Spomienky.

Roky vojny.

Vojna nám v rodine začala nenápadne, aspoň z môjho štvorročného hľadiska. Najprv k nám prestali chodiť po maďarsky hovoriaci príbuzní, ktorí bývali v okolí Šale nad Váhom, ktorá počas vojny “odcestovala” do Maďarska. Keď okolo roku 1940 vypukol blázinec neoficiálne zvaný Češi peši do Prahy (a po maďarsky Minden drága visza Prága) odišla naša česká rodina: děda, bába, strejda Gustav, teta Otka. Zanechali za sebou rôzne trosky: Gustav ženu-prešpuráčku menom Hansi, ktorá v Humpolci nezniesla uštipačné poznámky zo strany susedov (humpolecké malomestské jazyky sú veľmi jemne nabrúsené); Otka muža Róbu (Robert Nedvěd), ktorý hneď po zrušenej mobilizácii zmizol cez Poľsko do Anglicka, a zahynul ako britský vojak v marci 1945 pri Dunkerque (kde je aj pochovaný, a kde jeho meno napísané na pamätnej tabuli); a Helenku, Gustavovu dcéru, moju sesternicu. Moja mama chcela silou-mocou tiež odísť, ale otec, Slovák, nástojil na zotrvaní v Bratislave. Celá moja česká rodina mohla zostať keby prijali im ponúkané slovenské občianstvo: nemúdro dali prednosť “protektorátnemu”, ako sa Čechy vtedy nazývali…

A kulisy sa ďalej prestavovali: z neďalekého milého Rakúska sa zrazu stalo Nemecko, a pán Hitler s jeho armádami sa objavil od Bratislavy iba cez 300m široký Dunaj – Petržalka už bola Nemecko. Hitlerovi oddané Maďarsko sa priplichtilo k južným okrajom mesta, kdesi až k Podunajským Biskupiciam, ba aj Račišdorf si na pár dní prisvojili! Po uliciach začali pochodovať oddiely Hlinkových gárd, aj oddiely vojakov v uniformách novej Slovenskej armády. Vo vzduchu zlostne vrčali nebezpečne vyzerajúce dvojplošné stíhačky, krátke s hrubým nosom, v noci na nich z Kuchajdy svietili svetlomety, ale inak bolo ticho – aspoň u nás. Teta Helena, sekretárka riaditeľa v Dynamitke, nosila z práce nemecké obrázkové časopisy Signal (áno, bez čiarky nad a), kde boli opisované slávne činy hrdinskej nemeckej armády, či už na Ukrajine, hlboko v Rusku, v Afrike, na Kaukaze, ba aj na Kryme. Tí múdrejší už vtedy (1940-41) iste vedeli že to celé rozplazenie sa po svete je začiatkom konca, nie slávy! Toľké územie, ešte k tomu obývané nie priateľsky nakloneným obyvateľstvom, sa predsa nedá udržať z jedného centra; skôr či neskôr ti niekto začne tie roztiahnuté choboty kus po kuse odrezávať… Zemepis som sa začal učiť práve na vzrušujúcich stránkach Signalov.

Bývajúc pár sto metrov od hlavnej železničnej trate z Bratislavy smerom na východ sme občas videli nákladné vlaky naložené kanónmi, tankami, nákladnými autami a inými vojenskými strojmi. Smerovali na východ. V niektorých z vagónov boli tu slovenskí, tam nemeckí vojaci, ktorí na nás deti pozdĺž trate pokrikovali, hádzali nám balíčky keksov, niekedy aj cukríky, ba aj kúsky čokolády. Iných nemeckých vojakov bolo vídať v okolí nemocníc, všelijako pokrútených, obsekaných, bez nôh, bez rúk, o barlách… Raz, krátko pred príchodom Rusov, som videl ako smerom od stredu mesta nízko nad železnicu smerom na Račiždorf naleteli dve strieborné stíhačky, a zmizli za kopcami za Sv. Jurom. Po čase som ich podľa obrázkov v časopisoch určil ako americké Mustangy; nepamätám sa aké mali na chvoste značky.

V Protektoráte (Čechách), kam sme s mamou každoročne chodili cez školské prázdniny, bolo vidieť nemeckých vojakov viac. Pochodovali po uliciach, postávali v šenkoch, riadili dopravu na križovatkách, na hranici medzi Slovenskom a Protektorátom kdesi pri Kútoch prehliadali vlaky. Názvy miest a ulíc boli dvojjazyčné, nemecký názov (písaný švabachom) obvykle prvý, český názov druhý. Jedla v Protektoráte bolo asi málo. Pri každej každoročnej ceste z Bratislavy do Humpolca sme s mamou trepali ťažký kufor, plný jedla. Obzvlášť sa pamätám na jeden kufor plný zemiakov (pritom humpolecko je prevážne zemiaková oblasť). Obloky v noci museli byť zatemnené. Niektoré stanice na rádie bolo zakázané počúvať, čo moji humpoleckí starí rodičia ignorovali. Ešte dnes mi znejú v ušiach tympany z Londýna: bum, bum, bum, búúúm: “Volá Londýn, vysíláme zprávy v českém jazyce”. Počúvanie “západného” rozhlasu bolo zakázané pod trestom smrti – ako len ľahko som len mohol ja, ako decko, niečo niekde vykvákať…

Po celej Bratislave boli nainštalované sirény na varovanie obyvateľstva pred leteckými náletmi. Na Račianskej sa objavila siréna približne oproti domu č. 140. My sme od nej bývali hádam 300 metrov smerom k Rači, a aj u nás bol jej zvuk ohlušujúci.  Súčasne so zvukom sirény sa na stožiari na vodárenskej veži v Dynamitke vždy objavil veľký guľatý kôš. Ten, podľa toho ako bol na tom stožiari vysoko, a hádam aj podľa svojho tvaru, znamenal buď že lietadlá smerujú na Bratislavu, alebo kamsi bokom.

A začalo sa bombardovanie, ktorého hlavným cieľom bola Viedeň. Obyčajne bolo počuť kolísavý hlboký hukot kdesi od Šamorína, potom sa objavili strieborné bodky s pásmi pary za nimi. Bodky, v ktorých sa už dali rozoznať štvormotorové lietadlá, smerovali na Pezinok, kde sa obrátili doľava a zmizli za horami za Račou. Bratislava sama bola bombardovaná iba málo: rafinéria nafty Apolka pri moste cez Dunaj, z pochopiteľných dôvodov – Nemecko bolo iba na opačnom brehu Dunaja, a benzínu malo málo; nejaké bomby spadli na dolnom konci Štefánikovej ulice, tiež na Krížnej, a pár kráterov som videl na lúkach za železnicou asi oproti terajšej Mladej Gardy.

Raz sme roku 1944 v lete boli v Hochštetne (dnes Vysoká pri Morave), kde sme pár týždňov spali v sedliackom dlhom dome u Lénarta Ščepána, pri rieke. Hrali sme sa na pieskovisku zvanom Kozliská keď zrazu za obrovského hukotu sa spoza neďalekej vyvýšeniny začali objavovať skupiny veľkých tmavých viacmotorových lietadiel, letiacich veľmi nízko. Leteli smerom k Viedni, odkiaľ sa ozýval temný hukot bombardovania, a bolo vidieť čierny dym ako stúpa k nebu. Asi v ten istý deň niektoré z lietadiel zhodilo pri Hochštetne množstvo nevybuchnutých bômb, ktorých konce dlho trčali z blata pri rieke Morave – a my decká sme sa hrávali medzi nimi…

V Bratislave na Kuchajde bolo vidieť kanóny ako strieľajú na tie lietadlá. Na nebi boli rôznofarebné oblaky dymu z vybuchujúcich strieľ. Videli sme obrovský mrak tmavého dymu ako stúpa z horiacej Apolky. O pár týždňov sa začal objavovať na ulici blízky sused, pán Petrík, zafačovaný od hlavy až po päty – pracoval v Apolke a pri bombardovaní bol popálený. Inak v našom okolí tých bômb spadlo iba málo. Najnepríjemnejšie bolo pozorovať bombardovanie Rendezu, kde tmavé dvojmotorové lietadlá, nalietavajúce veľmi nízko smerom od Šúru, zhadzovali bomby na zriaďovacie nádražie. Niekoľko bômb padlo aj na domy v Račišdorfe, pár z nich aj v blízkosti Žabacieho majera. O pár dní sme sa my decká už s chuťou hrali v čerstvých kráteroch a v rozbitých parných lokomotívach.

Poznámka.

O bombardovaní Rendezu som mal pred pár rokmi polemiku s jedným Račanom, tuším Wenzlom. On tvrdil že lietadlá boli anglo-americké. Ja som znaky na tých tmavých lietadlách nezbadal. ale viem že často ponad nás lietajúce Americké lietadlá (nie anglo-americké!) boli strieborné, 4-motorové a lietavali vysoko po trase Šoproň-Vajnory-Pezinok-Hochštetno smerom na Viedeň, kde sme, pozerajúc sa z kopcov, vídávali stúpať tmavý dym. Tieto na Rendezi boli tmavé, 2-motorové a klesali až tak že sme ich pár sekúnd nevideli kvôli domom pozdĺž našej ulice (Račiždorfskej). L’udia vtedy hovorili že lietadlá to boli ruské.