V Micubiši som skončil v januári roku 1993. Pár týždňov som si dával do poriadku papiere a užíval si dovolenku. Jedného dňa mi zavolal občasný priateľ, že sa dopočul že môj kontrakt v Micubiši vypršal, a že či by som mal záujem pracovať pre výrobcu nákladných áut, kde on bol hlavným elektrickým inžinierom: samozrejme, že záujem som mal… Mimochodom, povedal som „občasný priateľ“. Poznali sme sa z rôznych schôdzí u dodávateľov elektrických súčiastok, najmä kabeláže. Peter H. bol nadmieru príjemný a zhovorčivý človek. Rád dával najavo svoje znalosti elektriny, ktoré sa zdali byť encyklopedické – veď aj mal prezývku Profesor. Domnieval som sa že je to iba zo špásu, aj ja som ho tak volával. Na moje prekvapenie však, keď som nastúpil v „jeho“ automobilke, videl som mu na stole vizitku Prof., Dr., Ing. Peter H.! Panebože, je to možné? Bolo!!! Asi do svojej štyridsiatky bol profesorom na elektrickej fakulte miestnej slávnej univerzity; teraz bol už nejakých 12 rokov tu. Hneď som ho prestal volať Profesor, a obmedzil som sa iba na jeho krstné meno…
Začal som tam niekedy v apríli roku 1993. Pracoval som ako všeobecný konštruktér, a bol som vďačný, lebo prácu na mojom poli som nemohol nájsť . Na prácu tam používali nové počítače s grafickým programom, a nemôžem si spomenúť ako sa ten program nazýval. Nebol zlý, ale trvalo mi dva-tri dni než som si zvykol na jeho triky.
Fabrika vyrábala veľké nákladné autá, zväčša určené na ťahanie prívesov, jeden, dva, až štyri prívesy. Veľkosť tých áut sa dá posúdiť podľa motorov – najmenší z nich mal obsah asi 8 litrov, najväčší niečo pod 20 litrami, všetko elektronicky ovládané diesle značky Detroit, Cummins, alebo Caterpillar! Elektrický a elektronický systém bol na nich oveľa komplikovanejší než na osobných autách s ktorými som dovtedy prichádzal do pracovného styku. Tento, zvaný T300, je ich najmenší, a používa sa na všemožné účely, ako napr. miešačky betónu:
A tento jeden z tých priemerných. „Prístavok“ za kabínou je priestor na spanie pre dve osoby:
Popri mojej práci mi nedalo aby som sa nepozrel na ich elektrický systém. Už prvý pohľad ma prekvapil. Obvykle začínam u zdrojov energie, t.j. batérie a alternátora. Na týchto nákladných autách som si nemohol nevšimnúť že príkon nimi používaných alternátorov bol medzi 80 a 160 Ampérami. Keď som si na kuse papiera spočítal koľko asi také auto potrebuje Ampérov keď ide v noci, so zapnutými svetlami, klimatizáciou, závesmi, atď., vyšlo mi číslo vysoko nad 200 Ampérmi. Nezmienil som sa o tom nikomu, iba som sa nenápadne povyzvedal na servisnom oddelení o elektrických súčiastkach ktoré treba vymienať najčastejšie. Odpoveď ma neprekvapila: alternátory a batérie.
U Petrovho pomocníka menom Ngee C., tiež elektrického inžiniera, som sa dozvedel že „v ich nákladných autách sú hlavným zdrojom energie batérie; alternátory sú tam iba na ich dobíjanie“. Náhodou je to zhruba naopak, hlavným zdrojom je alternátor, ale za tú informáciu som iba poďakoval – bol som tam iba ako všeobecný konštruktér… Postupom času som takých vecí objavoval viac a viac, až nakoniec som usúdil že elektrický systém v tejto automobilke je v navýsosť neschopných rukách. Koncom roka 1993 som sa začal zháňať po práci v mojom fachu, a našiel som ju u automobilky Toyota. Tá práve pripravovala do výroby nové osobné auto značky Camry, a ponúkli mi miesto inžiniera, ostentatívne „na pomoc miestnemu elektrickému inžinierovi“. Miesto som prijal.
Keď som Petrovi oznámil svoju výpoveď prejavil sklamanie – či sa mi u nich nepáči? Nuž, nepáčilo sa mi, aj peňazí bolo menej než mi bolo ponúkané v Toyote; poďakoval som a odišiel.
V Toyote sa mi hneď po nástupe zdôveril ich elektrický inžinier že on nie je v elektrine bohvieako kovaný, a že či súhlasím že on sa bude venovať iba administratíve a spojeniu s Japoncami, a ja že by som robil elektrickú stránku veci: nič príjemnejšieho mi nemohol navrhnút!
Začalo mi pár veľmi pekných mesiacov. Kolega Trevor J. bol príjemným spoločníkom aj spolupracovníkom, auto bolo pomerne jednoduché, a spoznal som sa tam s niekoľkými výbornými inžiniermi – pozdravenie, Paul T., Anthony B., a najmä biblický fanatik Keith B. z Južnej Afriky.. Práca sa mi po asi ôsmich mesiacoch pomaly chýlila ku koncu, keď jedného dňa mi do práce zatelefónoval – Kevin D., šéf osobného oddelenia v mojej predchádzajúcej fabrike, výrobcu nákladných áut: „Charles, kedy asi končíš v Toyote?“.
„Asi za dva-tri mesiace“, odpovedal som.
Opýtal sa či mám záujem pre nich pracovať ako elektrický inžinier. Záujem som mal, fabrika bola oveľa bližšie k mojmu bydlisku než Toyota, aj peňazí mi ponúkal viac – ale tu v Toyote som mal stále prácu asi na dva-tri mesiace – nemohol som predsa kamaráta Trevora J. nechať v kaluži.
„V poriadku“, znela odpoveď, „miesto ti podržíme, daj nám vedieť“.
Sľúbil som. Po dobrých dvoch mesiacoch som mu zatelefónoval, a že o týždeň môžem začať.
„V poriadku, miesto tu máš, príď v pondelok“….
V Toyote som končil v piatok, a v pondelok som sa hlásil u hlavného inžinera Garyho H.. Tak trochu sme sa už poznali, veď pred rokom som tam pár mesiacov pracoval; zaviedol ma k môjmu stolu, a so slovami „nech sa ti tu u nás páči“ ma tam nechal.
Mojim novým stolom bol – stôl mojho „občasného priateľa“ Petra H., ba ešte aj jeho menovka tam bola, Prof., Dr., Ing….. Kde je Peter, pýtam sa suseda, elektrického inžiniera Ngee C. : „Pred týždňom ho prepustili!“, znela odpoveď.
„A ty čo robíš?“, pýtam sa ho.
„Od dneška brzdy a batérie“.
„A čo mám ja robiť?“
„To čo Peter – elektrický systém…“
Tak začala moja kariéra u výrobcu nákladných áut, a trvala mi presne päť rokov. O tom čo som tam robil sa zmienim nabudúce.