Spomienky.

Láskavosťou kamarátov v Bratislave sa mi dostala do rúk malá knižočka nazvaná Místo na němž stojíš je posvátná země. Autor Marek Vácha je podľa wikipedie katolícky kňaz, teológ, prírodovedec a spisovateľ. Na svojich 46 rokov toho dosiahol veľa, napísal tiež pár kníh, a mal možnosť aj trochu cestovať po svete.

V knihe sa zamýšľa nad etikou ľudského života, opiera sa o mnohé pramene, a kniha je napísaná ľahkočitateľným „zamarovským“ štýlom. Na štýle mi trochu vadilo časté používanie anglických názvov, vzápätí nasledované názvami českými – akási poplatnosť móde, hádam. V knihe mi chýbal index menný aj prameňov. Neodvažujem sa diskutovať s tým čo je v nej napísané, nemám k tomu ani odborné vzdelanie, ani dlhodobý hlbší záujem. Mám iba životné skúsenosti v niektorých tématách ktorými sa kniha zaoberá, a o tých si môžem napísať všetko čo mi len uviazlo v pamäti.

Žijúc v Austrálii nestojím na „posvátné zemi“. Stojím na zemi znásilnenej, otrávenej, zničenej, vypálenej, vysušenej, zaplavenej… L‘udia tu žijú iba nejakých 50,000 rokov, a za ten krátky čas stihli vykynožiť pravekú aj nedávnu faunu, zničiť väčšinu lesov, priehradami zmeniť mnohé rieky na reťaz tu plných tam prázdnych jazier, vybrať a rozhádzať po povrchu materiál ktorý príroda určila byť hlboko v zemi, otráviť morské aj riečne živočíchy, otráviť vzduch nad zemou – zem je tu od ľudí prekliata a nenávidená, i keď v mnohých prípadoch – najmä v poslednej dobe – s dobrými úmyslami…

A teraz o tom v čom som doma, naozaj aj prenesene.

Po prvých dvoch deťoch mala moja žena dva potraty. Prvý sa udial iba pár týždňov po počatí, a zárodok zmizol bez toho že by o tom na začiatku vedela. Druhý potrat sa prihodil keď zárodok bol asi 2cm dlhý. Pri prvom potrate sme ani nevedeli že sa prihodil, iba sme vedeli že sa niečo deje podľa vynechaných jednej alebo dvoch menštruácií, a iných príznakov. Pred druhým potratom sme sa tešili na tretie dieťa, o ktorom bola žena presvedčená že to bude dcéra (prvých dvoch chlapcov uhádla správne). Dcérenke sme dali meno Natália, a keď ju žena potratila sme dlho za ňou smútili (a bolesť stále zotrváva kdesi v hĺbke duše). Dodnes je nám ľúto že sme ju dali lekárovi na preskúmanie a následné zničenie: mali sme si ju potichu niekde pochovať.

Asi dva roky po druhom potrate žena znova otehotnela, zase to mala byť dcérenka, podľa ženinho „veštenia“. Tento raz sme si dali pozor, a s lekárskou pomocou sa žene podarilo dcérenku donosiť až do konca. Dnes, po štyridsiatich rokoch, je z nej prekrásna, múdra a úspešná žena, a mama dvoch krásnych dospelých detí, našich prvých dvoch vnúčat. Že sme jej nenarodenej staršej sestre plánovali dať meno Natália sme jej – ani nikomu inému – nikdy nepovedali. Nevedeli sme čo si myslieť keď, spolu s jej mužom, dali ich prvej dcére meno – Natália…

Ja sám som mal medzi svojimi 22 a 30 rokmi osem lások; moja žena, s ktorou sme spolu už 44 rokov, bola spomedzi nich číslo 4 a 9. Do všetkých som bol zaľúbený až po uši, s rovnakou intenzitou, a veril som že to je až nadosmrti. Tiež som veril že každá z nich bola do mňa zaľúbená s rovnakou intenzitou. S každou z nich som chodil rok aj dva, s niektorými z nich dlhšie, s niektorými kratšie. S niektorými som sa rozišiel z môjho podnetu, niektoré z nich zase odohnali mňa. Som si naprosto istý že keby som sa oženil s ktoroukoľvek z nich bol by som rovnako šťastný ako som s mojim terajším „číslom 4 a 9“!

Čo chcem týmto všetkým povedať? Chcem tým povedať že nesúhlasím s tým čo Vácha vydestiloval z kníh, totiž že ľudský (aj každý iný) život začína v nejakom momente, v nejakom počiatočnom zhluku buniek, otázkou (podľa neho a kníh) je v akom asi štádiu toho zhluku. Podľa mňa život nezačína, život JE. To vajíčko, ktoré čaká na oplodnenie, je živé; bičíkovec ktorý sa s ním za vhodných okolností spojí je tiež živý. Ak sa nespoja, obaja, vajíčko aj bičíkovec, po nejakej chvíli zahynú, tak ako zahynú napr. tie žalude ktorým sa nepodarí zakoreniť vo vhodnej pôde. L‘udský jedinec, osobnosť, začína v momente spojenia vajíčka a bičíkovca. Nie sme prerušovaná čiara, nie sme bodkočiarka, sme jedna neprerušovaná čiara, ktorej oba konce sú bohviekde (ak mi je dovolené použiť Váchovo myslenie). Ten zárodok je časťou rodičov, ich rodičov, a ich rodičov…….a tiež je časťou jeho potomkov, a ich potomkov. Naše deti začínali keď sme sa so ženou zadívali do očí (a twinkle in the parents‘ eyes, ak smiem váchizmus použiť ešte raz), keď sme spolu po prvý raz liezli do trávy, do sena, do postele; keď sme po prvý raz objavili že jej telo zrazu reaguje na čosi o čom ešte vtedy nevedela čo to je. Naše deti si predstavujeme ako štafetu života, tak ako my sme tým „kolíkom“ ktorý si odovzdali naši predkovia. Súhlasím so skúmaním a špekuľovaním o anatomických detailoch, tie sú užitočné pre poznanie. Súhlasím so zasahovaním za účelom pomoci; nesúhlasím so zasahovaním za účelom zmeny! Som proti prerušeniam tehotenstva z akéhokoľvek dôvodu, okrem dôvodu ohrozenia matkinho života. A najviac, som proti „genetickým modifikáciam“!!! Modifikáciam ľudí, zvierat, hmyzu, rastlín, všetkého živého. Nemáme šajnu čo život je a už máme drzosť sa pokúšať HO meniť!!!

Díval som sa na pornografiu, a ani raz som v nej nevidel ani nepočul slovo láska. Pornografia je kopulovanie za peniaze (alebo ako prejav duševnej úchylnosti zvanej exhibicionizmus), a už podľa toho popisu je verejná. Láska je intímna a neverejná. Na verejnosť sa dostáva iba v podobe svätožiary okolo „postihnutých“, a napokon v podobe starostlivosti o potomstvo, ktorá starostlivosť je od nepamäti sformalizovaná v podobe rôznych zvykov, tradícií a obradov, ako napr. zásnub, svatby a následného usadenia sa. Pripúšťam, že som idealista, a nehanbím sa za to.

Svoj život som opísal v niekoľkých predchádzajúcich blogoch. V nich som opísal čo som v živote dosiahol, aj to čo nie. Svetu sme so ženou dali štyri prekrásne, zdravé, inteligentné a úspešné deti; tie nám na odplatu dali množstvo krásnych, zdravých a inteligentných vnúčat. Či tie budú aj úspešné ukáže čas, ale nemáme pochybnosti že budú. Naša čiara pokračuje!