Roky 1946 – 1966.
„To len aby si tí čo socializmus nezažili, nemysleli že to bolo až také zlé ako píšeš”.
Toto mi ktosi pripísal k jednému z mojich blogov, v ktorom som – celkom mierne a nie celkom nezaslúžene – kydol trochu špiny na “socializmus”, ako som ho mal zafixovaný vo svojej pamäti. Tá poznámka mi dala podnet na hlbšie pokutranie sa v spomienkach z rokov 1946 až 1966. Prosím o prepáčenie za tieto trochu nesúvislé zlomky. Ak sa lepšie zadívaš v každom z nich nájdeš tragédiu.
Schwarz, Grosmanovci.
Pán Štefan Schwarz, neskorší akademik, býval roku 1946 v Bratislave v tom istom bloku Novej doby ako my (č. III, blok D), iba o poschodie či dve vyššie. Vraj sa nedávno vrátil z koncentračného tábora. Na tom istom poschodí bývali aj Tatarkovci (neviem, či sa ich otec volal Dominik, pamätám si z neho iba jeho čierne vlasy). Mal som vtedy 10 rokov a chodil som sa tam hrávať s deťmi; o dospelých som sa vtedy nezaujímal. Môj otec k nim, k Schwarzovým aj Tatarkovým, tiež chodieval. Mama na to isté poschodie chodila do Bubelínyových, Čechov. On tenký, živý, okuliarnatý inžinier, ona tlstá a pomalá; aj oni mali deti na hranie. Otec vtedy pracoval ako úradník na daňovom úrade – hádam im všetkým pomáhal s daňovými priznaniami; otec trochu rýpal do literatúry, preložil pár rodokapsov (lacných románov) z maďarčiny do slovenčiny, a všelijaké menšie knihy z češtiny. Prichádzali tam aj iní. Raz odtiaľ otec priniesol čerstvý obraz od Mudrocha, ukrutne škaredú hnedú mazanicu, niečo ako žena pri stene – celá rodina sa mu smiala. Vtedy bol Mudroch asi iba mladý parobok a obrazy vyrábal za pár korún (alebo za daňové priznania?); jeho sláva bola ešte nejaké roky pred ním.
Čo chcem týmto povedať? No, že v pánovi Schwarzovi to bolo po prvý raz čo som sa stretol s niekým kto sa vrátil z koncentračného tábora.
Druhí boli manželia Štajnerovci, Židia, ktorých som veľmi dávno stretol v ďalekej cudzine. Pochádzali z okolia Rimavskej Soboty, obaja strávili niekoľko rokov v nemeckých koncentračných táboroch (obom som videl na predlaktí ich vytetované čísla). Po roku 1968 sa uchytili v cudzine, on ako lekár, hoci už mal dobre vyše 60 rokov, a musel sa naučiť po anglicky, z ktorej reči dovtedy nevedel ani slovo. Ich dve dospelé deti si v cudzine tiež nadobudli vysokoškolské vzdelanie, ale už sa nepamätám v akom odbore.
Toto mi nedávno poslal akýsi Tim:
Dobry den,
V diskusnom systeme sme.sk ste dostali kratku spravu od uzivatela Boa.
Pise Vam toto:
Citam o Jachyme v Sme a tam linku na vas blog…a zrazu citam nasledovne:\r\n\r\n"Druhi boli manzelia Stajnerovci, Zidia, ktorych som velmi davno stretol v dalekej cudzine. Pochadzali z okolia Rimavskej Soboty, obaja stravili niekolko rokov v nemeckych koncentracnych taboroch (obom som videl na predlakti ich vytetovane cisla). Po roku 1968 sa uchytili v cudzine, on ako lekar, hoci uz mal dobre vyse 60 rokov, a musel sa naucit po anglicky, z ktorej reci dovtedy nevedel ani slovo. Ich dve dospele deti si v cudzine tiez nadobudli vysokoskolske vzdelanie, ale uz sa nepamatam v akom odbore."\r\n\r\nVojto Steiner ( bol znamy pod tymto menom) bol nasim GP (lekarom), a priatelom. Zili v Melbourneskej stvrti St Kilda. Ano mali dceru Evu a syna..ten sa stal poistovakom, aj tych som poznal, stretavali sme sa obcas aj spolocensky. \r\nPani Steinerova bola v koncentraku, a mala vytetovane cislo na predlakti…videl som…tusim stvormiestne. Ale Vojto tusim ze v koncentraku nebol. \r\nPochadzali nie z Rim Soboty, ale z obce nedaleko – z Kokavy.\r\n\r\nMam tusaka, ze ak sa volate Hatvanyi, som o vas som pocul este v Bratislave a potom v Australii \r\n\r\nPekny pozdrav
Doma sme počas celej vojny mali krásny vyrezávaný jedálenský nábytok, ktorý nám zaplňoval temer celú izbu v tom malom novodobovskom byte. Po vojne sa objavili naši predvojnoví susedia Stahloví, Židia, a nábytok si vzali naspäť. Vraj sa tiež vrátili z koncentračného tábora. Po pánovi Schwarzovi a Štajnerovcoch to boli tretí takí Židia. Ich syn Peter, s ktorým sme raz ako päťroční polámali strechu na ich garáži, sa vraj neskôr stal jedným z prvých šéfov v televízii. Jeho mama bola asi Češka, moja mama ju volala Líba.
Štvrtí Židia z koncentráku ktorých som poznal boli Grosmanovci.
Títo boli manželský pár Židov, ktorí sa po vojne objavili neďaleko domu mojich starých rodičov na Račianskej a začali predávať v malom obchodíku. Obchod bola predná miestnosť obytného domu, a predávali tam čo už sa na ulici kupovalo: chlieb, mlieko, zeleninu, maslo, sardinky, cukríky a také veci. Po čase vysvitlo že obaja sa vrátili z ktoréhosi koncentračného tábora v Nemecku.
Pán Grosman vyzeral ako Žid tak ako si ich ľudia vtedy predstavovali, a ako sa vtedy objavovali v karikatúrach: čierne, trochu kučeravé vlasy, čierne fúzy a riadne zahnutý nos. Nosil sa vzpriamene a rázne. Pani Grosmanová bola menej nápadná, snáď trochu vyššia než jej muž, trošku akoby prihrbená, tichá a vzhľadom až melancholická. O ich deťoch, ak nejaké mali, neviem. Obaja mohli mať medzi 40 a 50 rokmi. Predávali tam pár rokov, až niekedy okolo roku 1950 pán Grosman zmizol: vraj do Jáchymova (do uránových baní).
Pani Grosmanová pokračovala v predávaní, ešte tichšia a melancholickejšia. O pár rokov sa pán Grosman vrátil, hádam o 3 či 4 roky. Vyzeral ako kostra, šedivý, koža na ňom visela, ledva chodil; o pár mesiacov zomrel.
Na tej istej ulici bývala rodina Václavkových. Ich dcéra sa im vydala za človeka ktorý bol pár rokov na nútených prácach v uránových baniach: vraj za čosi čo v opilosti vykvákal a niekto ho udal. Mladomanželia mali synčeka, ktorému sa, keď mal dva či tri roky, začala objavovať akási opuchlina nad ľavým okom. Vyvinula sa z toho rakovina a chlapček zomrel ešte v predškolskom veku. Jeho otec zomrel čoskoro po ňom, mama sa po nich trápila pár rokov až sa utrápila.
Spomenul som si na ešte pár príhod ktorých som bol svedkom na strednej škole.
V triede na Dunajskej ulici v Bratislave, boli dve dievčatá, Alica L. a Zuza L. Obe boli celkom dobré študentky, Zuza bola dokonca jednotkárka, t. zn. mala vysvedčenia so samými najlepšími známkami. Obe niekedy v polovici roka zmizli a viac sme ich nevideli, iba sme sa dopočuli, že to bolo z akýchsi politických dôvodov. O Alici sme sa to dozvedeli onedlho: na našej dlhej chodbe škola asi roku 1953 umiestnila velikánsku gypsovú bustu súdruha Stalina. Hlava bola asi meter vysoká, a busta stála na hádam pol metra vysokom podstavci. No a táto Alicenka sa vraj o nej akosi posmešne vyjadrila, ktosi to kdesi oznámil – a Alicenka zmizla zo školy, viac sme ju nevideli a (aspoň ja) ani o nej nepočuli. O Zuze som sa dočítal až o nejakých 50 rokov z knihy spomienok, ktorú vydala jej mama: jej otec bol akýsi vysoký funkcionár v komunistickej strane, a skončil vtedy na dlhé roky vo väzení (z ktorého po prepustení aj dosť zakrátko zomrel). Zuza, aj s mamou a mladšou sestrou, boli vyhnané z Bratislavy do Tvrdošoviec. Ja som tam Zuze aj napísal list, na ktorý mi poslala dlhokánsku odpoveď z ktorej sa pamätám iba na slová že “je tu iba hovno a buzerácia”. Vtedy niekedy som sa aj dopočul že “s takými ľuďmi” sa je neradno stýkať ak sa človek nechce zapliesť do ich záležitostí; súc hlúpy 16-ročný, som sa aj stýkať prestal…
Boli sme všetcia vinní!
Roku 1994 som bol na pár dní navštíviť jednych známych vo vzdialenom kúte krajiny. Lojzík bol už vtedy na penzii, kam odišiel krátko po svojich nedávnych 50-tych narodeninách. Pracoval totiž dlhé roky v baniach v okolí Příbrami.
Naše prvé stretnutie bolo pre mňa dosť pamätihodné. Keď ma u nich doma zaviedli do obývačky a usadili pri stole, Lojzík odkiaľsi vytiahol a položil na stôl – pištoľu. Peknú, veľkú, vyleštenú: „Tohle je pro tebe pokud budeš tady u nás“, vyhlásil. Namietal som, že pištoľu nechcem, ani nepotrebujem, nech si ju len nechá. „Neboj, já ji nepotřebuju, já mám jinou“, povedal chlácholivo, a vytiahol z vrecka ďalší podobný kanón. Trvalo mi dobrú chvílu než som ho od tých pištolí odhovoril, a než ich napokon schoval (jednu z nich, samozrejme, do vrecka).
Keď som vyzvedal načo vlastne stále nosí vo vrecku pištoľu vysvitlo že na osobnú ochranu. On bol totiž v tých příbramských baniach jedným z dozorcov, a bál sa že by sa mu mohol niekto chcieť pomstiť…
Na svoju prácu v baniach bol celkom pyšný a rád o nej hovoril. Dostal sa k nej, spolu s pár príbuznými, celkom náhodou. Pochádzali z malej dediny, a po skončení základnej vojenskej služby sa vrátili domov. Práce nebolo, kvalifikácie nemali žiadne, a tak sa chvílu potĺkali až im ktosi nadhodil že neďaleký Pracovný úrad hľadá záujemcov o prácu v baniach, a že sú v tom dobré peniaze. A tak sa milý Lojzík ocitol ako dozorca v příbramských baniach (dnes je v nich múzeum http://www.muzeum-pribram.cz/cz/pamatnik-vojna-lesetice/z-historie/ ).
Pod zemou tam pracovali temer výlučne väzni. Lojzík mal o nich veľmi nízku mienku, iba snáď o málo vyššiu než by mal o dobytku. Vedel, že väčšina z tých väznov boli tzv. politickí (na rozdiel od “skutočných” zločincov), ale to mu v tej mienke nebránilo. Bolo to zrejmé z jeho rôznych výrokov: verbež, dobytek, lajdáci, svině, hajzlové, špindírové, simulanti, darebáci, atď., atď. Nepamätám sa že by čo len jedného z tých väzňov spomenul po mene! Snáď to boli pre neho iba čísla a hádam nejaké význačné črty: „ten dlouhej čtyři-a-dvacítka“, alebo „ten bez vlasů, co má tu sedmičku nakřivo“: „ty sedmičko-jedna-křivá, roztluč tenhle kámen, a hejbejsebou, plešino skurvená líná…“ Počul som takých slovných pomyjí dosť počas mojej základnej vojenskej služby aby som si ich vedel predstaviť.
Čo boli tí „politickí“ väzni?
Po získaní moci r. 1948 komunisti zahájili rozsiahly spoločenský pokus. Ten pokus pozostával v označení rôznych skupín obyvateľstva podľa ich predpokladanému vzťahu k novému politickému systemu: k systému naklonení, alebo k systému nepriateľskí. Heslom dňa bolo „kto nejde s nami ide proti nám“.
Skupiny „naklonené“ boli členovia komunistickej strany a sčasti aj ich príbuzní; členovia štátnej tajnej bezpečnosti; vysokí funkcionári v polícii, armáde, vláde, atď. Títo všetcia boli, samozrejme, dôkladne preverení a schválení v ich oddanosti k novému systemu.
Skupiny „nepriateľské“ boli všetky ostatné skupiny obyvateľstva, do väčšej, alebo menšej miery.
Najnepriateľskejšie boli skupiny ktoré mali niečo spoločného s predchádzajúcim politickým systémom, či už priamo, alebo boli považovaní za pomáhačov. Pracovalo sa podľa jednoduchej a vysoko úspešnej metódy že „obvinenie/udanie = usvedčenie“. O niečo menej nepriateľské boli skupiny ktoré mali niečo spoločného s peniazmi: vlastníci tovární, obchodov, dielní, atď. Osobitnou skupinou boli ľudia okolo poľnohospodárstva: majitelia poľnohospodárskej pôdy, bohatí sedliaci, atď. Ďalšou osobitnou skupinou boli tzv. inteligenti: vedci, profesori, ľudia od literatúry, právnici, duchovní, úradníci, apod. (slovo „inteligent“ malo v tej dobe hanlivý nádych, „ty yntelygent“ bola vtedy nadávka!).
V příbramských uránových baniach mal Lojzík každú smenu pár desiatok toho „dobytka“ pod sebou. Jeho hlavnou úlohou, ako som z jeho nesúvislého rozprávania vyrozumel, bolo zabezpečiť príchod týchto ľudí na pracovisko, dozerať aby všetcia pracovali do maxima ich síl, a po skončení smeny zabezpečiť ich odchod na povrch a odovzdanie do rúk väzenských dozorcov.
Občas niekoho z nejakých dôvodov zmlátil. Nezabudol však poznamenať že iní dozorcovia boli oveľa krutejší než on, on vraj mlátil iba keď si to „ten dobytek“ zaslúžil (podľa jeho mienky). Sem-tam niekto z toho „dobytka“ zomrel, či už prirodzenou smrťou (do akej len miery smrť za takých okolností môže byť prirodzená?), alebo následkom nejakej nehody. Lojzík hovoril že určité percento úmrtnosti bolo prípustné bez akéhokoľvek vyšetrovania. „To se mrtvej prostě vodvez, zahrabal, a jelo se dál“, boli jeho slová…
S Lojzíkom som sa už pár rokov nestretol, a ani na ďalšie stretnutie nepomýšľam. Nerád sa kutrem v pamäti v oddelení drobností, a vyhrabávať ďalšie detaily z jeho rozprávania sa mi prieči. A je mi smutné zamýšľať sa nad spoločenským dosahom celej tejto tragédie…
Poznámka: text o “Lojzíkovi” bol spísaný podľa rozprávania “Lojzíka” a čiastočne aj jedného jeho príbuzného, ktorý tiež pracoval v tých istých baniach, a aj v rovnakej funkcii ako “Lojzík” (meno som mu zmenil – nemá zmyslu poskytovať materiál na (dnes už) zbytočné kutranie sa v popole).
Zaujímavé ako sa „socialistické“ koncentračné tabory iba málo líšili od tých neslávne známych nemeckých. Potvrdzuju to aj nápisy na vstupných bránach. Najprv je vstupná brána do „socialistického“, po nej do nemeckého koncentračného tábora. Oba nápisy su rovnaké, „Prácou k slobode“:
Ten Lojzíkov „dobytek“ boli vo veľkej väčšine vzdelaní a schopní ľudia. Československo – najmä zásluhou jeho česko-moravskej časti – bolo do začiatku druhej svetovej vojny jednou z popredných krajín sveta v ekonómii, v kultúre, v politike, vo všetkom na čo si len pomyslím. Počas druhej svetovej vojny Nemci vyvraždili, alebo aspoň znemožnili, značnú časť ľudí ktorí sa o krajinu zaslúžili, najmä inteligenciu – spisovateľov, profesorov, atď.; po roku 1948 komunisti (tým mám na mysli Rusov a ich miestnych pomáhačov) pokračovali v tom čo Nemci začali, a robili to v oveľa väčšom merítku, oveľa systematickejšie, dôkladnejšie a dlhšie; z hľadiska Nemcov a po nich aj Rusov to bol celkom pohodlný spôsob ako sa na dlhú dobu zbaviť konkurencie, najmä hospodárskej, ale aj trebárs vedeckej, alebo kultúrnej (je zaujímavé si pripomenúť ako čeština nenápadne spája tie dva pre nás nie priateľské národy: pre Nemcov používa prezývku šváb; ľudový výraz pre švába je – rus…). Terajšie generácie sú potomkami generácií ktoré sa po stáročia nechali okrádať a okrádať, a ohlupovať a ohlupovať (turecká okupácia, doba katolícko-habsburgského temna, doba maďarizácie)! Terajšia mizéria nášho štátu a nízkej úrovne našej občianskej kultúry je priamym dôsledkom toho okrádania a ohlupovania.
Uvažovať o dlhodobých následkoch takej negatívnej eugeniky na ďalšie generácie Čechov a Slovákov náleží iným; je očividné že následky nie sú priaznivé, a že ich príznaky sa budú dať vystopovať aj po niekoľkých generáciach. Pokles občianskej kultúry je očividný každému súdne uvažujúcemu človeku, a každému kto má možnosť ju porovnať s krajinami ktoré neboli pod dlhodobým útlakom.
Nemám dostatočnú filozoficko-politickú fundáciu aby som sa vedel zamyslieť a rozpísať nad dvomi tvárami tohto novodobého otrokárstva; áno, použil som slovo otrokárstvo zámerne!
Jedna tvár je skutočnosť že skupiny obyvateľstva boli bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia zbavené občianskych práv, majetku, osobnej slobody a neviemčoho ešte, a s cieľom ich fyzickeho zničenia prinútené vykonávať práce v tych najškodlivejších miestach; ich príbuzní a najmä potomkovia boli tiež do rôznej miery prenasledovaní.
Porovnaj to „socialistické“ otrokárstvo kde hlavnym cieľom bolo fyzické zničenie otrokov s otrokárstvom v Severnej Amerike: tam bol otrok považovaný za investíciu a ako taký bolo o neho náležite postarané.
Druhá tvár je že na tieto skupiny obyvateľstva dohliadali, ich strážili, mučili, práce ich vykonávať nútili, ponižovali ich, atď., ľudia ktorí boli slobodní (ak sa o slobode v oficiálnej doktríne „diktatúry proletariátu“ dá vôbec hovoriť), a ktorí nemali rozum ani morálku aby zdvihli svoj hlas a proti tomuto otrokárstvu sa vzopreli. To je hanba celému národu, vrátane mňa, ktorý som medzi tými otrokmi a otrokármi do svojich 32 rokov žil!
Spomenul som si pri tomto na kamaráta ktorý bol okolo roku 1961-2 rok-dva zavretý v “pracovnom tábore” kdesi pri Kuřimi. Pracoval tam na výrobe panelov pre vtedy hromadnú výstavbu panelákov. Rozprával mi o spôsobe práce (dlhé hodiny, málo jedla a spánku, atď.) ktorý bol na okraji otrokárstva (a hodne podobný práci nad ktorou predsedal môj príbuzný Lojzík v Příbrami, viď vyššie). Natíska sa mi myšlienka že či spôsob stavby panelákov nebol vymyslený preto aby sa dala tá hlavná a najšpinavšia práca – výroba panelov – skryť tak aby verejnosť tých otrokov nevidela.
To ma privádza k inej myšlienke, o takzvaných Stavbách Komunizmu, Stalinských paťročníc a iných veľkohubých chimérach vo vtedajšom Sovietskom Zväze. Stavba tovární, železníc, kanálov, priehrad, kozmodrómov, a iste aj panelákov, bola z veľkej miery výsledkom práce otrokov, ako začalo prichádzať najavo po roku 1989, po rozpade tej “Ríše zla”, ako ju označil jeden nedávny americký prezident! Jemne je to naznačované v dielach rôznych spisovateľov tej “sovietskej” doby, Prišvina, Šolochova, Pasternaka, menej jemne v dielach Solženicyna a iných. Hospodárstvo Sovietského Zväzu bolo založené na práci otrokov. A tiež na bohatstve ukradnutom potomkom predchádzajúcich generácií. Otroctvo začalo byť neudržateľné keď to svet začal pomaly objavovať, a keď sa aj bohatstvo vyparilo – vyparil sa aj „socializmus“…
_______________________________________________________________
Kdesi som našiel básničku napísanú pred nejakými 150 rokmi:
Jonáš Záborský: Slováci.
Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí?
Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí!
Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie,
a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.
Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu,
a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zaviažu.
Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady?
Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády!
Socialistické hospodárenie.
Nemám širšie znalosti o “socialistickom” hospodárení. Zmienim sa iba o drobnostiach ktoré boli charakteristické pre vzťah jednotlivcov k “majetku všetkých”.
Moja budúca žena bývala v novom šesťposchodovom paneláku spolu so sestrou a ich mamou. Bol som ich tam navštíviť hádam 3-4 krát, ale nemohol som si nevšimnúť jednej drobnosti týkajúcej sa kúrenia. Kúrenie pozostávalo z teplárne na uhlie z ktorej sa rozvádzala horúca voda do radiátorov v skupine asi 8 tých šesťposchodových panelákov. V bytoch bol jeden radiátor v každej miestnosti, jeho teplota bola regulovaná kolieskom ktoré priebežne otváralo, alebo obmedzovalo, prietok horúcej vody. V byte, kde bývala moja žena, boli tie kolieska vo všetkých miestnostiach nastavené na maximálny prietok. Teplota v miestnostiach bola regulovaná pootváraním oblokov, čo značí že značná časť teploty (= energie z teplárne = množstva uhlia) bola vypúšťaná do vzduchu. A nemohol som si nevšimnúť že tento systém regulovania teploty bol používaný vo väčšine bytov.
V aeroklube, kde som pôsobil veľa rokov, sa v lietadlách používal tzv. Letecký benzín. Nemal som vtedy auto, ani motocykel, a tak ma jeho kvalita nezaujímala. Tá však zaujímala tých niekoľkých ľudí ktorí tie autá a motocykle mali, a tí si brali z toho leteckého benzínu koľko sa im len zachcelo, bez platenia, samozrejme. A brali si aj letecký olej a všetko možné čo sa im v ich dopravných prostriedkoch hodilo. Keď som pár rokov bol vo vedení aeroklubu som sa na toto plýtvanie pokúšal poukazovať, ale som bol odbytý že take veci má na starosti štátna inštitúcia Sväzarm, majiteľ tých lietadiel. Navyše, za takéto poukazovanie či už v aeroklube, alebo na iných miestach kde som pracoval, ma navštevovali členovia STB (tajnej polície), ktorí sa nenápadne vyzvedali o mojich snahách “rozvrátiť socialistické hospodárenie tým že odmietam pracovať podľa inštrukcií od nadriadených”.
Pracoval som ako robotník rokapol vo fabrike ktorá vyrábala rôzne chemikálie, poväčšine umelé hnojivá, pesticídy a insekticídy. Ľudia, ktorí s týmito chemikáliami prichádzali do styku, vrátane mňa samého, si nosili domov pre svoje záhradky čo bolo treba: pol kila superfosfátu po vreckách, za hrsť iných chemikálií, atď.; poniektorí, najmä počas nočných smien, si prehadzovali mechy chemikálií ponad plot a ráno po ceste domov si ich vyzdvihovali. Vo fabrike pracovalo hádam tisíc ľudí, a v najhoršom prípade by to mohlo byť denne aj 500 kilogramov chemikálií, ročne 150-200 tisíc kilogramov. Na vrátniciach boli síce kontroly, tie však pozostávali iba z občasného nahliadnutia do tašiek.
Ešte ako 16-17 ročný študent na strednej škole som asi 6 týždňov pracoval na stavbe kravína pri budúcej BEZke pre JRD Vajnory. Pár týždňov som robil závozníka pre šoféra nákladného auta, ktorý na stavbu privážal materiál: štrk kdesi od Dunaja, betónové výrobky z Malých Levárov a tak. Každý tretí-štvrtý náklad bol vyložený v nejakom súkromnom dome po celej Bratislave. Pán šofér musel mať z toho velmi dobrý príjem, lebo za každý taký náklad som dostal zaplatené za hubudržanie. Zaplatené za jeden náklad viac než som vtedy zarobil za týždeň! V tých dobách bol nedostatok tovaru ktorý každý vlastník domu alebo bytu potrebuje temer denne: farby, dosky, klince, štrk, hnojivo, šrófy,… V tých dobách šoféri nákladných aut, skladníci a podobní ľudia boli bohatí!
Kto to všetko platil, kto na tom všetkom drobnom rozkrádaní strácal? Bol to štát, nedefinovateľná a v podstate neznáma veličina s predpokladaným nezmerným bohatstvom. To bohatstvo však bolo založené na počiatočnom “vyvlastnení”, t. zn. ukradnutí, majetkov súkromným osobám po komunistickom prevrate roku 1948, a čiastočnom ďalšom ukradnutí majetkov každých pár rokov neskôr: menová reforma r. 1953, povysávanie cenných kovov (s láskavým ponechaním snubných prsteňov!) o niekoľko rokov neskôr, rôzne zbierky na “pomoc spriateleným štátom”, ako napr. Vietnamu, Kóreje, africkým krajinám, zbierka na nikdy nepostavenú tatranskú železnicu Alweg, atď. Keď sa tieto všetky peniaze minuli štát začal živoriť až napokon roku 1989 hospodársky skrachoval. Súdruh Gorbačov, tvár vtedajšej Komunistickej Strany Sovietskeho Zväzu to vraj pekne vyslovil na jednom zasadaní ich kabalistického ústredného výboru: “Druzjá, my vsjo prasráli!”.
Roku 2020, v období tzv. Koronavírusovej epidémie, som videl na televízii reláciu o jednej lekárke v Moskve. Anastasia Vasiljeva videla ako úboho sú v Moskve a na okolí vybavené nemocnice začala zháňať čo potrebovali, najmä ochranné prostriedky pre lekárov a zdravotné sestry. Čo nazháňala to hneď roznášala tam kde videla že je to najpotrebnejšie. Svojou činnosťou zachránila zdravie a životy mnohým pracovníkom, spomedzi ktorých začínalo byť nakazených dosť veľký počet, a mnohí už aj vtedy zomierali.
Len čo sa vláda o jej činnosti dozvedela začala jej v tom rôznymi spôsobmi brániť. Chodili za ňou policajti, odvádzali ju na výsluchy na policajné stanice, pokúšali sa ju presvedčovať že vláda má situáciu pevne v rukách, že ochranných prostriedkov je dosť, že zbytočne rozširuje poplašné zprávy, atď., atď. Na štátnej televízii jej nadávali, posmievali sa jej, odsudzovali ju…
Mne sa niečo podobného stávalo pred 60 rokmi keď som pracoval v riadení letovej prevádzky, presne ako je opísané v tomto blogu. A aký je súvis medzi tým čo robí Anastasia a tým čo som kedysi robil ja? Jedným slovom SOCIALIZMUS. Systém kde vláda jedného človeka, podporovaného štátnou mocou, ignoruje potreby národa a s pomocou klamstiev a násilia sa sústreďuje na zachovanie svätožiary a neomylnosti toho jedného človeka.
PTP.
„Pétépáci“ boli neodmysliteľnou časťou skoro každého väčšieho vojenského priestoru. Boli to ľudia približne vojenského veku, ktori hádam nestáli za uväznenie (alebo vo väzeniach práve nebolo miesta?) oblečení do vojenských uniforiem, ktoré boli zvyčajne šedastej farby, s tmavými výložkami na pleciach. Títo „vojaci“ boli zvyčajne ubytovaní niekde na okraji priestoru, za ostnatým drótom, a boli strážení. Baraky v ktorých boli ubytovani boli drevené a dosť mizernej konštrukcie. Pétépáci boli z tých ostnatých ohrád vyvádzaní na tie najťažšie práce v priestore: kopanie kanálov, základov, stavby rôznych hrubých objektov, ako sú cesty, železobetónové konštrukcie a podobne. Očividne bolo s nimi zaobchádzané dosť hrubým spôsobom, a často ich bolo vidieť, alebo aspoň počuť, v nočných hodinách, keď ich nejaký sadistický veliteľ vyhnal z postelí a nútil ich robiť nejaké nezmyselné cviky, alebo, ak mu nestačila fantázia, nútil ich striedavo bežať a plaziť sa po zemi pokým niektorí z nich nezačali odpadávať.
Skratka PTP značila Pomocné Technické Prapory. Ocitli sa v nich ľudia ktorí nejakým spôsobom zapadali medzi osoby označené ako „nepriatelia systému“. Ja som taký jeden tábor mal možnosť pozorovať počas základnej vojenskej služby na letisku v Bechyni r. 1956/57. Osobne som sa so žiadnym z pétépákov nemal možnosť rozprávať. Jednak to nebolo dovolené im (hoci občas na nás spoza ich ostnatých drótov pokrikovali), a jednak lebo sme sa báli. V tých časoch sa každý bál každého a, ako som zistil neskôr, oprávnene!
Dynamitka.
V „Dynamitke“ som začal pracovať začiatkom roka 1959. Slovo Dynamitka je ľudový výraz pre fabriku na východnom okraji Bratislavy, ktorá sa pôvodne nazývala Dynamit Nobel. R. 1959 sa už niekoľko rokov nazývala Chemické závody Juraja Dimitrova; slovo Dynamitka vtedy pomaly bledlo, ujímalo sa slovo nové, Dimitrovka. Ešte niekoľko rokov pred mojim nástupom bolo v nej zamestnané množstvo tzv. politických, a hádam aj iných, väzňov. Na obvode celej fabriky boli strážne veže v ktorých, ako aj pri bránach, stáli ozbrojení vojaci s (tuším) fialovými výložkami na pleciach. Mnohí z väzňov boli ubytovaní v drevených barakoch ohradených ostnatými drótmi, medzi Račianskou ulicou a vinohradmi, hneď za železničným mostom za vtedajšou konečnou stanicou električky. Tábor bol asi 300-400 metrov dlhý a hádam do 200 metrov široký. Ako deti sme sa na tých väzňov chodievali pozerať, a občas nám niektorý z nich prehodil cez tie ostnaté dróty list s prosbou aby sme mu ho hodili do poštovej schránky.
Keď som začal v Dynamitke pracovať fabrika už nebola strážená vojakmi, ale drevené strážne veže tam ešte miestami bolo vidno. A väzni tam stále ešte pracovali! Držal ich tam akýsi paragraf, podľa ktorého podniky ktoré sa pokladali za dôležité pre štát nemuseli prepustiť svojich zamestnancov, ak nechceli (parafrázujem, nepamätám si presné znenie toho paragrafu, ale konečný výsledok bol taký istý).
Môj otec tam tiež strávil asi tri roky ako robotník iba niekoľko rokov predomnou. Raz sme v tej fabrike boli na exkurzii zo školy, a videl som ho tam pracovať. Hanbil som sa za neho, a nezmienil som sa nikomu že henten špinavý človek v roztrhaných šatoch čo tam krompáčuje a hádže lopatou soľ na fúrik je môj otec. Dodnes sa hanbím že som sa vtedy hanbil!
Otec pracoval dlhé roky ako úradník na daňovom úrade v kedysi honosnom paláci na Štefánikovej ulici, hneď vedľa prezidentskej záhrady. Niekedy roku 1950 komunistická vláda prehlásila daňový úrad za „nástroj kapitalistov na vykorisťovanie pracujúcich“, a všetcia zamestnanci boli poslaní, ako sa vtedy hovorilo, do výroby. Otcovi sa z Dynamitky našťastie podarilo po troch rokoch s pomocou akejsi protekcie vykrútiť, ale musel ešte pár rokov stráviť vo vyhnanstve na železničnej stanici v Komárne (neviem čo tam robil); ja som sa v Dynamitke stretol s niekoľkými jeho bývalými kolegami, ktorí ešte stále pracovali ako robotníci na rôznych podradných miestach. Pán Gešaj, napríklad, plnil papierové mechy termofosfátovým hnojivom; pán Darin pracoval s lopatou okolo taviacej pece (tento bol kedysi aj redaktorom v jednom vydávateľstve, myslím Sv. Vojtecha; doma som našiel pár kníh s jeho menom na konci). Obaja boli už vyše päťdesiatroční, s podlomeným zdravím. Prostredie bolo nadmieru nečisté: okrem rôznych zápachov tam bolo množstvo fosfátového a kremičitého prachu. Ochranné pomôcky nejestvovali, okrem hrubých oblekov z akejsi kyselinovzdornej látky. žiadne ochranné masky, alebo okuliare, nič. Všetcia sme boli neustále pokrytí hrubou vrstvou prachu. Po skončení každej smeny sme sa sprchovávali, a z nosov sme vyfukovali hrubé kusy tmavého blata.
Okrem pánov Gešaja a Darina tam boli aj iní. Páni Tomeček a Filipovič „malý“ boli kedysi študentmi medicíny (alebo hádam teológie, vedeli celkom dobre po latinsky); pán Filipovič „veľký“ bol akýmsi úradníkom v predošlej „kapitalistickej“ vláde, ako aj pán Karlovský. Pani Ciglanová, tiež už postaršia a tiež stále lopatárka ako my, mala kedysi obchodík, tuším mliekáreň.
______________________________________________________________
Prihodila sa mi jedna udalosť ktorá môže poslúžiť na ilustráciu národnej mentality v roku 2016.
Nedávno som požiadal dvoch známych o prečítanie a posúdenie môjho blogu v Pravde o dávnej bratislavskej fabrike Dynamitke.
V tom blogu píšem o mojich vlastných skúsenostiach ako robotníka v rokoch 1959 – 1960. Zmieňujem sa o nezdravom pracovnom prostredí, a najmä o množstve tzv. politických väzňov, ktorí tam pracovali na tých najpodradnejších a najnezdravších miestach bez nádeje na zmenu, alebo dokonca odchodu z tých miest. Tí „väzni“ sa tam ocitli bez akéhokoľvek súdneho konania, iba na základe administratívneho rozhodnutia vlády tej doby, ktorá označila rôzne vrstvy obyvateľstva za politicky nebezpečné. Príslušníci tých vrstiev (úradníci, farári, advokáti, majetnejší sedliaci, živnostníci, príslušníci „západných“ armád počas II. sv. vojny, atď.) boli zo dňa na deň rozposlaní do pracovných táborov po celej krajine. V Dynamitke ich boli hádam stovky, osobne som tam pracoval v jednej prevádzke s asi dvanástimi – a tých prevádzok mala Dynamitka vtedy aspoň 10-15. Spočiatku boli ubytovaní v ostnatým drótom ohradených barakoch v blízkosti fabriky (ktorá sama bola tiež zadrótovaná a strážená), neskôr boli z barakov prepustení a bolo im dovolené bývať kde-kade, ale zo zamestnania nesmeli byť uvoľnení. Zaujímavé, že medzi týmito 10-12 „väzňami“, pracujúcimi v tých najšpinavších a najjedovatejších zamestnaniach, nebol ani jediný chrapúň, špinavec a ani nijako inak nepríjemný človek; s takými som mal pochybnú česť sa stretávať v iných, „slobodných“ zamestnaniach.
Jedným z takých väzňov tam bol aj jeden môj strýko. Ten sa po vojne, kedy slúžil v britskej armáde, vrátil, a asi kvôli znalosti angličtiny sa uchytil v Dynamitke kde práve Američania stavali tzv. Nový závod. Po prepuknutí „socializmu“ sa dostal do kategórie politicky nebezpečných, bol preradený na najnižšie miesto (nekvalifikovaný zámočník), kde chtiac-nechtiac zotrval až do svoje predčasnej smrti ako 59-ročný.
Tento posledný odstavec padol do oka mojej neteri, jeho vnučky, narodenej nejakých 25 rokov po jeho smrti. Tá sa strašne rozčúlila že jej deda, inak vraj veľmi dobrého človeka, zaraďujem medzi väzňov, a napriek mojim pokusom o vysvetlenie odmieta so mnou komunikovať.
Jeden známy, ktorého som požiadal o prečítanie mojej Dynamitky, je asi tak starý ako ja a jeho životné skúsenosti sú podobné mojim. Navyše, on pracoval v chemickom priemysle celý svoj život, teda vie o pracovných podmienkach oveľa viac než ja. Bol som prekvapený, keď mi zreferoval o jeho dojmoch: vraj z môjho článku vanie zúfalosť, smútok, že som svoje skúsenosti popísal v príliš tmavých tónoch, a s tým „otrokárstvom“ to vraj naprosto preháňam. Zmienil sa o bezpečnosti a ochrane zdravia v práci, ktorá bola v Dynamitke nulová: vraj vtedy na „západe“ boli pracovné podmienky tiež také mizerné – ak nie oveľa horšie! O „väzňoch“ vedel dokonca viac než ja, lebo jeden z jeho príbuzných bol jedným z nich, a náhodou práve v tábore pri Gaštanovom Hájiku!! K tomu všetkému sa tiež zmienil že taká to bola doba, že neskôr sa to všetko zlepšilo, a že niektorí z nich si asi v tej Dynamitke a iných neprijemných miestach aj hádam zaslúžili byť.
______________________________________________________________
Musím priznať že o pracovných podmienkach na ”západe“ som vtedy vedel iba to čo sa písalo v bratislavskej Pravde: že ľudia v tých fabrikách otročia a hynú, že nezamestnaní tam umierajú na uliciach, atď. Nemôžem s chladnou mysľou komentovať jeho ležérny súhlas s tým že ľudia boli vyhnaní zo svojich miest a majetkov, a prinútení vykonávať tie najpodradnejšie práce v najnezdravších podmienkach iba na základe administratívneho rozhodnutia, bez nádeje na súdne, morálne a tobôž už nie na politické posúdenie ich situácie.
Všetcia (vrátane seba!) sme boli vinní tým že sme sa neozvali, vediac že mnohí naši kolegovia/podriadení/spolupracovníci robia svoju prácu z prinútenia, že boli okradnutí o svoje predchádzajúce zamestnania/postavenia/majetky, a v neposlednom rade o zdravie a slobodu.
Daniš a Čakánek.
V prvej triede gymnázia v Bratislave na Kalinčiakovej ulici nás učil náboženstvo páter Daniš. Patril k reholi saleziánov ktorá sídlila neďaleko na Miletičke. Páter Daniš bol dosť nekonvenčný profesor. Namiesto „zapamätajte si tento odstavec“, „naučte sa všetko od strany x po stranu y“, ako bolo vtedy na školách zvykom, rozprával nám príbehy z biblie, uvádzal ich do dnešných súvislostí, núkal nás do debát, hral s nami futbal na hrisku pri ich kostole – hrával to v tej jeho dlhej čiernej sukni, vždy sme sa mu smiali a on sa rehotal s nami.
Z tej školy ma po pár mesiacoch vyhodili pre “zlé chovanie”. Ešte pred vyhodením ma dobre zmlátil latou z lavice profesor kreslenia Ján Hučko, že som sa vraj o ňom nejako nezdvorilo vyjadril.
Na budúci týždeň som bol prijatý na gympl na Grösslingovej ulici. Odtiaľ ma po skončení školského roka vyhodila jedna z mnohých vtedajších školských reforiem, a druhý ročník „gymnázia“ som absolvoval na slávnej Masaryčke na Tehelnom poli. Tam nás mal na náboženstvo páter Čakánek, tiež tuším salezián. Aj ten bol velmi obľúbený, ale už neviem z akých dôvodov. Náboženstvo ako predmet na škole som nikdy nemal rád, a tak som bol rád keď jedného dňa ten predmet zo školskej osnovy zmizol… Po čase som náhodou zbadal oboch páterov, Daniša aj Čakánka, ako sedia pri oknách autobusu plného iných im podobných chlapov. A o hodne neskôr som sa dozvedel že ich to vtedy odvážali autobusmi do pracovných táborov. Nebolo mi vtedy za nimi smutno, ani som tomu momentu nepripisoval nic zvláštneho – mal som nejakých 13-14 rokov… O hodne neskôr som si uvedomil že som bol náhodným svedkom jedného z mnohých zločinov komunistického systému – ľudia ako oni boli posielaní bez akéhokoľvek súdneho konania na veľa rokov na tie najhoršie fyzické práce do baní, do fabrík, do lesov, atď.
Bažány a Žilka.
V šesťdesiatych rokoch som pracoval na Oblastnom riadení leteckej prevádzky v Bratislave. Kancelárie sme mali na letisku Ivanka. S letiskom ako takým sme mali iba málo spoločného; my sme mali na starosti leteckú prevádzku nad celým územím Slovenska. Poznali sme sa však s kolegami ktorí pracovali na letiskovej veži, ktorá mala na starosti riadenie leteckej prevádzky na letisku Ivanka a jeho okolí do vzdialenosti asi 30 km.
Medzi tými kolegami – bolo ich tam dokopy hádam 12 -, boli aj dvaja, súdruh Žilka a súdruh Bažány. Osobne som ich nie príliš poznal, pripadali mi normálni a slušní ludia. Ja som na tej veži pracoval pár mesiacov, a oni mi boli občas vedúcimi smeny. Jedného dňa, niekedy okolo roku 1965, obaja zmizli. Keď som sa dozvedal prečo bolo mi naznačené aby som sa nepýtal ak nechcem mať nepríjemnosti. Na najbližšej (povinnej!) schôdzi Revolučného Odborového Hnutia som sa opäť verejne opýtal prečo boli títo dvaja vyhodení z práce (vtedy už presakovali všelijaké klebety na verejnosť). Vraj sa posmešne zmienili o čomsi v politike, a súdruh Žilka vraj mal navyše v šuflíku akési francúzske, alebo anglické časopisy. Pýtal som sa či by sme sa ako členovia ROH mohli za nich zaručiť že sa to viac nestane a nech sa vrátia: každý, vrátane funkcionárov ROH, sa díval zaryto do zeme.
O pár rokov neskôr som sa kdesi na ulici stretol so súdruhom Bažánym. Poďakoval mi že som sa ich oboch zastal. S pánom Žilkom som sa tiež neskôr stretol, povedal mi že pracuje ako šofér na nákladných autách.
František Loucký.
O tomto pánovi som vedel od kamaráta Laca Křivdu z Nitry. Lacov otec zahynul ako pilót vo Veľkej Británii počas druhej svetovej vojny: po štarte na lietadle typu Wellington, plne naloženom bombami, sa pre akúsi poruchu museli vrátiť a nejak sa im to nepodarilo…
Lacko poznal pána Louckého, známeho letca na stíhacích lietadlách počas druhej svetovej vojny, aj ako musel nejakých 20 rokov pracovať ako robotník kdesi v lesoch, než bol niekedy v šesťdesiatych rokoch „rehabilitovaný“, a bolo mu dovolené vrátiť sa k letectvu. Jeho “zločin”? Že sa o porážku Nemecka nemalou mierou zaslúžil ako bojovník na ”nesprávnej” strane…
Ja som ho poznal už ako staršieho pána, vtedy asi 60-ročného, keď pár razy prišiel na letisko v Nitre preskúšavať pilótov – mal vtedy funkciu inšpektora letectva. Nakoľko v Nitre nemali dovolené hangárovať určité typy lietadiel ja som im tam z Bratislavy vozieval tu Ae-45, tam L-200, ako čo už kedy potrebovali. Oni tam na nich poletovali, ja som niektorých občas preškoloval na tie typy, a pán Loucký ich tam preskúšaval z teorie a podpisoval im typové oprávnenia v leteckých preukazoch.
A vo voľných chvíľach sme sedeli a rozprávali sa. Na obsah tých debát sa nepamätám. K Lacovi sa správal dosť otcovsky, nakoľko sa s jeho otcom poznal ešte z Veľkej Británie.
Lacko umrel pred asi 16 rokmi na porážku. Jeho vnúčik Martin práve končí mechanické inžinierstvo na miestnej univerzite, občas k nám zavíta povedať o svojom živote, predstaviť svoju najnovšiu lásku, a bude z neho dobrý občan sveta.
Telegram našim budúcim.
Som si istý že mnohí z nás majú podobné, ak nie horšie, skúsenosti a spomienky. Je na nás všetkých dozerať aby tieto skúsenosti a spomienky nezapadli prachom, tak ako sa dodnes spomínajú nájazdy Turkov, Biela hora, doba temna, doba maďarského útlaku, hrôzy svetových vojen. Ani hrôzy spôsobené našim ľuďom našimi vlastnými ľuďmi v službách cudzích neprajníkov nesmú byť zabudnuté! Zatiaľ sa ešte nenašiel básnik, ani spisovateľ, ktorý by vedel rokom po druhej svetovej vojne dať priliehavý a zvučný názov – hádam sa ešte nájde. Obete tých čias si to zaslúžia. A národ na ne nesmie zabudnúť, ak nechce aby sa tie časy opakovali. Ochotných “služobníkov” nie je ťažké medzi nami nájsť!
A ešte pár slov ktoré som napísal kdesi inde.
Ľudia ktorým je za “socializmom” smutno radi zabúdajú na pár drobností: národ bol vo veľkom okrádaný; celé vrstvy ľudí boli znemožňované, prenasledované, ponižované, žalárované, mučené ba aj vraždené – pomaly ba aj rýchlo. Ich previnenie? Že boli úradníci, roľníci, živnostníci, farári, “inteligenti”, spisovatelia, básnici, podnikatelia, atď., atď., alebo proste nepohodlní niekomu vyššie postavenému. A to nehovorím o tých ktorí boli posielaní do baní, ba aj do horších miest, iba na základe anonymného udania. Ľudí, ktorých tu spomínam, bolo ďaleko ďaleko ďaleko viac než ľudí podobne “zneškodnených” v Čechách za vlády Nemcov v Protektoráte, alebo počas vojnového Slovenského štátu. Ľudia, ktorým je za “socializmom” stále smutno, na túto potupu, na toto zdegradovanie, na toto zámerné ničenie národa, radi zabúdajú: čo na tom že milión našich príbuzných bolo mučených – rohlíky predsa stály iba korunudvadsať, lístok do kina iba pät korún, každý musel pracovať, “Západ” sme predbiehali každých pár rokov… Pre tých ktorí stále nerozumia: klásť vedľa seba rozkrádanie vo veľkom, mučenie, degradovanie, zámerné ničenie národa, atď., a ceny rohlíkov, lístkov do kina alebo hoci aj zájazdov do spriatelených krajín sa nedá, nemôže, nesmie! – je to nemorálne a je to náznakom chorého myslenia.
______________________________________________________________
Terajšie generácie sú potomkami generácií ktoré sa po stáročia nechali vraždiť, okrádať a okrádať, a ohlupovať a ohlupovať (turecká okupácia, doba katolícko-habsburgského temna, doba maďarizácie, hitlerizmus, „socializmus“)! Terajšia mizéria nášho štátu a nízkej úrovne našej občianskej kultúry je priamym dôsledkom toho okrádania a ohlupovania.
Ľudkovia, životné hodnoty sú o niečom celkom, ale celkom inom, než o cenách!
Na pozitívnej strane však príznakom prebúdzania sa je už to že cítime že je u nás niečo chorého. Naša spoločnosť je však chorá nie z nedostatku “socializmu”. Je chorá preto že sme “socializmus” mali (a všetky ostatné svinstvá pred ním)…
A ešte jedna poznámočka.
Z ČSSSR som odišiel aj so ženou a dvomi malými deťmi v auguste roku 1968. V Bratislave som s malými prestávkami žil 32 rokov. Za tých mojich krátkych 32 rokov bola moja krajina ovládnutá a všelijako rozkúskovaná Nemcami, Poliakmi, Maďarmi a Rusmi. Všetcia títo susedia, za výdatnej pomoci miestnych honelníkov, po dobu týchto 32 rokov napáchali nesmierne materiálne škody na majetku krajiny aj jednotlivcov, a usilovne pokračovali v ich stáročnej tradícii ponižovania, degradovania a vraždenia našich národov. Až v po anglicky hovoriacom prostredí som si v plnej miere uvedomil o čo som bol počas tých 32 rokov okradnutý: o priame medziľudské vzťahy; o povinnosti hovoriť pravdu; o vedomie že môj štát a všetky jeho inštitúcie slúžia mne; o vedomie že môj štát nepripustí aby sa ma niekto opovážil ponižovať, degradovať a vraždiť; o vedomie že môj štát stojí za mnou tak ako je to napísané v mojom cestovnom pase; o vedomie že som občanom sveta.
A v neposlednej rade som bol okradnutý o nerušený život. Ľudia, žijúci v krajinách ako napr. Kanada, Spojené štáty Americké, Austrália, Nový Zéland, a mnohé iné, nemajú priamych skúseností s tým co sme zažívali my (ak práve nie sú zamestnaní v armáde, čo je v týchto krajinách vec dobrovoľná, zamestnanie, a nie povinná vojenská služba ako bola v “mojom” Československu!). Ľuďom, žijúcim v týchto krajinách, nikto cudzí nerozkazuje, nikto cudzí sa nad nich nevyvyšuje, nikto cudzí im nehovorí akou rečou majú hovoriť, ktorým smerom sa klaňať, akých dedov Morozov oslavovať; nikto im nediktuje čo treba učiť v školách, aké knihy čítať, ktorým smerom cestovať, akou kultúrou sa zabávať, aké šaty nosiť alebo nenosiť; nikto im neberie ich úspory, nikto im nekradne ich životné poistky, nikto im neznehodnocuje peniaze; každý občan má možnosť sa venovať kariére akú si len vyberie a na akú stačí; vrcholom všetkého je pocit bezpečnosti v ich vlastnej krajine, vedomie že nikto na svete nie je natoľko hlúpy aby sa odvážil ich krajiny ohroziť.
A keď sa my Slováčikovia pri nich cítime ako menejcenní, chudobnejší, neskúsenejší, nerozhľadenejší, neokrôchaní, a keď oni o nás vedia veľmi málo alebo nič, hádajte prečo. Tí z nás, ktorí v uvedených krajinách mali možnosť nejaký čas žiť, tí z nás vedia o čom hovorím; ostatní nevedia, a ani nemajú šajnu…
_____________________________________________________________
Pridané nedávno.
V akýchsi novinách som sa zamiešal do debaty s nasledovným zoznamom toho čo si ešte z toho „socializmu“ pamätám (a vyslúžil som si mierny kopanec, ktorý tiež prikladám).
Čo zažili ľudia po začiatku socialistického experimentu roku 1948.
– životné poistenie zrušené (= konfiškácia celoživotných úspor);
– osobné úspory v bankách “zmrazené” (= čiastočná konfiškácia úspor – časť peňazí mohla byť použitá na schválené účely);
– výrobné prostriedky (továrne, dielne, obchody, atď.) znárodnené (= konfiškácia majetku vlastníkov);
– poľnohospodárska pôda znárodnená (= konfiškácia majetku vlastníkov);
– menová reforma roku 1953 (= konfiškácia úspor);
– konfiškácia drahých kovov a klenotov (okrem snubných prsteňov) (= krádež);
– majitelia výrobných prostriedkov, poľnohospodárskej pôdy (prezývaní kulaci), iných prostriedkov zárobku a príslušníci predchádzajúcej politickej administrácie prenasledovaní, poslaní do baní/tovární na najnižšie postavenia, alebo väznení;
– mnohé povolania boli zaradené do zoznamu “podozrivých”, “nežiadúcich” a pod. (úradníci, advokáti, duchovní, atď.) a pracovníci poslaní do baní/tovární vykonávať tie najnižšie práce;
– vedenie výrobných prostriedkov vymenené a na vedúce miesta dosadení ľudia bez odborných kvalifikácií;¬
– občanom, ktori v očiach štátu obývali “nadmerné” priestory, boli tieto priestory odobrané, alebo im boli pridelení nájomníci;
– deti a príbuzní ľudí vo vyššiemenovaných kategóriach boli obmedzovaní v školskom alebo pracovnom postupe;
– národná kultúra, školstvo a veda boli násilne nasmerované na kultúru, školstvo, vedu a úspechy (skutočné, alebo vymyslené) ruského národa;
– kultúrne, vedecké a iné úspechy tzv. “západného” pôvodu boli znižované, zosmiešňované, alebo zakazované;
– súkromným návštevám susedných “socialistických” krajín, a najmä Ruska, bolo zabraňované;
– cestovaniu do “západných” krajín bolo zabraňované;
– zločiny páchané v Rusku od nástupu “komunistov” k moci v roku 1918 boli popierané a zatajované;
– v krajine pôsobilo množstvo ruských “poradcov” dohliadajúcich na správne plnenie príkazov ruskej vlády;
– bola vytvorená rozsiahla sieť agentov polície medzi obyvateľstvom. Na každom pracovisku bolo medzi zamestnancami niekoľko takzvaných Agentov Štátnej Bezpečnosti, o ktorých ich spolupracovníci nevedeli.
Zoznam nie je úplný, ráčte si k nemu pridať na čo si ešte spomeniete…
______________________________________________________________________________
01.05.2015 12:29 | Oznám správcovi | Odkaz
Hodnoť:
všetko zveličené a demagogicky prekrútené. Na nejaké pozitíva sa už zrejme nepamätáš, ktoré ba si mohol konfrontovať so súčasnosťou, však nie.
03.05.2015 10:57 | Oznám správcovi | Odkaz
Co z toho nie je pravda?
19.12.2015 7:28 | Oznám správcovi | Odkaz
Hodnoť:
Niektoré skutočnosti zovšeobecňuješ
a 90. rokoch minulého storočia, nič z toho čo píšeš, nebola pravda, lebo socializmus bol vývojaschopný, humánny systém založený na spoločenskom vlastníctve, rešpektujúci našu smrteľnosť, lebo sme tu na Zemi len akýsi uživatelia darov zeme a je nezmyslom pachtiť sa za súkromným vlastníctvom a vykorysťovať tých čo u kapitalistu pracujú. Je to nehumánne milý Karolko.
To čo si popísal môžeš sám prehodnotiť, len si nasaď iné okuliare.
19.12.2015 9:20 | Oznám správcovi | Odkaz
Hodnoť:
Dobre, tu sú teda okuliare vtedy vládnúcej Komunistickej strany:
– životné poistenia zrušené (= mocný úder vykorisťovateľom);
– Osobné úspory v bankách “zmrazené” (= ďalší mocný úder);
– Výrobné prostriedky (továrne, dielne, obchody, atď.) znárodnené (= pokračovanie úderov);
– Poľnohospodárska pôda znárodnená (= ďalší úder v ramci čistenia vidieka);
– Menová reforma roku 1953 (= nejak začíname mať málo peňazí, súdruhovia);
– Konfiškácia drahých kovov a klenotov (okrem snubných prsteňov) (= zdá sa ze menová reforma nestačila, súdruhovia);
– Kopa ľudí pozatváraných (no musime to predsa na niekoho zvaliť, no nie, súdruhovia)…
Pokračovať nemá zmysel. Krajina sa dostala do rúk nevzdelaných, neschopných a hlúpych ľudí, ktorí zo začiatku vyskakovali od úžasu nad všetkým bohatstvom ktoré sa im dostalo do ruk, a keď to prehajdákali začali myslieť na (svoje vlastné) zadné kolieska.
Krajina padla „komunistom“ do ruky lebo vtedajšia demokracia nevedela ako sa vyporiadať s agresiou menšiny – ak je to varovanie pre dnešok, nech to je.
20.12.2015 1:59 | Oznám správcovi | Odkaz
Hodnoť:
zhrnul si to presne a vystizne.
Čítajte viac: http://blog.sme.sk/diskusie/2402778/1/23061168/Socializmus-ako-nizsie-stadium-komunizmu.html#23061168#ixzz3ZEPPYmiS
K+ ...
A čo Teba našli niekde v Tatrách ...
lidi nemaj co žrát a ty tu píšeš ...
Mne sa tento blog páčil a preto sa ...
Vážený autor. Žiaľ je to tak, ...
Celá debata | RSS tejto debaty