Po knihe Mareka Váchu Posvátná země som si mal možnosť prečítať ešte jednu knihu od toho istého autora.
Táto kniha je o stupienok menej čitateľná než Posvátná země, lebo sa zaoberá náboženstvom, bohom, vzájomným vzťahom autora a náboženstva, a ich vzťahom k spoločnosti (a nepriamo vzťahom spoločnosti k náboženstvu).
Po dôkladnom zamyslení sa mi neodbytne natískala spomienka na môjho deda z otcovej strany, a na jeho spôsob života, ako som ho opísal v jednom z predchádzajúcich blogov. Prosím náboženských puristov o prepáčenie že píšem jedným dychom o tých dvoch naoko nesúvisiacich pojmoch.
Dedo, a mnohí ľudia na jeho blízkom aj ďalekom okolí, si dorábali svoje potraviny sami. Dedo mal párik kráv, párik svíň, dvor plný hydiny, a na blízkom kúsku zeme bol schopný vypestovať dostatok živiny pre svoje zvieratá aj pre svoju rodinu (ženu, štyri deti a dve staré mamy ktoré žili v jeho dome). Dorábanie potravín bolo pre deda vedľajšou povinnosťou, popri jeho zamestnaní ako železničiara. Dedo, aj iní ľudia, mali okolo dorábania potravín vyvinuté svoje vlastné spôsoby; všetky potraviny sa na seba podobali, ale tiež boli trochu odlišné od rodiny k rodine, či už rozsahom, alebo kvalitou. Okolo dorábania potravín bola vyvinutá a stáročiami zaužívaná civilizácia a kultúra, ktorá spájala krajinu aj ľudí. Na túto tému sa dá napísať celá kniha, ale pre účel tohto blogu je tento odstavec postačujúci.
Táto zaužívaná civilizácia a kultúra sa začali rozleptávať keď výroba jednotlivých potravín bola prevzatá od ľudí podnikavými remeselníkmi, mäsiarmi, pekármi, mliekármi, atď. Snáď to súviselo s budovaním miest a vytváraním nových pracovných príležitostí, kde ľudia v nových zamestnaniach začali strácať spojenie s domácou výrobou potravín, a tým aj spojenie s tou zaužívanou civilizáciou a kultúrou.
Tá civilizácia a kultúra sa v krajine rozpadla temer nadobro keď výrobu potravín prevzali od ľudí a drobných remeselníkov-podnikateľov veľké podniky. Dnes je už temer nemožné nájsť domáci chlieb, maslo, syr, klobásu, jaternicu, žobrácku kašu……
Nemám v úmysle hodnotiť klady ani zápory tohto procesu – prebiehal ako prebiehal, civilizácia a kultúra sa rozpadli, znalosti s nimi spojené upadli do zabudnutia, a sme kde sme: krajina prešla procesom premeny z domáckej výroby potravín na priemyselnú, so súvisiacimi premenami potravín na strojové výrobky, a so súvisiacim obohacovaním jednych, a ukracovaním iných (a s postupnou premenou „prírodných“ potravin na potraviny „vyrobené“, ako je diktované spôsobmi výroby, skladovania a dopravy).
Podobný proces prebiehal na poli duchovnom.
Kedysi každá rodina mala svojich bohov, lárov, penátov, škriatkov, permoníkov, goblinov, Meluzíny, biele panie; každý okres mal svojich vyšších bohov, každý kraj, každá skupina ľudí spojených podobnou rečou a kultúrou mala svoje Moreny, Vesny, Mochovíkov, Meduliny, Paromov a iné božstvá. Tieto rôzne vymyslené, alebo prinajmenšom polo-vymyslené, osobnosti, pomáhali ľuďom osvetliť tú časť myslenia ktorá bola v rôznych obdobiach ľudských znalostí dosť zahmlená: čo je nad tými mrakmi; prečo máme niekedy zimu a niekedy teplo; čo občas trasie zemou pod nami; kto zosiela krúpy na naše ťažko vypestované plodiny; čo to občas vrzúka na povali; čo to podivne zavýja v lese; čim cítime to čo sa stáva v diaľke a nedohľadne…
Okolo týchto mini-bohov bola vyvinutá a tisícročiami zaužívaná civilizácia a kultúra, ktorá spájala ľudí aj krajiny. A, takisto ako vo výrobe potravín, sa objavili drobní remeselníci-podnikatelia: šamani, čarodejníci, zariekávači, veďmy, bosorky, strigôni, atď., ktorí si začali prisvojovať to čomu ľudia verili. Civilizácia a kultúra toho druhu sa začali rozleptávať ako si títo „remeselníci“ upravovali starodávne božstvá k svojim potrebám a osohu. A môžem iba opakovať čo som napísal o potravinách: nemám v úmysle hodnotiť klady ani zápory tohto procesu – prebiehal ako prebiehal, civilizácia a kultúra sa rozpadli, znalosti dávnych súkromných božstiev upadli do zabudnutia, a sme kde sme: krajina prešla procesom premeny z domáckeho zbožňovania na priemyselné – a koniec tej myšlienky nech si domyslí kto chce a ako len chce…
Nezmienil som sa zatiaľ o potrebe ľudí veriť v čosi mimozemského, nadprirodzeného, nepochopiteľného. V biblii, ktorú pokladám za zbierku znalostí, príbehov a hĺbaní, sa nájde dosť príkladov na zamyslenie. Už sama predstava akejsi božskej osobnosti; drobné predstavy že „my sme v bohu a boh je v nás“, a mnohé iné.
Tá posledná predstava si zaslúži trochu pozornosti. Čo ak je to naozaj tak nejak? Čo ak „boh“, alebo iná osobnosť/améba/nezmar (nemám pre „to“ lepšie pomenovanie) je to všetko okolo nás, čo vidíme, hmatáme, cítime, vnímame? Čo ak aj my sme časťou „toho“, čo vlastne aj sme! Čo ak „to“ nás vníma, cíti, počuje, vidí – tak ako my „to“ vidíme, vnímame, cítime? „To“ však je ďaleko pred nami v tom že vie čo sme, kto sme, odkiaľ sme prišli, kam ideme, čo si myslíme, čo robíme, čo budeme robiť, kam až zájdeme. Čo ak „to“ nás v tom vedie, upravuje podľa potreby a svojej predstavy, a je „mu“ fuk čo si o „tom“ myslíme, aspoň do miery do akej sa „mu“ to hodí. Čím sme s „tým“ v spojení? Hádam kdesi v našom neprebádateľnom mozgu máme niečo čo je v spojení s každým atómom (bosonom) „toho“ – a ono s každým atómom nás („bez vôle božej sa človeku ani vlások na hlave neskriví“, ako je to pekne v Knihe napísané).