Pred pár dňami som tu uverejnil drobnú spomienku na rok 1968, iba aby súdna verejnosť nezabúdala. Na ten niekoľkoriadkový článoček sa mi zatiaľ dostalo asi 100 komentárov. Ďakujem za každé jedno povšimnutie, ale nekontrakomentujem. Každý má právo na svoju mienku, tak ako ja v mojich blogoch, ktoré mi Jej Veličenstvo Pravda tak láskavo toleruje. Šak tu máme to oné, demográciu, no né?
Dovolím si iba pridať ešte jednu malú spomienočku, ako som ju vykutral v mojich polstoročia starých záznamoch.
V auguste 1968 som pracoval v Bratislave na letisku Ivanka ako letecký kontrolor. V práci, spolu s inými, som bol zodpovedný za riadenie leteckej prevádzky nad územím Slovenska. Nakoľko bol v organizácii našej práce veľký neporiadok, počas mesiacov pred augustom 1968 som dal dokopy skupinu spolupracovníkov z celého Slovenska kde sme diskutovali čo je vlastne v našej práci zlého, nedostatočného, škodlivého, atď., s úmyslom to všetko spísať a predložiť nadriadeným na širšie uváženie a na nápravu. Aj niektorí nadriadení sa zúčastňovali našich debát: náčelník letiska Želinský, vedúci riadenia leteckej prevádzky Barborák, vedúci odborov Bella, ba mali sme tam aj človeka z ÚVKSS, ktorý mal na starosti civilné letectvo na celom Slovensku, akýsi Súdruh Slaninka. Všetcia, ale naprosto všetcia!, súhlasovali so smerom ktorým sa naše diskusie pohybovali.
Zrazu prišli Rusi, nečakaní, nepozvaní!
Na Ivanke pristalo množstvo lietadiel, uprostred sa objavil velikánsky stanový tabor, o dva-tri dni sme videli ako ruská ozbrojená eskorta priviezla Husáka a iných, ktorých potupne odmašírovali naprieč trávy od (budúcich) budov k vzdialenému ruskému dopravnému lietadlu, ktoré na štartovacej dráhe čakalo so zapnutými motormi.
Keď sa deň po pristaní Rusov navečer automaticky rozsvietili červené svetlá na všetkých vysokých konštrukciach na letisku a na blízkom okolí – Rusi ich rozstrieľali. Keď sme sa o dva-tri dni pýtali ruských generálov, ktorí prišli do našich kancelárií v sprievode ozbrojených vojakov že prečo, dostali sme odpoveď že “to nie oni rozstrieľali, na vine bola kontrarevolúcia”. Odpoveď typická pre socializmus a pre všetky drzé klamstvá pod ktorými sme vo vtedajšej spoločnosti žili. Socializmus, kde debaty a zlepšenia boli znemožňované pod hrozbou nabitých zbraní, tak ako v prípade týchto generálov.
A hneď po príchode Rusov bol počuť šuchot prevracajúcich sa kabátov. Všetcia súdruhovia aj nesúdruhovia, ktorí dovtedy so všetkým súhlasili, sa obrátili proti nám, ktorí sme schôdze na nápravu organizácie organizovali.
Niektorí z nás stratili zamestnania, niektorí (aj ich rodiny) boli všelijako postihovaní, odstrkovaní. Niektorí využili nečakanu škáru v Železnej Opone a čo schopnô zutekalo a to druhô zostávalo; kto natrvalo, kto načas, pod rizikom ďalších postihov.
Dnes po polstoročí dávam na obrazovky iba jednu myšlienku: slabý národ – a to nemám na mysli iba fyzickú slabosť – slabý národ priťahuje pozornosť susedov. Tí si z jeho územia robia pieskovisko na hranie ich nadnárodných zábav. V tom auguste 1968 som totiž mal dojem že nie moja krajina bola cieľom tých “spriatelených” armád – vidinou bola západná Európa, my sme boli iba to pieskovisko!
V nedávnych dejinách naprieč toho pieskoviska mašírovali nadľudia Nemci s ich vzdialenou vidinou Kaukazu, po nich naši drahí príbuzní Rusi s ich vidinou bohatstva západnej Európy; tiež bratia Maďari s ich heslom összetiporni ktoré používajú iba proti slabým, ba aj Veľkopoľskí bratia Poliaci sa tu trochu pohrali. Dnes sa tu nerušene zabávajú armády nadnárodného kapitálu, zajtra – nemá to konca pokým národ žije ako je zvyklý po stáročia, zhrbený a na kolenách, baviac sa vzájomným urážaním sa…