Stvoriteľ sveta si raz smerom na východ od Edenu kúpil peknú záhradu a na svoju podobu si stvoril osobu menom Adam aby mu tam záhradníčila. Adam pracoval, ale po čase, vidiac ako všetky iné tvory naokolo žijú v dvojiciach, si posťažoval Stvoriteľovi že aj on by si rád sem priviedol z neďalekej dediny nejakého šikovného spoločníka. Stvoriteľ si povzdychol, počkal až Adam zaspal – a keď sa Adam ráno zobudil začul nablízku hlas podobný svojmu! Šiel za hlasom, a naďabil na prekrásne stvorenie, ktoré si práve sťažovalo na stav vecí v Záhrade: „No, pozri sa, tá zelená vôbec nesúladí s červenou tých kvetov; a pozri koľko svinstva tu narobili tie zvieratá, o vtákoch ani nehovoriac; žiješ si tu ako prasa, nemáš ani poriadnu strechu nad hlavou; keby som potrebovala variť ani kuchyňu tu nemám; žiadny záchod, a kde sú najbližšie obchody? – o to sa ty nestaráš, tebe sú také veci fuk….“ Keď tej novej stvore po hodnej chvíli došiel dych Adam hovorí „Som rád že ťa stretávam, ja som Adam“. „A dám-nedám, to je moja vec, mne taký bradatý dedo povedal že ma bude volať Eva – také hrozné meno!!!“. „Mrzí ma že sa ti nepáči, mne celkom lahodí. Chceš sa pozrieť tu dookola?“, rečie Adam. „Čo ma je do tvojho dookola, akosalenvoláš, nevidíš čo tu je všade za neporiadok? Lístie porozhádzané po zemi, kvetiny opadávajú, nemá im kto lupene pozbierať, lev mi tu práve nechal smradľavú kopu, čo to nevidíš?“. Adam prestal počúvať. Treskol s kyticou orchideí o zem, s kyticou, ktorú jej chcel ponúknuť na uvítanú a šiel hľadať najbližší šenk (a ak si niekto myslí že šenky vtedy ešte neboli nech sa pozrie na Stvorenie Sveta, deň šiesty: ľudia oboch pohlaví boli na svete už dávno pradávno pred Adamom).
Keď sa po čase vrátil Eva sa naňho osopila: “To si celý ty, namiesto aby si mi pomáhal necháš ma tu samú, napospas tomu bradatému neznesiteľnému dedovi!‘. „Ježišmarjá, veď to bol asi sám Pámbo, majiteľ! Čo ti spravil že si naňho taká rozpálená“. „No, začal mi celkom drzo hovoriť že to je jeho záhrada a že čo sa tu smie a čo sa tu nesmie, o jedovatých hadoch a vzácnom ovocí, a také voloviny. Nakoniec som mu povedala že na jeho múdrosti nie som zvedavá a pokračovala som v čistení a upratovaní…“
Tak to to šlo nejaký čas, a raz po nedojedenom obede, ktorý uvarila Eva, si šiel Adam posedieť niekam obďaleč, mimo dostrel jej huby. Kde sa vzal tu sa vzal, sadol si vedľa neho Pámbo. „Ako sa máš, Adamko?“. „Ále, celkom dobre, iba…“, hovorí Adam. „Netreba mi viac, viem si predstaviť čo sa za tým „iba“ skrýva“, hovorí Pámbo. A dodal „Aj mne už tie neustále a rozpustilé reči idú na nervy, je ich počuť v každom kúte Záhrady. Ale, čo si si, Adamko, navaril, si musíš aj zjesť. Našiel som si iného záhradníka, a našu dohodu ruším“. „Ale, ale…“, začal Adam protestovať. „Žiadne „ale“, Adamko, už som sa rozhodol. Vezmi si svoju Evu, a choď!“ Keď jej to Adam povedal tá sa rozkričala, aby ju bolo všade dobre počuť, že „v takejto záhrade kde sa tu rozdrapuje akýsi bradatý dedo nemá v žiadnom úmysle zostať a poďme, hneď teraz!“, skončila. Vyšli von z brány a dali sa na cestu k najbližšej dedine. Adam sa ešte naposledy obzrel: na stĺpoch brány stálo po krídlatom anjelovi, každý s ohnivým mečom v ruke…