nad Račou (východná časť Bratislavy), a Dušan ma požiadal aby som ho tam zaviedol aby si mohol spraviť pár fotografií. Šli sme tam, fotografie si spravil, a pri tej príležitosti som ho zaviedol na „môj“ kopec (viď nasledujúcu kapitolu), ktorý bol o pár kilometrov ďalej. Tam som sa mu zdôveril o všetkom na čom som v záujme zlepšenia Oblastnej rádiokomunikácie a radarového pokrytia pracoval. On sa zmienil že pre jeho Hydrometeorologický ústav by sa taký nejaký radar možno tiež hodil, a – zatiaľ o tom nevediac – to bol začiatok jeho kariéry ako priekopníka použitia radaru pre potreby meteorológie.

* Primárny radar vysiela rádiové vlny a zobrazuje ich odrazy od rozličných cieľov. Sekundárny radar pracuje rovnako, ale zobrazuje aj informácie o lietadlách ktoré ich vysielajú po zachytení rádiových vĺn od radaru.

** Spomedzi tych „odmietačov“ som si zapamätal dve mená: profesor Popálený a Forgáč. Profesor ma presvedčoval vedecky že je nemožné nahradiť 100% spoľahlivé pozemné pozorovania akýmisi obrázkami (na ktoré sa odmietal pozrieť); Forgáč sa so mnou bavil ako s nejakým malým chlapcom, napoly škádlivo, napoly žartovne.

Niekedy okolo 1962 pristal vo Vajnoroch Ladislav Háza, vtedy slávny plachtár, na svojej C-106, upravenej pre meteorologické účely. Smial sa keď som sa mu zmienil o možnosti použitia radaru pre predpovede počasia. Mal som dojem že nerozumel o čom hovorím. Pravdu povediac, ja som vtedy iba začínal a moje vysvetlenia boli asi dosť nesúvislé.

S poukazom na poznámku na konci článku nemôžem sa prestat’ divit’ že tí dvaja “vedeckí pracovníci”, Popálený a Forgáč, nevedeli o tom že radar sa dá použit’ na pozorovanie oblačnosti a najmä búrok. V prípade mojho rozhovoru s Házom (o ktorom som vtedy vedel iba že bol dobrý plachtár) snáď ma iba počúval a závery si robil pre seba. Kdesi som počul že bratia Česi si postavili meteorologický radar rok-dva pred Bratislavou.

Kampaň o zlepšenie rádiového spojenia.

Začal som kampaň o premiestnenie rádiových zariadení (vysielačov, prijímačov a radaru) z letiska Ivanka niekam na kopec. S pomocou aeroklubových lietadiel som preskúmal hádam celé územie Slovenska až niekam po čiaru Prešov-Michaľany v malých a stredných výškach, zaznamenávajúc dosah a pokrytie oblastných aj letiskových vysielačov.

Jediné lietadlo vo vajnorskom aeroklube na ktorom sa vtedy dali naladiť letecké rádiové frekvencie bol Meta-Sokol. Jeho rádiový prijímač bol dosť nízkej kvality a moje záznamy obsahovali značné množstvo otáznikov. Taktiež, nemohol som lietať kedy a kam sa mi len zachcelo, tiež občas práve to lietadlo nebolo k dispozícii; obvykle som letel buď so žiakom na nejaký navigačný alebo preškoľovací let, alebo som niekoho niekam viezol. Spomínam na jeden taký let, kedy som preskúšaval Paľa Veslára z navigácie zo Senice kamsi do stredného Slovenska a naspäť: práve vtedy sa mi podarilo doplniť posledné prázdne kúty v mojej mape rádiových spojení.

Po asi dvoch rokoch som sa sústredil na dva vrcholce v Malých Karpatoch v blízkosti Bratislavy, zvané Malý a Veľký Javorník. Tie neboli najvýhodnejšie z hľadiska dosahu (radšej by som mal napríklad Inovec blízko Trenčína), boli však výhodné z praktického hľadiska. A najmä preto že som mal k nim blízko a mohol som sa im venovať podrobnejšie (býval som vtedy v Bratislave-Rači). Pár razy som si načierno „požičal“ gazika (terénne vozidlo) od kamarátov z letiska na Ivanke. Toto vozidlo malo nainštalovaný malý vysielač/prijímač značky PYE, pracujúci na VHF frekvenciach, pre spojenie s lietadlami na letištnej ploche. S týmto vysielačom, z „mojich“ dvoch vrcholcov, som bol schopný sa spojiť s lietadlami v nízkych hladinách (1500mnm) z Bratislavy až temer po Košice (300km ďaleko), naprosto jasne a čisto!

Pre porovnanie, v tých istých výškach naše oficiálne, – a ďaleko výkonnejšie -, zariadenia nesiahali hádam ani po Sliač, ktorý sa nachádza asi v polovičke tej vzdialenosti… Na moje prekvapenie naši vedúci nemali o takéto informácie ani najmenší záujem. Niekoľko ráz som bol pozvaný do kancelárie miestnej ŠtB (Štátnej Bezpečnosti), kde mi bolo pohrozené sankciami ak neprestanem „buntošiť“ proti vedeniu!!! Často som ani nevedel odkiaľ sa informácie o mne do rúk ŠtB dostávajú. O veľa rokov neskôr som objavil s pomocou Cibulkových zoznamov že koľko mojich spolupracovníkov a priateľov na Oblasti aj v aeroklube, boli či už Dôverníkmi, alebo priamo Agentami ŠtB.

„Buntošiť“ som však neprestal, iba som začal pracovať trochu tichšie. Z toho dôvodu som sa ani nikdy neodvážil priamo zdôveriť mojim kolegom v práci, ani našim pražským kolegom, ktorí iste mali problémy podobné našim (v Jindrovi Černohorskom však mali nepomerne obratnejšieho šéfa než my, a tiež boli bližšie k sídlu moci).

Poznámka.

Roku 2021 som sa náhodne dočítal o britskom meteorologovi menom Robert Watson-Watt. Ten sa po prvej svetovej vojne zaoberal štúdiom rádiovych signálov prichádzajúcich z búrok. Jeho štúdium viedlo k objavu odrazov rádiových vĺn od pevných a napokon aj pohyblivých objektov.

Watson-Watt bol mladý meteorolog, ktorý sa zaoberal štúdiom rádiových vĺn prichádzajúcich z bleskov. Postupne sa dopracoval až k objavu že rádiové vlny sa odrážajú od rôznych pevných aj pohyblivých objektov. Za svoje objavy a prácu bol postupne povyšovaný až na hlavného šéfa všetkých radarov vo Veľkej Britanii, a bol mu udelený titul Sir.

Ja som objavil možnosť používať radar na meteorologické predpovede nejakých 25 rokov po Watson-Wattových objavoch.  Za môj objav a všetku následnú dlhoročnú neplatenú prácu opísanú ďalej, sa mi dostalo zákazov pokračovať v skúmaní, posmechu, nepostupu v práci a napokon aj niekoľko vyhrážok že skončím vo väzení.