Založ si blog

(39) Bratislavská slovenčina.

Svoje začiatky v živote som opísal v blogu (1a) Detstvo v Bratislave. Zmienil som sa v ňom že v rodine v čase môjho detstva (1936-1950) sme používali štyri jazyky. Základom boli slovenčina typu Šaľa-nad-Váhom-a-železnice (podľa deda z otcovej strany pôvodu a zamestnania), a medzi staršími sa hodne používala maďarčina. Hodne sa v rodine rozprávalo aj po nemecky: popri slovenských a maďarských, naše knižnice boli plné nemeckých kníh, lacných románov (Kurz-Mahler) a časopisov (Mode-Blatte, Signal). Naša slovenčina oplývala slovami s nemeckým základom: vycajchnovať, zicherhajcka, bantovať, hexnšus, šporhelt, hajzel, friško, presvuršt, hergot nochamol, cálovať, štopovať, cverna, šnórky, štriknódla, kugluf, krumple, špajza, kýbel, kver, luft, hajzel, mišung, zupa, firhang, tepich, cvek, šmé, štrumpandle, hózntrógle, šróf, šróbcígel, aj miestne mená ako Cíglfeld, Cukrmandel, Dornkapl, Račiždorf, Kuchajda, Šínvég… Mnohé z nich boli natoľko zaužívané že sa im bolo ťažké vyhnúť ak človek potreboval napísať niečo spisovného. Mama, Češka z Humpolca, rozprávala zásadne po česky (so slovenským prízvukom a občasnými slovenskými slovami); doma v Humpolci rozprávala zásadne po slovensky s českým prízvukom a občasnými českými slovami – ba aj maďarskými a nemeckými, ako ich zo vzduchu medzi nami v Bratislave pochytila. Jej otec, čs. legionár, ktorý prežil štyri roky v Rusku, tu a tam použil nejaké ruské slovo, aj ruskú piesen zanôtil, aj nejakého kamaráta z Ruska domov priviedol, ak na neho niekde v meste naďabil. Ruštinu bývalo počuť aj cez plot od susedov, kam si po prvej svetovej vojne priviedol sused z Ruska ženu. Neskôr, keď ruština začala byť na školách povinná, som začal nosiť domov učebnice ruštiny a spievať vtedy populárne ruské piesne; v knižnici sa nám objavili ruské knihy (ktoré, podľa ich mizernej tlače, boli nazývané „tie smradľavé“), z ktorých niektoré mám okolo seba dodnes.

Spisovná slovenčina bola v rodine známa, ale sa nepoužívala; tou sa rozprávalo iba „vonku“, na školách, v úradoch, v rozhlase. Na ulici ňou nikto nerozprával, s výnimkou akejsi babky ktorú si jedni ľudia na ulici priviezli kdesi zo stredného Slovenska. Ich plot susedil s lúkou na ktorej sme hrávali futbal, a ona do omrzenia postávala pri plote a tenučkým hláskom na nás pokrikovala že „practe sa mi, vy huncúti, čo tu darmo iba sliééépke duríííte“. To „sliépke duríte“ sme potom dlho všetcia používali na označenie čohosi čo sa síce patrí ale čo treba ignorovať.

Iné reči nám boli známe v prekladoch rôznych kníh, ktoré sme mali v knižnici: Dumas, Verne, Maeterlinck, Zola, de Amicis, Twain, Lagerlöfová, Knittel, Lewis, Claes, Michaelisová … Ani dozvuky nedávnej oficiálnej latinčiny neboli zabudnuté: namiesto trampského „ahoj“ sa ešte hodne používalo Servus, z kostola každý vedel čo znamenajú slová ako Laudetur Jesus Cristus, Mea maxima culpa, In aeternam Amen, Oremus, ba ani slávne výroky, ako Hannibal ante portas, Delenda Cartago, Venividivici a iné, neboli celkom neznáme. Z turečtiny nám v rodine zostal iba čiriz (lepidlo), doháň (tabak) a niekedy bičak (nožík), pritom sa Turci zo Slovenska vyparili niekedy pred 300 rokmi; slová ako ferman, janičiar alebo paša boli tiež známe, ale sa nepoužívali.

Z toho všetkého by sa dalo usudzovať že rodina pozostávala zo samých vysokovzdelaných ľudí – opak bol pravdou: starí rodičia z oboch strán, slovenskej aj českej, mali za sebou iba pár ľudových, ich dcéry a synovia mali za sebou maturity na stredných školách, a ja som sa v tom čase horko-ťažko plazil po ľudových a meštiankach. Spomínam si na zadivenie budúceho pápeža Piccolominiho, ktorý si pred 500-600 rokmi počas návštevy v Čechách napísal do denníka že „tady každá selka umí číst a psát“, čo zrejme v jeho Taliansku, ani inde na svete kde už všade bol, asi nebolo zvykom.

To množstvo jazykov niekedy viedlo k nedorozumeniam, ba aj komickým situáciam. Naše ženy mali vo zvyku používať všetky tie jazyky v jednej vete: Jáj, ištenem, kde som len zapomněla ten nevypiglovanej šláfrok?“ „Je vo vajlingu, sou na ňom štrimfle…“ Chlapi si plietli jazyky pomenej, keď raz začal trebárs po slovensky tak aj skončil po slovensky. Boli výrazy, ktoré boli nemenné v ktorejkoľvek reči. Tak napr. zásuvka bola šuflík, menej často fiók, vreckovka bola vždy šnuptychel, dedovo náradie bol sersám, málokedy vercajg… Niektoré slová, ako napr. harišne (pančuchy) patrili mužom, tie isté veci sa medzi ženami nazývali štrimfle. Mužské bolo aj pitie: v šenku si chlapi zásadne objednávali krigel, háromdeci, alebo štamperlík (a pre mňa limonádu zvanú kracherla).

Za tzv. socializmu bola oficiálna snaha pretlačiť do bežnej reči slová napodobňujúce ruštinu, alebo z nej priamo prevzaté: kolchoz, sovchoz, častuška, kulak, komsomolec, úderník, chozraščot, desaťminútovka, brigáda socialistickej práce; niektoré ruské slová boli dosť populárne po príchode ruských vojakov v roku 1945: job tvoju mať, davaj časy, smotroš, chuj, tovaryš, a iné. Použivali sa v hanlivom slova zmysle a ako také netrvali dlho, vďaka oficiálnej proruskej politike. Ruských slov, či už tých oficialne pretlačovaných, alebo tých menej oficiálnych bolo na stá, ale žiadne z nich sa neujalo, iba ak v prekáraní.

U nás v rodine, a aj v okolitých rodinách, sa nadávalo zásadne po maďarsky. Výnimkami boli iba pár rodín čisto nemeckých, alebo prešpuráckych, kde sa ľudia pridŕžali ich Donnevetterom, Švajnhundom a podobným slovám. V našej rodine to boli všetko Az kuťafáját neki, Bassom a teremtette, Fene eďemek, A kristušmárijáját, Astapogáň maďaróját, a podobné slová; z akéhosi dôvodu mne nenadávali po maďarsky. Keď som niečo vyviedol dedo iba sucho poznamenal: “Kódl, du bist ajn ézl mit zemmelprézl…”. V maďarčine nadávanie nebolo úsečné, výbušné a krátke, tak ako býva nadávanie v slovenčine; maďarské nadávanie sa obvykle naťahovalo – z kuchyne na dvor, na dvore do šopy, von zo šopy až kamsi po zúrivé rozplašenie ženiných sliepok a po kopnutie do psa (ak nestihol včas zaliezť pod kurník)…

44 rokov života mimo Slovenska.

Žijúc na Slovensku som ako-tak ovládal niekoľko nárečí. Predovšetkým bratislavčinu aj prešpuráčtinu, aj slovensko-česko-záhorácke nárečie račiždorfské (pred pár rokmi sa jedna tetka v Rači na ulici neodbytne vyzvedala „nááá, a od kerých ste vy?“, ba aj išla kúsok za mnou aby videla kam zabočím; až som sa hanbil sám pred sebou ako mi to v tom momente lichotilo, veď napodobniť spôsob akým hovorila ona mi nebolo extra ťažké), záhorácke z okolia Hochštetna, nitrančinu, ba aj vihodňarčinu z okolia Slanca, a od kamarátov z východu (Košice, Michalovce, Stará L‘ubovňa) zo spoločného spania na internáte v Nitre. A, samozrejme, som ovládal aj ten umelý jazyk zvaný Spisovná Slovenčina. Umelý hovorím zámerne preto lebo ho nepoužíva nikto koho poznám, s výnimkou „oficiálneho“ styku, a v divadlách. Vo vyššie menovaných oblastiach sa aj dnes cítim ako doma, ako jeden z miestnych. Cez moju českú mamu sa cítim doma aj v Čechách, v okolí Humpolca, Bechyne, aj v Prahe a Brne. Neovládajúc iné reči, okrem trochy ruštiny, obe reči, slovenčinu aj češtinu, som vtedy pokladal za najlepšie a najkrajšie reči na svete.

Z Československa som odišiel roku 1968, a okrem občasných pár týždňov návštev žijem na „západe“ už 44 rokov. Vychoval som 4 deti po anglicky, doma so ženou sa rozprávame po anglicky, a slovenčinu a češtinu si občas prečítam na internete (Sme, Lidovky a pod.); občas tie reči počujem na youtube alebo v telefóne s priateľmi. A teraz prosím o prepáčenie, lebo nasleduje niečo kacírskeho!

Slovenčina mi dnes pripadá ako primitívna a nedokonalá, s obmedzenou slovnou zásobou. Slovné vyjadrovanie sa hercov, alebo „obyčajných“ ľudí z ulice, mi pripadá strojené, neplynulé, zadrhujúce, mľandravé a neprirodzené. Televízni hlásatelia mi pripadajú ako hrubí a nekultúrni, rovnako ako predavači v obchodoch a na úradoch: odrapotať, bez ohľadu na výslovnosť, melódiu, interpunkciu – veď ľudia „tam vonku“ zožerú všetko (kedysi mi takou pripadala srbština; teraz sa mi zdá že sa k nej slovenčina približuje). Mal som možnosť vidieť pár slovenských filmov na televízii. Výsledok: nepríjemný pocit, rozpaky, nasledované prepnutím na iný kanál (alebo čítaním podtitulkov)…

Tomu nepríjemnému pocitu však nie je na vine naša ľúbozvučná reč, slovenčina ani čeština; tie, ako nástroje, nemajú chybu v ich štruktúre, ani v základnej slovnej zásobe, ani v ich schopnosti rozvíjania. Na vine je občianska kultúra: národ si odvykol povedať čo si myslí, jednak zo strachu že sa mu môže niečo stať, jednak zo strachu že nejak odhalí svoj vlastný nedostatok znalosti a rozhľadenosti. Žarty mi pripadajú primitívne a neokrôchané (ako si ich obľuboval Laskomerský, požehnanej pamäti); obľúbené je “uťahovanie si”. V reči sa dajú rozpoznať znaky neurčitosti, asi v zmysle že to čo poviem treba formulovať tak aby sa to dalo aj rýchlo obrátiť naopak, ak by bolo treba.

(63) Pobyt v nemocnici.

19.07.2017

Text listu ktorý som poslal pár kamarátom koncom januaara 2017: “Milí …………….., už som druhý deň doma zo špitálu (Austin, v štvrti Heidelberg, Melbourne). Dostal som päťnásobnú viac »

(61) Mary Ann.

14.10.2016

V rokoch môjho dospievania sa vtedajšia vláda zabávala školskými reformami, v dôsledku ktorých som navštevoval niekoľko škôl. Akademicky aj spoločensky z nich najnižšia bola jedna do ktorej viac »

(60) Rok 1968.

21.08.2016

O roku 1968 som nenašiel v dnešných novinach nič a tak prikladám svoju spomienku na dva príchody Rusov do Bratislavy. Roku 1945. ... Na druhý deň po odchode posledných Nemcov sme s dedom boli viac »

Fico, Tusk,  Juncker

Slovensko si vynútilo západnú kolu a sušienky

20.09.2017 07:00

Kritika Slovenska a ďalších krajín strednej Európy na dvojakú kvalitu potravín začína prinášať prvé zmeny.

Mexiko, zemetrasenie,

VIDEO: Zemetrasenie v Mexiku strhávalo domy. Vyžiadalo si najmenej 150 obetí

19.09.2017 22:38, aktualizované: 20.09.2017 06:25

Zemetrasenie udrelo presne v deň, keď si krajina pripomínala ničivé zemetrasenie s magnitúdou 8,1, ktoré v roku 1985 pripravilo o život minimálne päťtisíc ľudí.

Nemecko, diaľnica, mýto, auto, autá, diaľnice

Vo Frankfurte našli bombu z vojny, zatvoria letisko aj diaľnicu

19.09.2017 21:54

Nevybuchnutú bombu našli robotníci pri výkopových prácach spojených s výstavbou novej podzemnej dráhy vedúcej na letisko.

hrivna, Ukrajina, Kyjev

Ukrajina oznámila návrat na medzinárodné finančné trhy

19.09.2017 21:41

Ukrajina plánuje budúci pondelok vydať dlhopisy s 15-ročnou splatnosťou s ročným úrokom 7,375 percenta.

karol3

Detstvo.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 157465x
Priemerná čítanosť článkov: 2540x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy