Založ si blog

(1d) Detstvo v Bratislave.

Materinská reč.

Doma sa hovorilo rečou aká sa práve hodila: základom bola slovenčina, premiešaná s češtinou, kvôli mame a jej českej rodine; všetcia zo slovenskej strany vedeli plynne po maďarsky a po nemecky, a keď prišiel niekto neznalý slovenčiny alebo češtiny tak sme sa bavili jeho rečou. Český dedo Havelka aj po rusky zaspieval, alebo sa rozhovoril keď naďabil na nejakého “bráška z ruského tažení”, t. j. legionára, ktorých po krajine obskulovalo ešte dosť.

Dedo aj babka z otcovej strany používali hodne slov z okolia Šale: boďem moset, masso, zeleznicár, to je ale lichva (ako nadávka), cesnek, fizula, burgandia (repa), petrolín (petrolej), oné, iďem núťer (do mesta Bratislavy); pokiaľ viem, nikto iný z rodiny tie slová nepoužíval.

Ja som po maďarsky aj po nemecky na mojej detskej úrovni rozumel, ale ďalej som sa nedostal – tie jazyky neboli na Slovensku po druhej svetovej vojne príliš populárne, najmä po tom keď začalo vychádzať najavo čo tie národy navyvádzali všade kam nepozvané prišli. Po čase sa to isté prihodilo krásavici ruštine, ktorú do nás nútili od ľudových škôl.

Doma sme mali množstvo kníh vo všetkých týchto štyroch rečiach, a neskôr, keď som sa vo škole naučil trochu po rusky sa u nás objavili aj ruské knihy.

Otec navyše aj prekladal lacné romány (“rodokapsy”) z maďarčiny do slovenčiny. Vždy som mal tiež dojem že sám aj napísal a vydal knihu, už sa nepamätám či v češtine, alebo v slovenčine. Dojem som nadobudol preto lebo sme jej doma mali niekoľko výtlačkov. Bola mierne erotická, a keď ma ktosi zbadal že ju čítam – kniha zmizla. Autorovo meno bolo pseudonym, Karol A. Maria, alebo hádam Karel A. Marie (otec sa rád nazýval Karol, jeho žena, moja mama, bola Marie). Keď sa niekedy po roku 1955 dostal do vydavateľstva Práca, začali sa u nás objavovať aj rôzne knihy s jeho menom ako redaktorom. Boli to zväčša rôzne odborárske príručky; jeho najväčšou osobnou slávou bolo preloženie tzv. Zákonníka práce z češtiny do slovenčiny, a jeho následné redigovanie (t. zn. príprava do tlače). S tým som mu občas pomáhal, pár stránok tu, pár stránok tam. Nevydržal som v tom dlho, bola to zúfale nudná práca. A navyše, mal som dojem že ten Zákonník má mierne zločinecký nádych – veď mi ten Zákonník nakoniec aj dobre pricvikol chvost, viď kapitolu o Dynamitke. Otec v lete rád pracoval vonku v záhrade, tu som si ho raz pri takej príležitosti vyfotografoval:

Bol to dobrý človek, ktorý nerád dával najavo svoje cítenie; cítil som však že ma má nesmierne rád. Kde mohol tam mi pomáhal, ale vždy akosi nenápadne, že niekedy som ani nevedel odkiaľ tá pomoc prišla. O jednej takej príhode sa zmieňujem v kapitolke o Dynamitke. Naše osobné vzťahy boli vždy akosi rozpačité: ako mnohí dosebazahľadení synovia som si k nemu nevedel nájsť chodníček, hoci sme mali veľa spoločných záujmov (ktosi vydal v Čechách knihu s názvom Vzdálení nablízku, ktorý je výstižný pre takéto vzťahy), a tak sme sa aj roku 1995 rozišli naposled v Prahe, kde býval u mojej sestry. Rozišli sme sa prostým potrasením ruky, a mne neprišlo ho objať, pobozkať mu 83-ročné líca a poďakovať mu za život a lásku – ešte teraz ako to píšem mám slzy ľútosti v očiach. Odcestoval som do ďalekej cudziny a on o rok zomrel, potichu, tak ako žil…

Otec a mama mali svatbu z domu pri stanici r. 1935; stretli sa iba pár mesiacov predtým v obľúbenej záhradnej vinárničke Rajtových, asi 200m za mostom na Račišdorfskej, na ľavej strane. Mama tam prišla od českej kolónie pri Bielom Kríži s kamarátkou Juci, tiež Češkou. Otec po dlhej nezamestnanosti práve dostal miesto ako “daňový adjunkt”, a tak sa mohol pred dievčatami “vytiahnuť” (“vycajchnovať” po starom, “šouof” po novom):

Mamini rodičia, Česi z Humpolca, bývali pri Hlavnej stanici na Žabotovej ulici, v šedivom “činžovnom” železničnom dome pod tenisovými dvorcami. V ich byte som pár razy bol: tmavý, vytapetovaný, s modrými kachličkami okolo veľkeho šporhelta na uhlie. Mamin otec, dedo Josef Havelka, pracoval ako výplatný úradník na Hlavnej stanici. Nemali sa bohvieako výchyrne, súdiac podľa tašiek “výslužky” (t. zn. potravín) ktoré si od nás odnášali po každej návšteve.

Často otrepávané tvrdenie že Česi prichádzali na Slovensko kvôli nedostatku kvalifikovaných Slovákov po odchode Maďarov v prípade našej rodiny neplatilo. Môj český dedo Havelka bol vyučeným holičom a strávil štyri roky v čs. légiach v Rusku, z Poľska až do Vladivostoku (mám tu pri sebe jeho strojom písanú knihu o celej jeho ruskej “anabasi”); hral na pár hudobných nástrojov, a v Légiach aj na bratislavskej Hlavnej stanici spoluorganizoval orchester.  Tu ho vidieť v hornom rade druhého zľava (fotka je z roku okolo 1930): 

A tu je v plnej legionárskej sláve:

Vo vzťahu k železniciam a v porovnaní so slovenským dedom Hatvanim, ktorý tiež strávil dávno pred (prvou svetovou) vojnou 4 roky v rakúskej armáde, toho vedel oveľa menej, vlastne nič. Dedo Hatvani ovládal slovenčinu, nemčinu, maďarčinu, ba aj prešpuráčtinu, a celý svoj pracovný život – vrátane vojenčiny – strávil okolo železnice. Dedo Havelka vedel po česky, trochu po nemecky a po rusky. Nakoľko väčšina nižších zamestnancov a najmä robotníkov pri železnici na Slovensku boli vtedy po maďarsky hovoriaci, dedo Hatvani by bol oveľa vhodnejšie kvalifikovaným výplatným úradníkom, ak už o nich bola núdza. Nuž čo, tak to vtedy bolo: novej československej vláde sa vtedy vrátilo množstvo ľudí zo všetkých kútov sveta a kam inam ich poslať než do nových, čiastočne  Maďarmi vyprázdnených, území…

Dedo (Hatvani) občas utrúsil že Bratislava s okolím sa mala po rozpade Rakúsko-Uhorska radšej pridať k Rakúsku než k Čechom – k Rakušanom sa cítil, očividne, bližšie než k Čechom. O 50 rokov neskôr som našiel podobné tvrdenie v spomienkach Michala Bodického {že “ako sa (v rokoch okolo 1850) dobre cítili vždy keď prechádzali rieku Morava pri Marcheggu z Uhorska do Rakúska”. Rovnaký pocit, na rovnakom mieste a aj rovnakým smerom som mal pri mojich troch návštevách Slovenska (1995 až 2007, a najmä 1968) aj ja, samozrejme z rozdielnych dôvodov…}.

Havelkovci mali tri deti, syna a dve dcéry, z ktorých moja mama bola najmladšia. Všetky tri ratolesti sa im vyženili v Bratislave, Gustav s prešpuráčkou, Otka s Čechom od Bakova nad Jizerou, no a moja mama Marie so Slovákom. Tuto sú v ich byte niekedy roku 1927 (viola a husle v ich rukách sú v mojom vlastníctve dodnes):­

Poznámka: na obrázku je nesprávne uvedené meno ulice – má to byť Žabotova.

O knihe deda Havelku “Anabase ruského legionáře v letech 1914 – 1920”.

Kniha bola napísaná roku 1929 na stroji. Nieje v nej zmienka či bola napísaná z poznámok, alebo z pamäti; prikláňam sa k druhému. Kniha pojednáva o jeho živote v rakúskej armáde v rokoch 1914 až 1919 . Začína to jeho povolaním do armády na začiatku prvej svetovej vojny, a je v nej zmienka o jeho povinnej vojenskej službe niekoľko rokov predtým. Dedo mal roku 1914  26 rokov, bol ženatý a spolu so ženou Júliou mali tri deti. Po počiatočných mesiacoch v rôznych vojenských priestoroch v Čechách, na Slovensku, Rakúsku aj Maďarsku bol odvelený do Poľska kde sa, ako pešiak, ocitol v prvej frontovej línii proti ruskej armáde. Padol do ruského zajatia a bol poslaný do Ruska, kde sa v rámci ideí neskoršieho prezidenta T. G. Masaryka pomaly začínala formovať československá armáda, spočiatku na podporu ruskej armáde proti rakúsko-uhorsko-nemeckým agresorom (o Bachmači a Zborove však v knihe nieje zmienka). V tej novoutváranej armáde sa dedo motal okolo vojenskej hudby, a raz bol tou hudbou aj poslaný nakúpiť hudobné nástroje do blízkej Odesy. Tam po prvý raz v živote videl more.

Situácia v Rusku z dôsledkov začínajúcej revolúcie začala byť neprehľadná a celá novoutvorená československá legionárska armáda (okolo 50,000 vojakov) sa rozhodla odcestovať domov smerom na východ cez Vladivostok – na západe sa totiž bojovalo. Cestovali po vtedy zánovnej sibírskej magistrále, a miestami sa museli prebojovať cez rôzne povstalecké územia, opravovať zničené koľajnice a vlaky, atď. V Jekaterinburgu sa proti nim postavila jednotka novoutváranej Červenej armády, ktorú porazili, a pár týždňov držali Jekaterinburg vo svojich rukách. Ďalej cestovali cez Irkutsk, južne od jazera Bajkal (dedo spomína niekoľko dní v prekrásnej krajine v dedine Sľuďanka), cez Čitu do severovýchodnej Číny (ktorá bola vtedy okupovaná Japoncami), ďalej Cicikar  až nakoniec Vladivostok. Tam boli niekoľko mesiacov ubytovaní na Ruskom ostrove (v zime chodili pešo po ľade do mesta), až napokon, po skončení prvej svetovej vojny, ich americký parník Madavaska odviezol do Terstu. Odtiaľ cestovali vlakom cez Viedeň, a na hranici medzi Rakúskom a Čechami ich privítal nový československý prezident T. G. Masaryk.

Kniha je písaná vecným štýlom, a dedo netlačí svoju osobu do popredia v žiadnom prípade; štylistika a pravopis sú celkom prijateľné a ľahko čitateľné, ale naznačujú pomerne nízku úroveň dedovho formálneho vzdelania (bol vyučeným holičom) . Spomína mená mnohých svojich priateľov z Humpolca a okolia. Niekoľko razy spomína svoju chorobu, aj ako kdesi v južnom Rusku podstúpil operáciu, ale nikdy sa nezmieňuje čo mu vlastne bolo. V knihe je vložený rukou písaný list jeho dcéry Otky dedovej sestre Albíne, v ktorom sa Otka pýta “milej tety” čo vlastne jej otcovi bolo keď sa o tom zmieňuje. Bohužiaľ, Albínina odpoveď Otke mi nie je známa…

A tu sú všetcia v Humpolci okolo roku 1930 (chýba Adolfova druhá dcéra Albína a jej muž):

Horný rad zľava: ??, Julie Havelková rod. Škrabová, Adolf Havelka, Emilie Nechanická rod. Havelková, Anna Havelková rod. ??, Josef Nechanický, Josef Havelka, Gustav Škraba, Anežka Škrabová rod. ??

Dolný rad zľava: Otylie Havelková, ??, Gustav Havelka, Otylie Škrabová, Marie Havelková.

Adolf Havelka a Anna boli rodičia Josefa a Emilie; Josef Havelka a Julie boli rodičia Otylie, Gustava a Marie; Gustav Škraba a Anežka boli rodičia Otylie Škrabovej.

Detské spomienky.

V dome pri železničnej stanici ako prvý vnúčik som býval pečený-varený až do svojich štyroch rokov, kedy r. 1940 dedo odišiel do penzie a celá rodina sa presťahovala do novokúpeného domu na Račianskej 794, oproti šenku u Dudáša. Do nášho starého domu sa nasťahovali naši priatelia Trtolovci, tiež železničiari, ktori dovtedy železničiarili v dome na hornej štreke, blízko zadnej vodárenskej veže v Dynamitke (kam sa po nich nasťahovali Bártovci, a zaviedli tam chov “železničných” psov, a peknej dcéry Jožiny).

Z toho železničného domu mám tisíce malých detských spomienok: na zvieratá, na včely, na kačiatka, na kravu ktorá sa vraj hrala na moju mamu (ktovie ako sa znášali s mojou skutočnou mamou?), na návštevy “českej” rodiny, na rôzne vzdialené tetičky, strýkov, bratancov a sesternice – všetko po maďarsky hovoriacich – zo Šale a okolia (Szőke, Szépbőze, Andódy); na zabíjačky, na pomaranče na vianočnom stromčeku, na lepéne, kuglufy, gerhene, slivkové gombolce, morváne a hajtováne mojej slovensko-maďarskej babky – no, raj na zemi!

Porovnávajúc život mojich starých rodičov so životom priemernej rodiny v dnešnej dobe (2011), nemôžem nespomenúť niekoľko drobností; spoločenský rozdiel nech vyhodnotí pán národohospodár a pán psychológ, peňažný rozdiel nejaký pán účtovník.

Podľa môjho obyčajného sedliackeho myslenia si myslím že osobné schopnosti, praktické vzdelanie a následná kvalita života mojich starých rodičov bola ďaleko vyššia v porovnaní so životom dnešného priemerného manželstva. Dnešné manželstvá, v ich vysokej závislosti na dvoch platoch, pripútanosti k peňažným inštitúciam, vedecky zníženým rodičovským postavením, a pomerne obmedzenému rozsahu schopností a kvalifikácií, sa zdajú byť bližšie k dávno zavrhnutému poddanskému spôsobu života, než k temer naprosto slobodnému životu mojich starých rodičov (mimochodom, za čias poddanstva sa od poddaných vyžadoval tzv. desiatok = desatinu z úrody/výrobkov museli odovzdať “panstvu”. S akou radosťou by sme dnes privítali desaťpercentné dane? Dereš a rozmary miestneho panstva, z ktorých mnohí boli od nadbytku dobrého života aj trochu mechom udretí, už hádam pomenej). Výchova detí u mojich starých rodičov sa diala doma, u mamy, u otca, medzi súrodencami a zvieratami, v spoločnej kuchyni, na dvore a na dvoroch okolitých rodín. Škola bola považovaná za niečo čo naučí deti písať, čítať a počítať, dá im trochu šajnu o najnovšej kultúre, a prostredníctvom náboženstva im dá trochu základných a nemenných životných múdrostí, a rozhľadu na vyššej úrovni.

Ako manželského páru so štyrmi deťmi hlavný rodinný peňažný príjem mojich starých rodičov bol dedov plat ako výhybkára na železnici. Vedľajší príjem sa získaval predajom rôznych domácich plodín a výrobkov, napr. slaniny, údenín, medu, masla, ovocia a pod.. Stôl mali vyložený pri ceste do Dynamitky, vedľa železničného prechodu, kde bola vtedy aj konečná električky (tuším B); zákazníkov teda okolo prechádzalo dosť. Popri plate mali bývanie zadarmo v železničnom dome, plus uhlie na kúrenie a petrolej na svietenie. K dispozícii mali blízku zem – dosť nízkej kvality – pozdĺž železničnej trate; keby patrila im nazývalo by sa to v reči tamojšej doby gazdovstvo. Stará mama pracovala doma a okolo domu. Dedo mal iba základné školské vzdelanie, dve-tri triedy ľudovej školy; navyše nadobudol aké-také znalosti okolo železníc počas svojej štvorročnej vojenskej služby v telegrafno/železničnej “kompánii” v Korneuburgu pri Viedni. Babka, jeho žena, strávila asi 8 rokov v katolíckej škole v Tardoškede.

Rozsah ich praktických schopností a k tomu potrebných teórií bol však ďaleko vyšší než podobný súhrn schopností a znalostí dnešného priemerného manželstva.

Dedo, okrem svojej práce ako železničiar, vedel hospodáriť (teda gazdovať) na pridelenom kúsku zeme, asi 80×400 metrov veľkom. Vedel ako to obrobiť, čo a ako sadiť, ako sa o to starať, ako to zožať/nazbierať/natrhať, vedel ako to uskladniť, spracovať, atď. Vedel ako sa starať o domáce zvieratá (kravy a svine, okrem všelijakej hydiny), vedel, keď bolo treba, ako ich zabiť, rozporcovať, spracovať, uložiť, atď. Vedel ako sa starať o včely a ako získať od nich med; vedel všetky práce potrebné na údržbu domu a rôznych prístavkov, strojov a konštrukcií okolo neho a na poli; vedel ako vyrobiť rôzne druhy vína podľa toho aká bola ten-ktorý rok úroda. Vedel si poradiť – pokiaľ sa dalo – s rôznymi chorobami zvierat (prasacia “červenka”, slepačí “dech”, a pod.). Dodnes si pamätám jeho rozprávanie ako raz musel odviezť dve skapaté svine do spoločnej jamy kdesi v chotári, a ako sa na tie všetky svine o pár dní zišli cigáni zo širokého okolia, vyhrabali ich a hodovali tam celé týždne.

Babka, moja stará mama, viedla domácnosť, varila, piekla chleba, podľa sezóny zavárala, vyrábala lekváre, šila, štrikovala, prala, plátala, štopovala pančuchy, starala sa o deti všetkých vekov; vedela ako zabiť menšie domáce zviera, vyčistiť, rozporcovať a pripraviť na večeru; vedela ako dojiť kravy, ako vyrobiť maslo aj syry; vedela ako sadiť rôzne byliny potrebné v kuchyni; sadila kvety a starala sa o ne; keď bolo treba bola schopná pomôcť s prácami na poli; starala sa o stôl pred domom na ktorom boli vyložené rôzne potraviny a domáce výrobky na predaj okoloidúcim; keď bolo treba, napr. keď dedo bol chorý, vedela zaňho zaskočiť v jeho práci na železnici – obsluhovať závory, navečer rozvešiavať petrolejové lampy na semafóry a pod.; raz za pár rokov vymaľovala dom vápnovými farbami, znútra a občas aj zvonka, až pokiaľ dočiahla…

Obom pomáhali, pokiaľ vládali, ich mamy: dedova mama zvaná Rozanenna Hatvaniová-Vicenová, rodená Oláhová (tiež zvaná Pištáková, hádam jej rodné priezvisko), a babkina mama, tiež zvaná Rozanenna, Maczkyová, ktoré obe bývali v tom istom železničnom dome. Keď už prestali vládať, zostali až do smrti na starosti dedovi a babke. Toto je dedova mama. Podľa Ruženky vraj rada sedávala po zotmení v záhrade a dívala sa na mesiac a na hviezdy:

Poznámka k tým babkiným a dedovým genetickým modifikáciam.

Ľudstvu užitočné odrody vtákov, zvierat a hmyzu, ako aj poľnohospodárskych plodín, ovocných stromov, atď., boli vypestované počas tisícročí práve takýmito drobnými babkami a dedami. Neviem si spomenúť na jednu jedinú užitočnú plodinu, zviera, vtáka, atď., ktoré by bolo vypestované pre úžitok ľudstva nejakým Výskumným Ústavom s tuctom Nobelových cien a mrakom patentov za ich menom. Dédété, herbicídy, fosfáty, to áno! Momentálne slávne genetické modifikovania sa zdajú byť zamerané na vylúčenie jednotlivcov – babiek a dedov – zo šľachtiteľského procesu, na zvyšovanie zisku inštitúcií a podnikavých jednotlivcov, a, samozrejme, na lacnejšie ničenie domnelých nepriateľov...

Pozemok pri Halatke bol po dedovom odchode do penzie rozdelený na niekoľko záhrad, z ktorých každá bola pridelená nejakému vyslúžilému železničiarovi. Dedovi tam pripadla záhrada asi 30×50 metrová s prístupom k Halatke. Dlhé roky sme tam pestovávali rôzne zeleniny a ovocie, kúpávali sa v Halatke, trávievali tam dni lenivosti až nakoniec, niekedy okolo roku 1963-4 prišli buldozery a rajskej záhrade bol koniec.

S dedom som chodieval na Račiansku 794 obkukovať náš budúci dom, ktorý práve vtedy dostavoval pán Andrášek. No a jedného krásneho jarného dňa roku 1941 sme tam už boli a ja som tete Ruženke pomáhal voskovať dlážku voňavou kockou včelieho vosku. Račianska ulica z toho domu roku 1951 vyzerala takto (od zastávky autobusu smerom doprava vedie chodník ktorý sa roku 2011 nazýval Nový záhon). Sirénu, o ktorej sa zmieňujem kdesi v texte, je trochu vidieť vedľa domu na pravej strane ulice; vľavo od nej za kopcom vyčnieva kúsok bratislavského hradu:

Takto vyzerala opačným smerom (za domom v diaľke (Rukrígel/Sloboda) je dnešná Pekná cesta; HBV/Krasňany tam ešte neboli):

Prevádzka na nej bývala dosť rušná; napr. na dolnom obrázku je v diaľke vidieť bicykel (“daj si pozor, Károlko, šak čo, až je opitý, mohol by do teba aj vrazit!”, napomínala babka)…

Pre zaujímavosť – ten istý pohľad roku 2014 (požičané od pána Google Earth):boys

Tabuľa vpravo je asi v mieste kde na starej fotke mal ten pes nos.

Moji rodičia sa už nejaký čas predtým nasťahovali do prenajatého bytu na Robotníckej (odtiaľ ma mama nenarodeného pešo niesla do pôrodnice na Zochovej), potom do Légiodomov, potom do Fričáku na Račišdorfskej (oproti Urbanovým uhoľným skladom), tiež neďaleko do domu so záhradou u Predných a nakoniec do bytu v Novej dobe 3, všetko v rozmedzí dvoch-troch rokov. Ja som s rodičmi v ich bytoch občas býval, ale dával som prednosť dedovi a babke, a ich dcéram, tetám Helene a Ruženke, a najmä záhrade a zvieratám. V Novej dobe som mal niekoľko zápalov stredného ucha, až ma, ako asi 5-ročného, mama odviezla električkou na operáciu do Štátnej nemocnice (doktor Krečmer); dodnes mám za ľavým uchom jazvu. A dodnes si pamätám ako na mňa mama párkrát dobre skríkla aby som “už raději chcípnul”, keď som od bolesti v uchu skučal a plakával – o antibiotikách sa vtedy ešte nechyrovalo – aj to hádam prispelo k mojej neochote bývať s rodičmi!

Starí rodičia syna, okrem môjho otca, nemali: prvý syn Štefan sa im zabil, neženatý, ako rušňovodič pri nehode ešte roku 1933, kdesi pri Čeklísi. Moje tety (trochu zlomyseľne) nadhadzovali že sa “naši” sťahovali vždy keď mama nemohla nájsť viac ľudí na dobré pohádanie… O veľa-veľa rokov neskôr sme s Ruženkou rozoberali jednu postavičku z Asterixa (Tortuous Convolvulus), ktorú Júliusovi Cézarovi doporučili ako zázračnú zbraň, ako niekoho kto vie rozhádať akúkoľvek spoločnosť, na použitie ako zbrane hromadného ničenia proti neposlušným Galom. Už vtedy 80-ročná Ruženka sa nezdržala a poznamenala že “je presne taký ako tvoja mama”, ktorá už vtedy bola aspoň 15 rokov v jej českom raji (ať Ti, maminko, dá český pámbíček svoji slávu, a hodně lidí kolem na hezky šťavnaté pohádání…).

Nad predchádzajúcim odstavcom sa pozastavila priateľka Betka Nemcová-Brabcová, ktorá prežila svoje detstvo v dome naproti cez cestu od nás. Naše mamy sa priatelili, a podľa Betky moja mama bola nadmieru veselá a najmä priateľská osoba; o mne vraj vždy hovorila iba v dobrom.

Hovorím zámerne v “českom raji”, pretože mama, hoci žila na Slovensku od štvrtej triedy ľudovej školy (“vesměs čeští učitelé”), po slovensky nevedela, a na Slovákov sa dívala hodne zvrchu, vrátane otca, a asi aj mňa. V Bratislave vtedy žilo hodne Čechov, a kedykoľvek sme sa zastavili na ulici porozprávať sa s nejakými známymi, vždy to boli Česi; k rôznym Čechom sme aj chodili na návštevy, či už v Novej dobe, alebo na Račianskej. Ja som po česky vedel tak ako ona, ale “na Slovensku po slovensky”, ako sa vtedy začínalo hovoriť, a pri návštevách u rodiny v “Protektoráte” som šprechtil po česky (a tým že som vždy prvých pár týždňov zápasil s miestnym nárečím som mal v Humpolci prezývku “ten blbej Slovák” – pamatujete ještě, kluci humpolečtí? Tá sa mi však nenalepila natrvalo, ku koncu dvojmesačných prázdnin som vždy rozprával ako domáci. Tiež, bohvieprečo, som bol silnejší než ostatní, hoci bitkárom som nikdy nebol, radšej som utekal keď sa dalo. Naspäť na Slovensku som zase bol podozrievaný za Čecha…

(63) Pobyt v nemocnici.

19.07.2017

Text listu ktorý som poslal pár kamarátom koncom januaara 2017: “Milí …………….., už som druhý deň doma zo špitálu (Austin, v štvrti Heidelberg, Melbourne). Dostal som päťnásobnú viac »

(61) Mary Ann.

14.10.2016

V rokoch môjho dospievania sa vtedajšia vláda zabávala školskými reformami, v dôsledku ktorých som navštevoval niekoľko škôl. Akademicky aj spoločensky z nich najnižšia bola jedna do ktorej viac »

(60) Rok 1968.

21.08.2016

O roku 1968 som nenašiel v dnešných novinach nič a tak prikladám svoju spomienku na dva príchody Rusov do Bratislavy. Roku 1945. ... Na druhý deň po odchode posledných Nemcov sme s dedom boli viac »

ministerstvo obrany, odchod vojakov do madarska, slovenska armada

Slovenskí policajti bránia bezpečnosť EÚ v krízovej oblasti Stredozemného mora

24.08.2017 12:19

Ide o historické prvé zapojenie vojakov Ozbrojených síl SR do námornej operácie.

doktorka, lekárka, zdravotná sestra, sestrička, starostlivosť, nemocnica

Za posledný rok kompetentní pre sestry nič nespravili, upozorňuje komora sestier

24.08.2017 12:18

Minister Tomáš Drucker má už rok návrh Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek, nič sa však nedeje.

Muž, zásielka, dokumenty, obálka, balík

Brannobezpečnostný výbor vzal na vedomie petíciu za zmenu zákona o utajovaných skutočnostiach

24.08.2017 11:58

Výbor neschválil návrh opozície, podľa ktorého mal minister obrany zverejniť spis o nehode lietadla AN-24.

parlament, amnestie, Rokovacia sala,

Kotlebovu stranu podporuje 14,2 percenta ľudí, preferencie SNS klesli na 7,2 percenta

24.08.2017 11:40

Ak by sa parlamentné voľby konali v druhej polovici augusta, zvíťazila by strana Smer-SD so ziskom 27,3 percenta hlasov.

karol3

Detstvo.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 154765x
Priemerná čítanosť článkov: 2496x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy