V auguste roku 1968 sa nám dvom so ženou podarilo z Bratislavy prešmyknúť cez škáru v železnej opone. Nemali sme ani groša, okrem šiat na sebe sme nemali žiadne veci. Za sebou sme nenechali nič cenného, lebo po nejakých 25 rokoch vzájomnej práce sa nám nepodarilo nahonobiť nič; obaja sme bývali v bytoch u svojich rodičov. Láskavé Rakúsko nás ubytovalo, nakŕmilo, napojilo; láskavá cudzia krajina nás odviezla zadarmo do svojich končín, kde nám dala strechu nad hlavou, jedlo a príležitosť sa udomácniť.
V tej novej krajine sme nepoznali zvyky ani zákony, nemali sme žiadnu rodinu ani známych, o miestnej reči ani nehovoriac. Našiel som si zamestnanie, postupne sa nám narodili štyri deti, do piatich rokov od príchodu sa nám podarilo postaviť si dom, potom druhý… Dnes, po vyše 50 rokoch, mám teraz trochu kľudu a ticha sa obzrieť. Začal som čítaním starých listov od rodiny, kamarátov, známych ba aj menej známych.
Okrem rodinných a priateľských listov sa tu a tam vyskytol aj list vyčítavý, ba aj odsudzujúci: nezdá sa ti že si ublížil krajine ktorá ti dala život, vzdelanie, zamestnanie? Nezdá sa ti že si tak trochu zradil svoju vlasť? Že si sa odrodil? Už len za to sa nesmieš diviť že si bol odsúdený na dva roky do väzenia! Odsúdený, lebo sa mi podarilo uvrznúť pred odsúdením (lebo som prejavil trochu nespokojnosti nad stavom hospodárenia tam kde som pracoval, pozri predchádzajúce blogy)…
Rodinné listy od rodičov, starých rodičov, strýkov, tetiek, sesterníc, sú väčšinou neutrálne, nikdy nepriateľské, občas závistlivé (v dobrom slova zmysle): sme radi že sa vám podarilo odísť, tu nemá život žiadnu budúcnosť! Po chvíli nádejí pred rokom 1968 sa ponárame zase do časov Novotného, Biľaka, Husáka, Brežneva, atď.
Či sa pokladám za zradcu a odrodilca? Na to je iba jedna odpoveď: ja som NIKDY neodovzdal MOJU krajinu Nemcom, ani Maďarom, ani Rusom, nikomu! Tá bola odovzdaná bez môjho vedomia, bez môjho súhlasu, proti mojej vôli. Ja som si nezvolil otrokársky politický system, ten mi bol nanútený pod hrozbou väzenia ba aj zabitia.
Keď som sa v MOJEJ krajine snažil čo-to urobiť pre zlepšenie života, práce, pre seba aj pre štát, bolo mi neustále vyhrážané, a moje snaženia boli označované za protištátne. Napriek tomu sa mi podarilo dosiahnuť pár úspechov ktoré pomohli postaviť moje vtedajšie pracovné odvetvie zo zaostalého na dosť vysokú úroveň vo svete. Odmena? Od nadávok, odstrkovania a nepostupu v práci až po hrozbu väzenia nad mojou hlavou!
V krajine, ktorá ma po roku 1968 prijala, mi nikto netrúbil do uší “čo furt vymýšľaš”, “čo stále nedáš pokoja”, “nevieš že to nejde a nedá sa”, až po priame vyhrážky “ak neprestaneš vrazíme ťa do basy”!? V tých posledných slovach je skrytý celý vtedajší politický a právny system: nie „obžalujeme ťa a poženieme pred súd“, ale …“vrazíme ťa do basy!?“
V tejto novej krajine som urobil čo som vedel a na čo som si trúfal, a keď okoloidúci videli že to vyzerá sľubne tak sa pridali a pomohli – v živote, v politike, v práci, v rodine, medzi susedmi, v športe, všade, všade, všade! Nikto, ani žiadna inštitúcia, mi nesiahli kradmou rukou na niekoľko domov ktore sme si postupne postavili alebo kúpili; nikto nesiahol kradmou rukou na naše úspory, ani na autá, na nič čo sme si nahonobili; žiadny chrapúnsky „kádrovák“ sa nepozastavil nad mojim „triednym pôvodom“, ani nad pôvodom našich detí … škoda atramentu!
Dívam sa na lavínu bežencov vo svete a vidím že ľudia si volia lepší život, tak ako ja so ženou pred 50 rokmi. Kde vidia ten lepší život? Či sa nám to páči a či nie, tá lavína sa pohybuje už po celé generácie neúprosne od diktatúr k demokraciam, od tyranie k slobode, v Euroázii od východu na západ. Niet lepšieho dôkazu pre životnosť politických systémov, nech tomu rôzne samozvané, neomylné a zbožňované (avšak dojedného vražedné) nuly bránia koľko len chcú.
Pre tých ktorí v tých dobách nežili.