English version can be found under http://charles794.blogspot.com/2012/11/childhood-in-czechoslovakia-1936-1945.html
Poznámka.
Z praktických dôvodov zostáva slovenská verzia týchto stránok bez zmien. Novšie informácie, ak sa vyskytnú, sú pridávané IBA do verzie v anglickej reči.
Karol Hatvani (ale aj Hatvany, ba aj Hatvanyi), otec môjho otca Františka Hatvaniho, pochádzal zo Šale nad Váhom, kde bol pokrstený ako Carolus Hatvani 15. 10. 1879 (https://familysearch.org/pal:/MM9.3.1/TH-1-14327-56989-37?cc=1554443).
Otcom mu bol Franciscus Hatvani (povolaním inquil = nádenník?), narodený v Kiskunfélegyháza 17. 12. 1853, matka Rosalia Oláhová (1855-1931), Cigánka (jej rod sa dá vystopovať až do roku 1780).
Otec mu zomrel v tom istom roku 1879, o pár mesiacov pred dedovým narodením.
_________________________________________________________________
Otec predchádzajúceho Franciscusa bol Emericus Hatvani, narodený v Kiskunfélegyháza 18. 8. 1831, matka Anna Nagy
Otec predchádzajúceho Emericusa bol Ladisl. Hatvani, narodeny ????? , matka ???_________________________________________________________________
Dedova žena Júlia, rodená Maczki, sa narodila v Tardoskedd-e, kde jej otec Maczki János bol prednostom na železničnej stanici. Pradedova žena Rozália (v rodine nazývaná Rozanenna) sa po pradedovej smrti vydala za muža menom Viczena, a dedo mal niekoľko nevlastných sestier a aspoň jedného nevlastného brata Štefana, ktory žil v Kotešovej pri Žiline. Jeho vnučka a pravnučka Zlatica nás chodili dlhé roky do Bratislavy navštevovať. Dedo slúžil štyri roky v rakúskej armáde v Korneuburgu (Eisenbahn und Telegraphen-Regiment). Tu je na snímke uprostred, označený oranžovym kolieskom na hrudi. V rohu je jeho podoba asi 75-ročného:
Viac som o ňom napísal tu http://hatvani-havelka.blogspot.com.au/2007/10/karol-hatvani.html
Po roku 1900 sa vrátil do Šale, oženil sa, a roku 1906 už bývali v strážnom dome oproti budove železničnej stanice Pozsony-Dynamitgyár, po roku 1920 premenovanej na Bratislava-Dynamitová továrna. Takto vyzerali roku 1917 (muž vl’avo je agent s dobytkom Žid Weisfeiler, dievča v bielej blúzke je Malči (Malvína?) Pošvárová, dievča vpredu, s gombíkmi, je Mária Brantnerová, jej brat Nándor Brantner je v uniforme rakúskeho vojska):
V tom dome sa im narodili štyri deti (odľava Helena, František a Štefan), môj otec bol z nich č. 3, a v tom dome bývali až do dedovho odchodu do dôchodku r. 1940. Deti boli nadané a v živote to dotiahli dosť vysoko: všetky zmaturovali na gymnáziu, čo v tej dobe bola dosť veľká vec; najstarší syn, Štefan, sa stal rušňovodičom, čo v tej dobe malo aspoň taký lesk ako dnes (písané roku 1975) kapitán dopravného lietadla; staršia dcéra Helena pracovala dlhé roky ako sekretárka riaditeľa v Dynamitke; mladší syn František (rád sa nechal oslovovať ako Karol), môj otec, začal ako úradník na daňovom úrade a odišiel do penzie ako redaktor v nakladateľstve Práca; mladšia dcéra, Rozália (Ruženka), pracovala po celý svoj život ako odhadca škôd v poisťovniach. Ja som s nimi býval od svojho šiesteho roku (1942) až do roku 1963; k rodičom, ktorí od (asi) roku 1940 až do roku 1949 bývali v Novej dobe 3 (na okraji Kuchajdy), som chodil málokedy. Aj keď sa tí roku 1949 prisťahovali “k nám” na Račiansku som dával prednosť spoločnosti mojich starých rodičov, a tete Ruženke a Helenke. Roky 1942 až 1949 pokladám za najšťastnejšie roky detstva. Takto sme vyzerali roku 1953/54 (Helena bola vydatá za Lepišových syna):
Ako to už na železnici bývalo, zamestnanci mali dovolené hospodáriť na štráfoch zeme pozdĺž železničných tratí. Dedo obrábal za blízkym mostom kus zeme, asi 80 metrov širokej a 400 metrov dlhej. Medzi jeho zemou a železničným násypom bol rybník zvaný Halatka, nazvaný po Haladovcoch, ktorí tam bývali niekedy pred prvou svetovou vojnou. Bohužiaľ, lepšej fotky z nej nemám; táto je z jej východného konca. V pozadí dom Kancových a stará železničná štreka:
Terajšia štreka sa vinie tesne vľavo od okraja tohto obrázku,
Ten rybník bol 20 až 40 metrov široký a ťahal sa pozdĺž celého pozemku. Rybník bol plný rýb. Boli v nom líni, šťuky, ostrieže, belice, karasy, piskľaví číci a iste aj iné ryby. Po dne sa plazili škeble, z brehu do vody skákali žaby každých pár krokov. Na brehoch žili užovky, v šachorí hniezdili rákosníci a divé kačice, v noci bolo počuť podivné hlasy bukačov, pri priaznivom vetre bolo z hôr (Chlmec) počuť melodické jódlovanie žlny, ba niekedy aj kukučku; za štrekou, smerom k Rendezu, sme párkrát videli fúzatého vtáka ktorému som hovoril pštros. Až o veľa neskôr som objavil že to bol drop. Tamisto bolo vídať škovránkov, tancujúcich zajacov, nálety na nás robili bíbici (po nemecky Kiebitz), strašili nás jarabice s krikom vylietajúce spod nôh, prepelice poletujúce v malých kŕdľoch tesne nad trávou, a aj iní vtáci a zvieratá. Raz v zime sme sa s tetou Helenou brodili vysokým snehom do vinohradov, a kúsok nad koncom chodníka Nový záhon sme vyplašili jeleňa-paroháča, ktorý sa obrovskými skokmi rozbehol hore kopcom (vinohrady boli “štekového” typu); to bolo jediný raz kedy som jeleňa v Malých Karpatoch videl. Občas k Halatke prichádzali chlapi-ondatrári, ale nikdy som nevidel že by nejakú chytili. Raz sme potrebovali s dedom odplašiť krivonosku, ktorá nám robila neplechu na slnečniciach. Chceli sme prakom streliť kúsok kameňa niekde blízko nej, ale dedo ju nešťastnou náhodou trafil a zabil, hoci bola hádam 10 metrov ďaleko. Po počiatočnej pýche nám jej obom bolo ľúto dlhé roky. Na tom istom mieste sa mi o nejakých 50 rokov neskôr prihodila čudná vec…
Pokračovanie článku je pod nadpisom http://karol3.blog.pravda.sk/2012/05/28/1b-detstvo-v-bratislave/