Založ si blog

(1g) Detstvo v Bratislave.

Koniec vojny.

Niekedy roku 1942-43 sa u nás na stole objavil zázrak – kryštalové rádio. Pozostávalo z drevenej skrinky s dvomi bakelitovými gombíkmi na prednej strane, a sklenenej rúrky s malou páčkou na boku. V rúrke bol striebristý kryštálik na jednom konci, a tou páčkou bolo treba manipulovať drótik v sklenenej rúrke aby sa dotkol toho kryštálika:

Vzápätí sa ozvala v sluchátkach trebárs hudba, alebo niekto tam rozprával. Celá rodina sedávala okolo skrinky a ťahali sme sa o sluchátka; susedia sa prichádzali pozrieť! Tetu Helenu to asi znervózňovalo, lebo asi o rok priniesla z práce skutočné radio! Bola to malá skrinka značky Philips a dali sa na naj naladiť rôzne stanice; sluchátka nebolo treba, rádio bolo počuť až na ulicu.

No a cez tie rádiá som sa začal zoznamovať s menami vo vtedajšej slovenskej politike: Tiso, Tuka Béla, Lednár, Čatloš, Ďurčanský, Tido J. Gašpar, Šaňo Mach, Konštantín Čulen (“my nesceme nic enem co nám patrí”, hovorieval), a samozrejme s menami spoza hraníc: Hitler, Stalin, Horthy, Mussolini, Roosevelt, Churchill a iní. Hitler, Mussolini, Horthy a iní boli naši, Stalin, Roosevelt, Churchill a iní boli nepriatelia.

Raz sme boli s tetou Helenou na hornom konci Štefánikovej ulice kde sme sa dopočuli že zomrel Roosevelt: “To je dobre”, povedal som, veď Roosevelt bol nepriateľ. Helena ma ostro napomenula: “Zo smrti žiadneho človeka sa nemáme tešiť, aj keď je to nepriateľ!”.

Pomaly sa začali objavovať zprávy o “hrdinskej nemeckej armáde” ako sa “elasticky odpútáva od nepriateľa” (t. zn. ustupuje); ako hrdinský maršál Rommel suverénne odráža zbesilé nápory nepriateľov; karikatúry trebárs Stalina ako ťahá plachetnicu štátu vo Volge plnej krvi; karikatúry nosatých Židov ako sa krvavou rukou naťahujú do našich vrecák za peniazmi (o pár rokov sa to aj uskutočnilo, “židmi” však boli Rusi a ich domáci poskokovia). V škole na stene viseli obrazy Doktora Jozefa Tisu (slovenského prezidenta) a Adolfa Hitlera.

Jedného dňa sa do vysielania “zpráv Slovenského rozhlasu” začal ozývať iný hlas. Nepamätám sa čo hovoril, ale sa povrávalo že to vysiela akási pirátska rozhlasová stanica. “Zprávy Slovenského rozhlasu” začali byť sprevádzané hlasnou hudbou na umlčanie tých pirátov. Podľa rôznych zpráv boje na rôznych stranách sa približovali k nám. Hovorilo sa o vylodení spojencov v Normandii, o bojoch na Ukrajine, o zbabelom bombardovaní nevinného civilného obyvateľstva v Berlíne (bombardovanie Londýna rok-dva predtým bolo hrdinské!) a iných nemeckých mestách. Začalo sa hovoriť o “civilnej obrane”, po uliciach sa predávali biele odznaky WHW (Winterhilfswerk = zimná pomoc), vo vzduchu viselo očakávanie čohosi.

U nás na ulici (Račišdorfskej) robotníci navŕtali diery pod železničným mostom a vložili do nich výbušniny. Tieto boli pospájané šnúrami a jedného dňa sme tie šnúry my chalani ukradli a hrali sme sa s nimi – pekne horeli, od jedného konca k druhému. Stopy po dierach som pod tým mostom videl ešte roku 2007. Pri moste tiež boli umiestnené dva železobetónové kvádre, jeden z každej strany, ako prípadnú prekážku pre vozidlá. A nakoniec za benzínovou pumpou v blízkosti terajších Krasňan bol umiestnený malý kanón, pri ktorom postával veselý nemecký vojačik. Ten z toho kanóna aj raz-dva razy vystrelil do polí smerom k Žabaciemu majeru, možno na potešenie nás detí. Podobný kanón bol umiestnený tam kde sa rozchádzali železnice, jedna na Nové Zámky, druhá smerom na Trnavu.

Bolo to okolo Veľkej noci roku 1945 kedy sa dedo rozhodol že bývanie na hlavnej ceste by mohlo byť nepríjemné a tak sme sa presťahovali do pivnice horárne nad Schienwegom (Peknou cestou), k Pechanovi. Tam sme boli hádam deň-dva keď, hrajúc sa vonku na ceste, som videl ako hore cestou ide pár nemeckých dôstojníkov na koňoch, a za nimi pochodujú nemeckí vojaci, stovky a stovky vojakov. Medzi nimi boli vozy ťahané koňmi, a všetci, vojaci aj kone, vyzerali na smrť unavení. Dôstojníci prišli do dvora horárne na koňoch kde ich napojili pri studni. Hovorili že za nimi prichádzajú Rusi, a že takú divokú bandu sme ešte v živote nikdy nevideli. Odišli – a to bolo naposled čo som videl nemeckého vojaka. Nemám na nich zlé spomienky, ani z Humpolca, kde ich bolo hodne, ani z Bratislavy, kde ich bolo veľmi málo. Raz, idúc po ulici blízko nášho domu, šiel proti mne osamelý nemecký vojak. Zdvihol som naňho ruku a povedal hajlhitla, a on nielen že nezdvihol svoju ruku, ako by sa patrilo, ale ešte na mňa pekne po viedeňácky zavrčal “Geh’ weg’ nach Oaš, búbi (choď do riti, chlapče)”!

Čo sa tej “divokej bandy” týka, moje a naše, rodinné, skúsenosti boli rovnaké ako už boli veľa razy opísané inými očitými svedkami: Rusi nemeckých vojakov, kde na nich naďabili, vraždili bez otáľania, čím si medzi ľuďmi získali povesť chladnokrvných vrahov; radi sa opíjali – ako svine, ako sa na okolí hovorilo; brali a kradli čo sa im zapáčilo, najmä náramkové hodinky, šperky, bicycle; znásilňovali čo sa len dalo, bez ohľadu na výzor a vek; mali problem s rozlišovaním medzi záchodmi a kúpeľňami; vadili im ploty medzi domami – buržuji, hovorili. Hneď po vojne sa objavila aj dosť trefná pieseň na melódiu vtedy populárnej Lily Marlén: “Odišli Germáni prišli k nám Rusi, každý na mňa kričí dávaj mi časy, a keď som mu ich nechcel dať vytiahol na mňa automat, daváj, job tvoju mať!, daváj, job tvoju mať!” Hádam take niečo sa stalo Antonínovi Kopalovi, ktorého zastrelili v okolí dnešnej Peknej cesty, a o ktorom sa zmieňujem trochu nižšie. (časy = hodinky; automat = automatická zbraň, samopal)…

Na druhý deň po odchode posledných Nemcov sme s dedom boli v jednom dome na okraji vinohradov keď ktosi zakričal že prichádzajú Rusi. Všetcia sme vbehli do domu a čakali. O chvíľu sa aj objavil vo dverách vojak s granátom v ruke: “Germán!?”, zakričal. Dedo vstal a povedal že tu žiadni Germáni nie sú, iba civilisti, ženy a deti. Rus poodišiel do dvora, dedo za ním, ja tiež, a Rus zahodil granát ďaleko do vinohradov. Granát nevybuchol, a bolo nám nakázané tomu miestu sa vyhýbať (ja som sa síce rozbehol že ho prinesiem naspäť, ale dedo s vojakom ma našťastie zastavili). Vojak rozprával rečou ktorej sa dalo trochu rozumieť. Vojna nám skončila celkom potichu. Pár výstrelov bolo počuť v tých dňoch kdesi z hôr nad Račišdorfom, a inak nič – nemeckí vojaci v našom okolí zmizli asi deň či dva pred príchodom Rusov. Na slovenských vojakov z tých dní sa nepamätám.

V tej pivnici bol s nami aj mladý človek, holič, ktorý sa na druhý deň rozhodol že zájde domov, pozrieť sa čo sa deje, a hádam si priniesť svoje nástroje a začať pracovať. Nedostal sa ďaleko, po pár sto metroch ho ľudia našli zastreleného. Pochovali ho na pravej strane Schienwegu, tam kde končí najprudšie stúpanie, a miestny kamenár pán Čeglej mu spravil pekný pomník. Jeho hrob som tam roku 2007 ešte videl, ale náhrobný kameň už nie: bolo na ňom napísané Antonín Kopal, Apríl 1945…

Pred pár rokmi sa mi ozvali dvaja páni z Krasňan (Khandl a Vančo), podľa ktorých som bol jediný pamätník tohto Kopala, a dozvedali sa či náhodou o ňom neviem viac než je tu napísane – bohuziaľ, nevedel som; povedali mi že sa chystajú ten hrob zreštaurovať.

K predchádzajúcemu odstavcu ešte pridám moju vlastnú skúsenosť.

V deň príchodu Rusov roku 1968 sme bývali v Bratislave na Hečkovej ulici č. 8 na prízemí. V noci sme počuli lietadlá, ráno videli tanky – desiatky a desiatky tankov – smerujúce z Rače do mesta. Na obed som začínal poobedňajšiu smenu na letisku Ivanka. Šiel som tam pešo cez Rendez a popri Zlatých pieskoch. Šiel som zamyslený, námetov bolo dosť. Terén je tam trochu zvlnený, a keď som sa dostal asi do polovice vzdialenosti medzi letiskom a jazerami vyšiel som na miernu vyvýšeninu, a zrazu “Stoj!!”.  Asi 20 metrov predomnou stojí ruský vojak, so zbraňou namierenou na mňa. “Kudá ty iďoš?!”.  Hovorím že do práce na letisku. “Razverni i stupáj nazád!!!” No áno, a ty, chuj, ma strelíš do chrbta, preblesklo mi hlavou. Vediac vtedy celkom dobre po rusky pustil som sa s ním do handrkovania, a našťastie od akýchsi vozidiel za vojakom sa začal k nám približovať dôstojník. Po krátkom vypočúvaní mi bolo dovolené “stupáť” do práce. A tak viem ako sa asi cítil Kopal v posledných minútach jeho života…

Po pár dňoch sme sa vrátili domov. V našom dome pár dní prebývali vojaci a všetko bolo zničené a rozhádzané, vrátane kurníkov a šopy vo dvore. Veselého nemeckého vojačika som našiel asi 200 metrov od nášho domu v brázde v poli zastreleného, v hrudi mal niekoľko zakrvavených dier. Ľudia vraveli že keď naňho Rusi naďabili že mu naznačili aby šiel od cesty do polí a keď bol od nich asi 20 metrov ho zozadu zastrelili. Čo si ten chudák počas tých dvadsiatich metroch asi vytrpel… S dedom sme ho naložili na táčky a pochovali za železničným mostom blízko Halatky. O pár mesiacov sme našli ten hrob rozkopaný, vraj mesto pochovalo všetkých nájdených Nemcov do spoločného hrobu (bohvie kde to asi je?).

Teta Mariška Andódyová, ktorá bývala v poliach pri železnici blízko Prievozu, nám neskôr povedala o podobnej príhode. Aj pri nich bol pri ceste malý kanónik, a nemecký vojačik od neho spal dve noci v Mariškinom dome. Vraj vojna pre neho už skončila. Keď Rusi prehliadali dom našli ho sedieť pri stole. Vraj zdvihol ruky, ruský vojak mu naznačil vyjsť na dvor a tam na neho namieril zbraň. Teta Mariška s krikom prosila že tu nie, tu preboha nie! Vojak Nemcovi naznačil ísť za roh domu – a tam ho zastrelil. Tete Mariške preskočilo v hlave a odvtedy sa s ňou dalo baviť iba o bosorkách a o urieknutí, o máločom inom.

Jej muž, Feri báči, spal vtedy po nočnej službe za rohom domu v šope na sene. Guľky z výstrelov preleteli šopou a milého Feri báčiho dosť nemilo zobudili.

—————————————————————————————————

Čo moji starí rodičia NEMALI až do roku 1940 (a okrem rádia ani potom, pokým nezomreli roku 1955 a 1963).

 

–        Antibiotiká

–        Auto

–        Elektrinu

–        Filmovú kameru

–        Fotoaparát

–        Internet

–        Kanalizáciu, splachovací záchod

–        Kúpeľňu s teplou vodou

–        Mikrovlnku

–        Motocykel

–        Náramkové hodinky

–        Písací stroj

–        Plyn

–        Plniace pero

–        Počítač

–        Práčku

–        Rádio

–        Televízor

–        Telefón

–        Umývačku riadov

–        Umelé hnojivá

–        Úver

–        Vodu z vodovodu

–        Vysávač, a asi aj desiatky iných vecí ktore nám dnes prichádzajú ako samozrejmé.

Čo moji starí rodičia MALI až do roku 1940, všetko vlastnoručne vyrobené/ulovené/spracované

(po r. 1945 postupne menej a menej, nový politický režim sebestačnosti zabraňoval).

 

–        Mäso (bravčové, kačacie, králičie (domáce), zajačie (divé), slepačie, husacie, ryby, občas aj divinu – zajace, jarabice, bažanty, atď.)

–        Zeleninu

–        Ovocie

–        Zavareniny, lekváre

–        Med

–        Chlieb (z kúpenej múky)

–        Koláče, keksy, atď.

–        Maslo, tvaroh, syry, atď.

–        Víno (podľa úrody ríbezľové, jahodové ba aj chlebové – z chlebových kôrok)

Okrem toho do r. 1940:

–        Ubytovanie (v dome poskytnutom železnicou)

–        Oblečenie pre deda (poskytnuté železnicou)

–        Lístky na vlak (poskytnuté železnicou)

–        Zdravotné poistenie (čiastočne platené železnicou)

–        Plodiny hospodárenia na pridelenom pozemku

–        Dedov plat ako výhybkára + železničnú penziu po odchode do dôchodku

–        Zárobok z predaja domácich plodín a výrobkov.

Pomník na cintoríne v Rači (pán Pipaš bol otcom mojej ženy; je možné že je tu rozsypaný/zahrabaný aj popol jeho ženy Márie, ale nie som si istý, lebo jej mladšia dcéra, ktorá organizovala kremáciu, nám odmietla povedať čo sa s popolom stalo):

HATVANI & PIPAS 2014

Poznámka.

Podľa informácie Správy cintorína hrob v Rači bol (asi) roku 2015 predaný a pomnínk odvezený (pravdepodobne) do Prahy. Pomník v Humpolci asi zmizne takým istým spôsobom.

Pomník na cintoríne v Humpolci (nápis “Rodina Hatvaniova” predstavuje mojich rodičov, Františka a Marii; v urne je popol Anny Havelkovej, Adolfovej ženy):HAVELKA a HATVANI

Poznámka (pridaná v júli 2012).

Predbežný, ručne napísaný, text tohto článku od (1a) až po (1h) si prečítala roku 2005 teta Ruženka (1920-2010), posledný žijúci člen našej rodiny z predchádzajúcej generácie, ktorá si pamätala na všetko o čom tu o rodine a o rodinných okolnostiach píšem. Povedala mi že ak by to písala ona že by to napísala úplne inak, ale že v podstate na tom nenachádza nič nesprávneho (iba Helenu, jej sestru, vraj opisujem príliš ružovo: vraj Helena bola všeobecne známa ako rodinný pes, popudlivá, lakomá, a nespokojná s “nízkym” spoločenským postavením rodiny). Požiadal som ju aby teda aj ona napísala niečo podobného, ale sa jej nechcelo. Počas však pár posledných rokov jej života sme si vymenili niekoľko listov, a v nich mi napísala útržky rôznych spomienok, ktoré som zahrnul do tohto článku.

Pár článkov som poslal rôznym príbuzným aj kamarátom z dávnej doby, ktorí v tých článkoch mali nejakú úlohu, alebo boli blízko k opisovaným udalostiam: žiadny z nich mi neodpovedal, napriek telefonickým prísľubom. Najčastejšie dôvody na ne-odpovedanie boli že “zásadne nikomu nepíšem”, “môjmu pravopisu by si sa smial”, “tvoje spomienky sú príliš osobné“, “nechce sa mi toľko čítať , a tiež ako-tak sľubné “raz si to aj poriadne prečítam a potom ti odpoviem”..

Pridane v oktobri 2017..

Prave mi napisalo par znamych ze pomniky aj urny zmizli z oboch hrobov uz pred dvomi rokmi, a na mieste zostali iba prazdne obrubniky…

(63) Pobyt v nemocnici.

19.07.2017

Text listu ktorý som poslal pár kamarátom koncom januaara 2017: “Milí …………….., už som druhý deň doma zo špitálu (Austin, v štvrti Heidelberg, Melbourne). Dostal som päťnásobnú viac »

(61) Mary Ann.

14.10.2016

V rokoch môjho dospievania sa vtedajšia vláda zabávala školskými reformami, v dôsledku ktorých som navštevoval niekoľko škôl. Akademicky aj spoločensky z nich najnižšia bola jedna do ktorej viac »

(60) Rok 1968.

21.08.2016

O roku 1968 som nenašiel v dnešných novinach nič a tak prikladám svoju spomienku na dva príchody Rusov do Bratislavy. Roku 1945. ... Na druhý deň po odchode posledných Nemcov sme s dedom boli viac »

Mince, euro, peniaze, ekonomika

Dotácie na elektromobily budú aj v budúcom roku

24.11.2017 18:51

Projekt podpory kúpy ekologických vozidiel SA začal realizovať o päť mesiacov neskôr, nestihli sa tak vyčerpať všetky alokované prostriedky.

Británia, polícia, stanica metra

Londýnsku stanicu metra evakuovali pre neupresnený incident

24.11.2017 18:45, aktualizované: 18:49

Polícia vyzvala ľudí na ulici Oxford Street, kde sa stanica nachádza, aby sa ukryli do budov a zostali vo vnútri.

trump

USA už nebudú dodávať zbrane kurdskej milíciu YPG v Sýrii

24.11.2017 18:10

Dohodli sa na tom telefonicky prezidenti Turecka a Spojených štátov Recep Tayyip Erdogan a Donald Trump.

lekár, zdravotníctvo, lieky

V Prešove majú moderné cétečko za milión a novú lekáreň

24.11.2017 18:06

Moderné pracovisko rádiologického oddelenia s novým CT prístrojom, ale aj novú lekáreň má k dispozícii fakultná nemocnica v Prešove.

karol3

Detstvo.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 164245x
Priemerná čítanosť článkov: 2649x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy