Spomienky.

(9) Riadenie letovej prevádzky (časť 1).
7. apríla 2011 09:27, Prečítané 6 546x, karol3, Spomienky.

V októbri roku 1960 som bol prijatý za leteckého kontrolóra (vtedy sa to nazývalo “letecký dispečer”) na letisku Ivanka v Bratislave. Povinný kurz sa konal podľa osnovy na ktorú som už bol zvyknutý z mojich prednášok v kurzoch pre začínajúcich pilótov v aeroklube (zmienka v blogu Aeroklub). Niektoré predmety mi boli nové, ako napr. konštrukcia dopravných letísk, navádzacie a pristávacie systémy, a najmä letecký zákon a pátracie a záchranné operácie. Prekvapením mi však bol objav že zo všetkých účastníkov z celej republiky som bol jediný „od letectva“. Boli tam hádam dvaja čo boli (myslím) poštoví telegrafisti, s akými-takými znalosťami skratiek-kódov ktoré sa v tom čase používali v letectve, a hádam jeden čo trochu plachtáril; ostatní boli „z ulice“. Podmienkou prijatia bolo vysokoškolské vzdelanie, ktoré som nemal. Ako som zistil neskȏr, také vzdelanie tam nemal nikto, vrátane vedúcich.

Začiatky.
V Bratislave na letisku Ivanka som od konca októbra r. 1960 pracoval niekoľko mesiacov na veži. Od konca januára 1961 až do (asi) júla 1961 som bol v kurze v Prahe (ktorý sa začal už niekedy v auguste predošlého roku). Po jeho skončení som bol zaradený na Oblasť v Bratislave. Letiskové veže mali na starosti leteckú prevádzku na letiskách a ich okolí do vzdialenosti asi 30km a do výšky do 3000m; Oblasť mala na starosti civilnú leteckú prevádzku na celom území Slovenska vo všetkých výškach, s výnimkou letiskových priestorov (Bratislava, Piešťany, Sliač, Poprad a Košice).
Z kurzu som už bol zvyknutý na nedostatok ľudí od letectva; na Oblasti sa mi môj dojem iba potvrdil. Okrem pár telegrafistov tam nebol od letectva, a najmä od lietania, nikto!

Toto sú účastníci kurzu pre leteckých dispečerov 1960-61 na letisku Praha-Ruzyně:

Predný rad odľava: Janáč (stojaci s taškou), Hajdin, Šibík, Chlán, Múdry, Vadovič, Hurtík.
Zadný rad odľava: Mieszczak (s aktovkou), Krigler, ??, Mikuš, Verner, Štefáček, ??, ??, Košan, Chudomel, ??, Hatvani (skrytý za čapicou), ??, Zeman, ??, Komínek, ??, ??

Nevidím tu (pokiaľ sa pamätám) nasledovných: Drgo, Horňák, Šimurka a Vechter, všetcia zo Slovenska.
V tomto kurze nás bola asi polovica zo Slovenska – okrem jedného, celý predný rad na tejto fotografii, a ešte pár jednotlivcov za nimi. Prednášajúci boli Česi, a mal som možnosť pozorovať určité problémy s komunikáciou. Slováci zo západného Slovenska, alebo Slováci ktorí už žili nejaký čas v českom prostredí, problémy nemali. Ja som bol v Čechách doma, majúc mamu Češku z Humpolca. Ostatní, ako Slováci zo stredu a najmä z východu Slovenska, českej reči rozumeli iba málo; a prednášajúci, všetko Česi, zápasili s našou slovenčinou. Všetky texty a príručky boli v českom jazyku. Slováci mali problémy v debatách, kde na nás bolo zazerané ako na zaostalých, z toho prostého dôvodu že sme sa snažili rozprávať pomaly a zreteľne, aby nám bratia Česi rozumeli.

Z tých debát mi zostala v pamäti jedna zaujímavá podrobnosť: v tej dobe sa stal novým prezidentom Antonín Novotný, Čech, ktorý bol dovtedy tajomníkom komunistickej strany. Niektorí Slováci v tom kurze, najma tí zo stredného a východného Slovenska, boli rozhorčení, lebo v tých končinách očakávali, že sa prezidentom stane vtedajší ministerský predseda, Viliam Široký, Slovák, ako bolo dovtedy pravidlom. Ja som o Širokom vedel svoje a tak som sa debaty nezúčastnil. Ako zememerač som totiž dva roky predtým strávil pol dňa vo vile Širokého rodiny v Bratislave pod Kolibou, kde som sa o ňom dopočul veľa nepríjemných vecí (a tiež od Gustla, môjho vtedajšieho pomocníka-figuranta), a tak Novotný ako prezident mi bol prijateľnejší. Medzi tými komunistickými papalášmi si nebolo príliš čo vyberať…

Keď som v nasledujúcich rokoch počul podobné sťažnosti na češtinu od nových absolventov pražských kurzov začal som presadzovať myšlienku na organizovanie kurzov pre začiatočníkov zo Slovenska v Bratislave. Skúseností som mal dosť z prednášania v kurzoch pre začínajúcich pilótov vo Vajnoroch (aj väčšina predmetov je tých istých), a tak roku 1966 sme začali prvý taký kurz na letisku Ivanka. Prednášal som tam hádam 5 predmetov.
Hneď som si však uvedomil že naše sily na to nestačia, ani časovo, ani odborne a ani organizačne (napr. kto sa pamätá ako ťažko bolo v tých časoch niečo okopírovať?). Prišlo mi na um požiadať o pomoc zvonka.
Skúsil som to takto: roku 1961 som začal diaľkovo študovať na Vysokej škole dopravnej v Žiline. Fakulta, najbližšia k riadeniu leteckej prevádzky, sa nazývala Organizácia a ekonómia leteckej dopravy. Okrem prvých pár semestrov všetko bolo zamerané na sovietske metódy v tom odbore, ba aj mnohé učebnice a príručky boli v ruštine (niektoré preložené z angličtiny alebo z francúzštiny).

Napísal som dekanovi tej fakulty (kam som prestal chodiť po asi dvoch či troch semestroch), a predostrel som mu myšlienku o prenesení našich kurzov do Žiliny, samozrejme na trochu vyššej úrovni. O dva týždne po liste som ho šiel navštíviť. Nedostal som sa ďaleko: odohnal ma od dverí jeho kancelárie so strašným krikom, vraj taký mizerný študent ako ja sa ho odvažuje otravovať s akýmisi nehoráznosťami. Neskôr som si uvedomil že vlastne dekan (hlava fakulty) je príliš nízka osoba na diskusiu o novej fakulte, nie div že sa rozzúril – mal som ísť za rektorom (hlava univerzity), alebo hádam za ministrom. Takto tá nová a prepotrebná fakulta musela čakať na svoj zrod ďalších 25 rokov.

Na tej univerzite som mal známeho, akéhosi Jana Černého, asistenta matematiky, ktorého som poznal cez volejbal. Tomu som povedal o tejto epizódke a on ma poslal za jeho predstaveným, profesorom Karlíčkom Šindelářom. Zaujímavé, že ten, keď videl že si s Janom tykáme, mi tiež začal tykať, aj ja jemu: ja, asi 25-ročný, on už iste hádam 40-ročný. Pokyvoval hlavičkou a že aby som šiel do Prahy za jeho kolegom Mezerom, tiež matematikom, či by ten nemal chuť sa do toho namočiť. Za Mezerom som zašiel, mal kanceláriu kdesi pod Karlovým námestím. Prijal ma priateľsky, Karlíček mu o mne povedal (ale s ním sme si nepotykali). Nevedel čo si s takýmto podivným človekom počať. Pozval ma do jeho bytu na Ořechovce, kam aj priviedol pár jeho kolegov. Rehotali sa ako kone keď im z mojich nesúvislých rečí konečne zapálilo že takáto nula chce založiť univerzitnú fakultu – nebolo z toho nič. Našťastie nebol medzi nimi žiadny udavač, teda aspon ŠtB mi to nikdy nezavesila na nos počas našich rȏznych „konferencií“.

A taktiež, podľa mojej mienky, letecký kontrolór by mal mať aspoň trochu praktického “ šajnu“ o lietaní. Keď som sa na Oblasti trochu udomácnil začal som povzbudzovať pilótov z aeroklubu vo Vajnoroch aby sa prihlásili do našich kurzov. Získali sme tak na Oblasti (a tuším aj pre bratislavskú vežu) hádam desať pilótov motorových lietadiel. Hoci som sa ich snažil ohodnotiť ešte pred prihlásením (niekoľkí z nich boli aj mojimi občasnými žiakmi, najmä v akrobacii), niektorých som neohodnotil správne – nestali sa z nich kvalitní leteckí kontrolóri. Zdá sa že na kontrolóra je treba ešte niečo viac, a to „niečo“ bolo pre mňa ťažko definovateľné… Po tých prvých desiatich som s mojim „povzbudzovaním“ na čas prestal.
Tuto je pár z nich vo Vajnoroch, jedni z prvej „várky“ ktorých sa mi podarilo pretiahnuť na Oblasť. Boli to výborní pilóti, a sa ukázali byť nadmieru šikovnými a schopnými aj v ich novom povolaní:

Sú to tretí, štvrtý a piaty odľava: Laco Žemla, Karolko Žilinský a Ivan Weiss. Na mená tých dvoch krajných sa už nepamätám (vraj Švancar vľavo, a Groh vpravo), druhý zľava je Ivan Pucher, nadaný a kvalitný pilót. Aj toho som chcel dostať k nám na Oblasť, ale z akýchsi dôvodov nám to nevyšlo.

Ivo je už vo výslužbe po živote strávenom v letectve, a ešte si občas zalieta so synom, kapitánom u ČSA; Laco a Karolko sa zabili, Laco na Očovej pri akrobacii, Karolko pri pristávaní na Sliači ako taxikár – nech je vám to naše letecké nebo milostivé, priatelia!
V ďalšom článočku sa pokúsim popísať ako sa to “riadenie letovej prevádzky” vlastne robilo.

***

Nedávno som objavil moje rukou písané poznámky z roku 1973, ktoré som si písal ako prípravu na moje vysnívané Pamäti. Pár odstavcov som z tých poznámok z akýchsi zabudnutých dôvodov vynechal a tak ich tu pripájam.

Roku 1967 som bol na letisku v Prahe kde som na chodbe stretol jedného mojho známeho Zdeňka Pohla, ktorý pracoval na Štátnej leteckej správe: “Tak jste to vy Slováci konečne dostali!” vystrelil na mna z ničoho nič. Vysvitlo že bolo rozhodnuté presunút’ školenie nových leteckých kontrolorov zo Slovenska do kurzu v Bratislave. Nevedel som o tom nič a doma v Bratislave mi to naši šéfovia iba potvrdili. Kurzy v Bratislave sa mali začat’ od roku 1968.

Bol som vtedy nadmieru zaneprázdnený a po počiatočnom nadšení som na to zabudol.

Jedného dna v júni roku 1968 som prišiel do práce a objavil som že v mojom pôsobisku na Oblasti sedí vedl’a radaru nejaký neznámy mladík. Pýtal som sa vedúceho smeny že kto to je a bolo mi povedané že je to nový pracovník a od dnešného dňa je v zácviku. Šiel som za šéfami do kancelárie kde mi to bolo potvrdené a ked’ som sa pýtal že kedy im začína kurz, a kde, a ako, bolo mi pekne po záhorácky vysvetlené že “ná, ket ste to tak sceli tu to mate a robte si s tým čo scete.” “Hoci aj od zajtra?” ptal som sa. “Ná, ket tak scete bárs aj od zajtreka.” To bol ich neformálny spôsob ako ma vymenovat’ za vedúceho polročného kurzu pre “leteckych dispečerov”, ako sme sa vtedy nazývali.

Objavil som ze tých nových “dispečerov v zácviku” bolo asi 7, alebo 8, všetko novoprišlí ktorí sa prihlásili na inzerát v novinách; žiadny z nich nebol od letectva.

Znova som šiel za šéfmi s otázkou kde máme začat’. Odpoved’ bola že “kde len scem.” Pod vežou som našiel dve prázdne miestnosti, ale boli zapratané haraburdím. Požiadal som šéfov aby to nechali vyčistit’ a neochotne prikývli.

Na druhý den som mal vol’no a tých 7-8 mládencov som tam pozval na ôsmu ráno. Prišli, ale miestnosti boli nedotknuté, stále zapratané. Bol pekný júnový den 1968, jeden z mládencov, akýsi Zezulka, mal staré auto (Hillman Minx), napchali sme sa do neho všetcia a šli sme na Zlaté piesky. Tam sme si posadali do trávy, mládenci si šli zaplávat’ a ja som si naškrabal na kus papiera moju prvú prednášku. Bola o meteorologii, ktorú som z prednášania v našich Vajnorských kurzoch vedel temer naspamät’. A tak sme tam strávili pekné štyri hodiny, potom sme šli do kantíny na Ivanke na obed a po nom sa noví “dispečeri v zácviku” rozišli po svojich pridelených kanceláriach.

Na druhý a tretí den som mal službu, zišli sme sa zase až na štvrtý den. Miestnosti boli stále zapratané, sedeli sme (myslím) v kantíne. Čo som im štyri hodiny prednášal si už nepamätám, bohužial’…

A bohužial’, tým naše kurzy skončili lebo moj júl a august 1968 boli tak rušné že som ledva mal kedy si odskočit’ na záchod. A koncom augusta toho istého roku som bol spolu s mojou ženou a dvomi malými det’mi na ceste do Austrálie.

O vel’a rokov neskôr so sa dopočul že kurzy pre nových “leteckých dispečerov” zo Slovenska sa každoročne konali na letisku v Poprade a prednášajúcimi boli väčšinou – Česi. O d’alších niekol’ko rokov boli konečne presunuté tam kam patrili za posledných 50 rokov – na Leteckú fakultu do Žiliny.

To slovo “letecký dispečer” dávam do uvodzoviek preto, lebo vo vtedajších  platových smerniciach sme boli zarad’ovaní to tej istej skupiny ak dispečeri autobusov, alebo vlakov. Tí dispečeri však majú za úlohu zaistit’ aby autobus, alebo vlak bol pripravený na odjazd v plnom mechanickom a personálnom poriadku a tiež podl’a cestovného poriadku; za to čo sa deje na ceste je plne zodpovedný šofér alebo rušňovodič. “Letecký dispečer” však nie je zodpovedný za to čo sa deje na zemi, ani za kvalitu posádky, ale za leteckú prevádzku vo vzduchu za ktorej bezpečnost’ je spoluzodpovedný s pilotom (plus desiatky iných zodpovedností). Tie pozemné a “povzdušné” dispečerské zodpovednosti sa nedajú prirovnávat!

Ked’ už som bol dlhé roky v zahranicí a čítal som moje prvé texty napísané na mojom prvom počítači roku 1985 (Apple Macintosh 128) prišla mi na um jedna prozaická myšlienka, spojená s “odmenami za prácu” ako sa peniazom vtedy hovorilo. “Odmenami”, akoby človek bol iba “odmeňovaný” za to čo robí…

Ja som bol “odmeňovaný” ako dispečer najnižšej triedy; pracoval som na zdokonalení našich podl’a zákona NAPROSTO nevyhovujúcich rádiokomunikačných zariadení – bez “odmeny”; ja som na ústredí v Prahe vybojoval premiestnenie kurzov pre nových “dispečerov” z českej Prahy do slovenskej Bratislavy (mnohí Slováci zápasili s češtinou našich prednášatel’ov); ja som sa prihlásil za organizátora týchto kurzov; ja som navrhoval Žilinskej dopravnej univerzite prevzatie týchto kurzov na ich úrovni (leteckí”dispečeri” mali mat’ podl’a zákona vysokoškolské vzdelanie – NIKTO z nás to nemal)… A ako som bol za to všetko odmeňovaný? Iba ako “dispečer” najnižšej triedy! Niektorí z tých ktorí pred pár rokmi začínali so mnou a nerobili nič iba chodili do práce a z práce, boli povyšovaní do vyšších kategórií “odmien”, stávali sa mojimi vedúcimi, a robili si zo mňa posmech. V reči tých dní “čo sa tol’ko nadrapuješ, už si mohol byt’ d’aleko d’alej keby si mal rozum!”.

O vel’avel’a rokov neskôr som si uvedomil že organizácie sa dajú posúdit’ nie iba podl’a kvality ich pracovníkov ale aj podl’a kvality tých ktorých nepovyšujú, alebo ktorým odmietnu zamestnanie.