Spomienky.

Roku 1995 som bol v Prahe navštíviť môjho otca, vtedy už 84-ročného. Nevideli sme sa vtedy už 27 rokov, a tak sme strávili  pár dní v jeho byte ponorení v spomienkach a v debatách.

Po pár dňoch som si spomenul na jednu moju sesternicu, Krasavu, ktorá bývala v Písku, a s ktorou sme sa nevideli už hádam aj 30 rokov. Každých 5-6 rokov sme si vymenili vianočné pozdravy, a to bol celý náš styk za tých 30 rokov. Predtým sme sa vídavali dosť často, a boli sme hádam aj kamaráti. Keď som povedal otcovi že sa ju chystám navštíviť, bol prekvapený: “Čo si nevedel že už dávno zomrela, ba aj Karel, jej muž?”. Nuž, nevedel som. Nadhodil som ze teda pôjdem navštíviť bratanca Jardu, ktorý býval v Moste pri Prahe. A veru aj ten vraj už dávno zomrel… Neprikladal som týmto dvom smutným zprávam žiadnu váhu. Roku 1995 bolo iba krátko po tzv. socializme, a počas toho 40-rokov trvajúceho “tzv” obdobia ľudia medzi sebou nie príliš komunikovali.

Otec mi zomrel po necelom roku. Zprávu o jeho smrti mi poslala listom moja sestra; bývajúc dosť ďaleko som list dostal až keď už bolo po všetkom, v tomto prípade po kremácii.

Po otcovi mi v rodine zomrela teta Anda v Humpolci; o jej smrti som sa dozvedel asi o pol roka neskôr počas náhodného rozhovoru s jednou vzdialenou príbuznou.

Roku 2005 mi v Bratislave zomrel jeden veľmi dobrý priateľ z detstva. Napriek tomu že s ním aj s jeho ženou som dovtedy bol v písomnom, ba aj v telefonickom, styku, aj o jeho smrti som sa dozvedel iba o niekoľko mesiacov neskôr, tiež počas náhodného rozhovoru s jedným priateľom. Takisto náhodne som sa dozvedel o smrti ďalšieho priateľa roku 2008…

Roku 2011 mi zomrel v Bratislave ďalší dobrý priateľ. Jeho žena o jeho smrti nepovedala nikomu, napriek tomu že tento priateľ bol dosť populárnou osobou v našich kruhoch. Dozvedeli sme sa o tom až o niekoľko mesiacov neskôr.

Prečo toto všetko píšem?

Kedysi, keď niekto zomrel, bolo zvykom rozposlať po všetkych možných príbuzných a známych tzv. parte. Parte bol obvykle kus papiera na ktorom boli čiernym na bielom napísané detaily zomrelého spolu s informáciou o obradoch a pohrebe. Takto vyzeralo jedno z dávnych:Na tento dobrý zvyk sa v dnešnej dobe akosi zabudlo.

V “predsocialistickej” spoločnosti také parte bolo iba konečným vyjadrením rodinného a spoločenského myslenia. To myslenie bolo založené na súdržnosti rodiny, na vedomí si postavenia rodiny v rámci blízkej a širšej spoločnosti, na vedomí hodnoty zosnulého medzi príbuznými, priateľmi a aj v spoločnosti. A tiež patrilo prastarým k rituálom ktoré si vytvára každá spoločnosť na udržanie súdržnosti, ako sú krsty, svatby, vynášanie Moreny, šibačky, birmovačky a pod.

“Socializmus” však úmyselne zničil túto rodinnú súdržnosť, a vedomie spoločenskej spolupatričnosti. Teóriou za ničením bolo zastrašovanie spoločnosti rôznymi šmykľavými bububu, ako napr. “triedny nepriateľ”, “špióni”, “nepriateľ nespí”, “hrozba zo západu”, a pod. Vykonávateľmi ničenia boli rôzni námestkovia, predsedovia (komunistickej) Strany, ROH, kádrováci, domoví dôverníci, a najmä príslušníci rozsiahlej siete dôverníkov a agentov štátnej bezpečnosti. Títo príslušníci boli v tej dobe anonymní, ale ľudia tušili že niečo take existuje, čo iba zvyšovalo strach a neistotu: strach pred rodinným príslušníkom, priateľom, kolegami v práci, známymi, ba aj neznámymi.

Potrvá dlho než sa spoločnosť vráti do – do čoho? Do časov keď sa ľudia nemuseli báť jeden druhého, keď cítili že možu byť vo svojich názoroch otvorení, kedy vedeli ze štát je tu na to aby im slúžil. Kedy to bude? Ťažko povedať, ale cítenie sa prikláňa k obdobiu niekoľkých generácií. A hlavne ak sa podarí presadiť ľuďom ktorí strávili nejaký čas v krajinách kde parte – a iné molekuly spoločenskej súdržnosti –  sú časťou normálneho spoločenského života.

Pod čiarou.

Od uverejnenia tohto článku som dostal asi tucet emailov od neznámych ľudí. Všetcia ma odsudzujú že kydám (asi ten istý človek ako v predchádzajucej kapitole) špinu na náš národ, alebo že mám podivné vzťahy s otcom; jeden z emailov mi vytýkal že som vynechal mäkčeň nad en v slove ňom. Ani jeden z emailov nevyslovil súhlas, alebo nesúhlas, s tým čo je napísané v článku. Pripomína mi to čo sa mi prihodilo pred 10-12 rokmi, tiež na internete.

Od začiatkov internetu na Slovensku pred nejakými 12-15 rokmi som objavil na ňom hodne známych, z ktorých väčšinu som nemal príležitost stretnuť už aj niekoľko desaťročí. Poslal som im email: Milý xy, nevideli sme sa už nejakých 35 rokov. Ak si to Ty – ako sa máš? Ak nie, prepáčte že vyrušujem. Karol.

Poslal som tie emaily asi desiatim menám. Hádajte koľko z tych mien sa mi ozvalo: žiadne! Ani jedna odpoveď že „Karol, ďakujem že si sa ozval…“; ani jedna odpoveď že „Prepáčte, pán Karol, ja nie som ten koho hľadáte….“ Nič!!! Ticho, prázdnota, ľahostajnosť v slovenskej spoločnosti, v slovenskom národe.

Nevzdávam sa ľahko! Niekoľkým som skúsil napísať „normálnou“ poštou (najprv som im, samozrejme, zatelefonoval). Bolo ich sedem. Všetcia sa potešili, veď sme sa nevideli, ani nepočuli, už aspoň 50 rokov, a celkom pekne sme sa porozprávali. A vraj nech im napíšem, že budú mať radosť. Dvaja z nich mi odpovedali, nie síce priamo, vraj počítače nenávidia, ale cez ich ženy či deti, a cez internet, emailom. Vraj sa majú dobre, a ak sa k tomu dostanú že odpíšu. Vedel som čo čakať, aj som sa dočkal: ničoho! Ani jeden z nich mi neodpísal (jedného musím ospravedlniť, on, chudák, zomrel pred tým než sa dostal k písaniu).

Ešte jedna mini-perlička: kamarátke z  detstva zomrel muž, a jeho hrob je asi 10 metrov od nášho rodinného hrobu. Bývame dosť ďaleko a tak som ju poprosil (ona tam chodi každý týždeň, ba aj častejšie) aby sa občas na náš hrob pozrela a povedala nám ako vyzerá. Jej muž zomrel pred necelým rokom. Telefonujeme si s ňou tak asi každé 3-4 mesiace. Zatiaľ „nemala času“ sa na náš hrob pozrieť ani raz…

No a nakoniec.

Do toho hrobu sme pochovali ešte pár blízkych príbuzných, a náhrobný kameň už nestačil: nechal som spraviť väčší. Asi pol roka po osadení toho nového kameňa sa tam kamarátka šla konečne pozrieť. S hrôzou mi telefonovala že hrob tam už žiadny nie je! Vysvitlo, že moja sestra hrob predala, a kameň vraj použila na predĺženie chodníka v jej záhrade – najdrahší meter záhradného chodníka v celej Prahe.    Vale, familia, vale…