Založ si blog

(61) Mary Ann.

V rokoch môjho dospievania sa vtedajšia vláda zabávala školskými reformami, v dôsledku ktorých som navštevoval niekoľko škôl. Akademicky aj spoločensky z nich najnižšia bola jedna do ktorej som chodil dva roky ako asi 13 až 14-ročný. Tá bola v Bratislave v budove kedysi honosnej a známej školy zvanej Masaryčka, ktorá bola premenená na obyčajnú školu “druhého stupňa”, ako sa to vtedy nazývalo. Učitelia tam boli nazbieraní zo všetkých možných kútov mesta aj okolia; počas môjho prvého roku tamže som tam dokonca vídal aj jednu mníšku, Merxaveriu Haasovú, prezývanú Cédulka.

škola to bola chlapčenská, dievčatá boli v susednej budove, a s nimi sme styky nemali žiadne, iba ak prostredníctvom pokrikovania za nimi na okolitých uliciach. Kamarátov som tam mal zopár, niektorí boli z “lepších” rodín (a z tých sa aj stali napokon lekári, zubári, hudobníci a pod.), a niektorí boli z rodín nižšieho spoločenského postavenia – robotníckych a pod. V mojom okruhu kamarátov to bola miešanina. Na mená sa už pamätám pomálo: Ivan S. (neskôr lekár), Milan Z. (zubár), Jožko S. (hudobník), I. škoda (zabudol som), M. Valach (zabudol som, ale dobrý hokejista), Tóno K. (neskôr pravotár), Gotfried M. (neskôr telefónny mechanik), Edo “Ficko” G. (slávny hokejista), R. I. Schurmann (maliar), Walter M. (neskôr tuším manager), Drahotín K. (taktiež), Juraj S. (pravotár), atď. Väčšina z nich bola oddaná fyzickým aktivitám, tak ako ja, futbalu, naháňaniu, zápaseniu, hokeju, atď. Výnimkou bol Gotfried, dlhý, slížovítý, pomalý, s ustupujúcou bradou; nepamätám sa prečo sa vlastne motal okolo našej skupiny…

Po dvoch rokoch, vďaka ďalšej školskej reforme, sme boli rozhádzaní do iných škôl, a menovaných kamarátov som už nikdy viac nevidel, iba o niektorých sa dopočul alebo dočítal.

Po maturite som začal študovať na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, kde som aj býval v internáte pod hradom. Domov, do Bratislavy, som chodieval sporadicky. Pri jednej takej návšteve sme šli s kamarátmi z ulice do provizórneho kina v Habeši, ako sa vtedyrastúce Krasňany nazývali. Pridalo sa k nám jedno miestne asi 14-15 ročné dievča, Mary Ann, celkom pohľadné, živé a výrečné stvorenie. Bola sama, bez kamarátok, a medzi nami hádam štyrmi či piatimi chlapcami sa cítila ako doma. My sme boli o čosi starší, okolo 18-roční, a prijali sme ju medzi seba ako jednu z nás. Ja, nakoľko som býval v Nitre, som ju vídal iba málokedy, iba počas mojich návštev doma, ale ako všetcia moji kamaráti som sa na jej prítomnosť tešieval. Ona sa nezdala že by medzi nami mala niekoho viac rada než ostatných, chovala sa ku každému z nás rovnako.

Prišiel rok 1955, mal som 19 rokov a bolo sa mi rozhodnúť či pokračovať v štúdiu, alebo ísť vojenčiť, čo bola vtedy povinná vec – rozhodol som sa pre vojenčinu, jedna z mojich veľkých životných chýb! Pred odchodom sme si s MaryAnnou sľúbili že si budeme písať. Ona mala vtedy 15 rokov, bola motýlikovito hravá, temer detská, živá a zhovorčivá, všetcia sme boli do nej zamilovaní; mne sa dokonca páčila aj jej mama, hoci som ju videl iba hádam 3-4 krát! Vtedy som sa rozhodol že si toto stvorenie budem vážiť nadovšetko, a po skončení vojenčiny, o dva a pol roka, že sa podozvedám o jej názoroch na mňa a že ju požiadam o ruku, ak to bude možné. Priznávam, bola to fantázia dvadsaťjedenročného! Doma sme mali dom a mal som tam pre seba jednu izbu plus kuchynku; mali sme tam aj dosť tehál na pristavanie ešte jednej miestnosti. A sníval som (mám dojem že som to kdesi vyčítal) že by som rád život začal (a aj dokončil) s jednou ženou; ten mal však iné úmysly, ako som sa mal dozvedieť čoskoro…

Písali sme si často, ona väčšinou o dianí medzi spoločnými kamarátmi, ja o mojej vojenčine. O láske a podobných neduhoch sme sa žiadny z nás nezmienili ani len slovíčkom: ja z ohľadu na jej nízky vek, ona hádam tiež z rovnakého dôvodu. Počas tých dvoch rokov sme sa stretli hádam iba 3 – 4 razy, armáda ma nerada púšťala z dohľadu: párkrát sme výletovali na bicykloch, sem-tam šli na prechádzku, tenisovali, a to bolo všetko. Keď som sa MaryAnne v listoch zmienil že mám možnosť si zahrať tenis poslala mi tenisovú raketu. Bola to síce jej vlastná, dievčenská a pre mňa príliš ľahká, ale dar som si vážil nadovšetko. Nadovšetko som si vážil aj jej listy, ktoré som si starostlivo ukladal do skrinky a vo voľných chvíľach čítaval znova a znova. Podrobnosti z nich mi už dávno vyšumeli z hlavy, iba na jednu vec sa pamätám jasne – nerada odpovedala na otázky; na priamu otázku nikdy neodpovedala! Musel som sa vždy opýtať akosi okľukou, “šrégom”, ako sa vtedy hovorilo. A najmä ak to vyznelo na špás vtedy odpovedala a spolupracovala nadmieru horlivo.

Vojenčina mi skončila a prišiel som domov na Vianoce 1957. Boli smutné, lebo otec, nedávno sa vrátivší z nútených prác, začínal v novom zamestnaní na najnižšej a najmenej platenej priečke, ja som bol bez peňazí, všetky šaty a topánky mi boli malé, nemal som zamestnanie, navyše stará mama v Humpolci tam bola v nemocnici a bolo treba sa na ňu pozrieť… Vrátiac sa z Humpolca po Novom roku otvoril som kufrík s ktorým som prišiel domov z vojenčiny, a navrchu boli listy od MaryAnny, starostlivo poskladané a previazané mosadzným drótikom. Slzy mi vhrkli do očí – ako mi to len mohlo vypadnúť z mysle! Bol jasný januárový deň, bez snehu, a vyšiel som na slnečnú stranu domu začítať sa. Len čo som vytiahol prvý z nich z obálky objavil sa kamarát Jany C. Býval neďaleko, a súc o rok starší vrátil sa z vojenčiny o rok predomnou. Zvítali sme sa, a oči mu padli na môj paklík listov: “Od koho sú?”, opýtal sa.

“Od MaryAnny, chystám sa za ňou”, odpovedal som.

“Za MaryAnnou? Tá sa práve vydáva, asi už aj je vydatá!”

Keby ma buchol po hlave kladivom nemohol ma viac ohromiť!!!

“Tá vydatá? Veď vo všetkých týchto listoch sa o ničom takom nikdy nezmienila!”

Jany trval na svojom, vraj to vie na sto percent, a, nakoľko on už bol z vojenčiny doma celý rok, napokon som mu aj uveril. V hlave sa mi zatemnelo, myseľ mi prestala fungovať: dvaapol roka opatrného snaženia, snívania, dúfania a vyhýbania sa dievčatám mi vyšlo navnivoč!!! Na mieste som sa zaprisahal že jej a jej mužovi – Jany nevedel kto je tým šťastlivcom – nebudem stáť v ceste a že nikdy v živote ich nechcem ani vidieť. Všetky listy od nej sme tam na mieste jeden po druhom spálili, Jany pol pakla, ja pol.

Po pár mesiacoch som nevydržal a zaklopal som u nich na dvere – nikto neotvoril. Nechal som jej v poštovej schránke správu aby mi zavolala do práce. Na správu mi odpovedal jej brat v zmysle že celá rodina ma má až po krk, a aby som sa neplietol medzi MaryAnnu a jej chlapa. Vzal som to ako konečný dôkaz že je vydatá a „pliesť“ som sa nadobro prestal (to moje “pletenie” pozostávalo z písania listov z vojenčiny). O tej jej rodine som vedel málo. Vedel som že má pár bratov a jednu maličkú sestru. S jej mamou som si vymenil pár slov raz, jej otca som raz videl – a to bolo všetko.

Roky ubehli a viac som ju naskutku ani nevidel, iba po asi 8-9 rokoch kdesi v meste, na 5 minút, ja čerstvo ženatý a v prítomnosti mojej ženy, a to bolo naposledy. Jej idealizovanú podobu mám v hlave už iba hmlisto, ale jasne sa pamätám že počas tých posledných piatich minút bola mimoriadne krásna.

Tých pár minút mi však zostalo v mysli ako akási nedoriešená rovnica! Moju budúcu ženu som spoznal desať rokov pred MaryAnnou; do MaryAnny som bol zaľúbený desať rokov pred mojou budúcou  ženou. Aký vzorec treba použiť, či kresťanský, či musulmanský, či zvierací; kam dosadiť x a kam y, a to všetko rovná sa čo…?

Po päťdesiatich rokoch som sa stretol s Jozefom C., ktorý MaryAnnu tiež poznal, a opýtal som sa či o nej niečo vie: “ MaryAnna? Oh, tá už dávno zomrela”, znela jeho spakruky odpoveď. Zabolelo, ale už čo, pomyslel som si, všetcia tam pôjdeme, a hádam Ju “tam” raz uvidím…

Po ďalších pár rokoch tento Jozef C. zomrel, a moja žena sa onedlho rozprávala s jeho sestrou. V reči celkom mimochodom vysvitlo že táto sestra sa na jeho pohrebe stretla s – MaryAnnou!

Jej vydaté priezvisko som nevedel, ale cez jej brata v telefónnom zozname sa mi pred pár mesiacmi podarilo MaryAnnu objaviť. Jej muž pred časom zomrel, žije sama v ich byte, má dve dospelé deti, a chudera trpí všetkými možnými chorobami akými trpievajú sedemdesiatšesť ročné ženy, a hádam aj viacerými. Keď mi ich  vypočítala zaskočila ma otázkou “A tebe je čo, Karolko?”. Pripravená sympatizovať s 80-ročného chlapa prostatou, obličkami, cukrovkou, alebo aspoň s čiastočnou hluchotou a krátkozrakosťou zhíkla keď som sa jej temer v rozpakoch priznal že “Nič, nič mi nieje”. “A vlásky máš?”. Nuž, prostatu, obličky, ani žiadný iny orgán si vyfotografovať neviem, a tak pripájam aspoň tie vlásky, tu som s vnúčikom Finnom pred pár týždňami:c-finn

Trochu sme si po tom prvom rozhovore emailovali, trochu telefónovali. Objavil som že jej mužom bol Gotfried M., ten, ktorého som krátkodobo poznal na Masaryčke. Keď sme sa rozprávali po telefóne som sa jej opýtal že prečo sa zaňho vydala. Jej slová, doslova: “Karolko, vieš že ani neviem…” Mohla mi vraziť dýku do srdca nemohla by ma viac zraniť…

Bývame dosť ďaleko od seba, a naša konverzácia je obmedzená na emaily a občasné telefonáty. Vysvitlo, že sa toho roku 1957 vôbec nevydala, ako mi Jany C. povedal! Vydala sa až o tri roky, roku 1960! Keď som sa jej emailom zmienil že ako bolo možné že sme sa za tie tri roky 1957-1960 nestretli, čo vlastne za tie roky robila, kde bola, kde bývala, ako sa mala, atď., atď. – neodpovedala, a viac ani neodpovedá, nevie ako reagovať na otázky, tak ako kedysi!

Vo svojej horlivosti a nedočkavosti podozvedať sa čo najviac som zabudol ako sa chovala pred 60 rokmi: položil som jej vtedy priamu otázku, a ona neodpovedala (tesne pred týmito terajšími otázkami mi sľúbila poslať fotku ako vyzerala kedysi, neskôr a teraz – neposlala*). Zabudol som na spôsob akým komunikuje: vyberá si témy na diskutovanie podla akéhosi náhodného vzorca, alebo proste právom krásnej ženy, po celý život zvyknutej že je obdivovaná, reaguje iba na to čo ju v danom momente zaujme. A zase, ako kedysi, treba sa opýtať akoby bokom, “šrégom”, iba nadhodiť, akoby na ničom nezáležalo, a ona sa možno rozhovorí, možno nie.

*  Rozmýšlajúc nad touto vetou začínam mať dojem že sa hádam ani nebavím s Ňou, ale s niekým kto ju hádam pozná/poznal, a že ten niekto ani žiadne fotografie nemá, atď., atď. Na telefóne jej hlas už po šesťdesiatich rokoch nespoznávam, a celá korešpondencia mi pripadá stále viac a viac akosi neskutočná.

______________________________________________________________________________

Požiadal som pár kamarátov a pár bratancov a synovcov o prečítanie tohto blogu, a o prípadné komentáre. Tu je pár z nich:

Jeden kamarát nadhodil že by som mal nejak šikovne predstierať že nemám záujem o jej podobu; druhý si myslí že v tom vidí moje druhé detstvo; jeden bratanec mi rovno napísal že si myslel že mám viac chochmesu než sa zaoberať takouto fatamorgánou; ďalší bratanec to povedal lapidárne že “už bys’ moh’ mít taky dost rozumu, takhle trápit jednu babičku pochabostma”; a jeden vzdialený synovec napísal niečo podobného, že “měl bys’, strejdo, uvážit že ta babka už má své roky, chce mít svůj klid, o tvé emoce se asi nezajímá a asi ani nikdy nezajímala. Dej jí pokoj!”. A ako bodku za celou rozprávkou mi jedna veľmi vzdialená neter oneskorene poslala toto ženské De profundis: „ My ženy hledáme nevíme co, a hledáme to tam kde to není. Strejčku, napij se z kalicha zapomenutí“.

______________________________________________________________________________

Na záver.

Po tom prvom telefonáte mi trvalo hodinu či dve než sa mi to v hlave rozležalo: zhodou malicherných okolností (“…sa toho roku 1957 vôbec nevydala“, “Karolko, vieš že ani neviem…”), a vlastnej horkokrvnosti – skôr než som našiel! – som stratil dobrého človeka a krásnu ženu; znovu sa mi vynorili city ktoré som pokladal zakryté šesťdesiat rokmi prachu… “Dýka v srdci” nedala na seba dlho čakať:  o ďalšiu hodinu som zacítil bolesť na hrudníku. Lekár ma poslal k srdcovému špecialistovi, ten ma poslal do nemocnice, a o pár týždňov som ležal na operačnom stole: päťnásobná obchádzka srdca a, ako bonus, vyoperovaný nezhubný nádor na pľúcach…

Nie som E. H. Grieg ani L.Carroll, neviem zhudobniť ani sfantazírovať moje city k x-násťročnej; chápem však ich horkobôl nad jej siluetou vytesanou v základoch ich duší (a mne aj srdca).

Dlho mi vrtalo v hlave že čím to je že dve rozdielne pohlavia sa začnu z nicoho nic navzájom pritahovat (ked píšem o MaryAnn tak to bolo iba jednostranne!), že by to bolo v bunkách, molekulách, atomoch???

Nedávno sa mi dostala do ruky kniha of J W Goetheho Elective affinities, kde sa JWG odvoláva aj na Empedoklesa! Teda nič noveho pod slnkom – prečítam si to a hádam sa tu ešte ozvem.

 

 

 

(63) Pobyt v nemocnici.

19.07.2017

Text listu ktorý som poslal pár kamarátom koncom januaara 2017: “Milí …………….., už som druhý deň doma zo špitálu (Austin, v štvrti Heidelberg, Melbourne). Dostal som päťnásobnú viac »

(60) Rok 1968.

21.08.2016

O roku 1968 som nenašiel v dnešných novinach nič a tak prikladám svoju spomienku na dva príchody Rusov do Bratislavy. Roku 1945. ... Na druhý deň po odchode posledných Nemcov sme s dedom boli viac »

(58) Vlasta.

01.05.2016

Obsah vygumovaný, bol trochu nadmieru osobný.

Praha

Česko napreduje, nemá však euro

23.10.2017 15:00

Voliči v Česku pri hlasovaní zohľadnili, že životná úroveň v krajine rastie, ale Nemecko je stále ďaleko.

sud,  lubos tiefenbach

Pojednávanie s expolicajtom Ľubošom Tiefenbachom v utorok nebude

23.10.2017 14:37

Expolicajt čelí obžalobe z trestných činov zneužitia právomoci verejného činiteľa a obmedzovania osobnej slobody.

nemo, pes, macron

Macronov pes si uľavil počas rokovania vlády, všetkých rozosmial

23.10.2017 14:29

"Stáva sa to častejšie?" spýtal sa so smiechom jeden z troch štátnych tajomníkov.

echo moskvy, zatknutie, moskva, rusko

Pobodali redaktorku ruského nezávislého rádia Echo Moskvy

23.10.2017 14:09

Ženu previezli do nemocnice, jej stav je podľa zdravotníkov stredne ťažký.

karol3

Detstvo.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 161102x
Priemerná čítanosť článkov: 2598x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy