Spomienky.

1.

Vo februári roku 2010 zomrela teta Ruženka, sestra môjho otca. Bola poslednou z našej rodiny predchádzajúcej generácie, o pár mesiacov mala sláviť svoje deväťdesiate narodeniny. Naposledy som s ňou bol v januári roku 2007. Pár mesiacov pred smrťou sa presťahovala do Prahy, do prenajatého bytu v dome v ktorom býva moja sestra.

O jej smrti som sa dozvedel iba z druhej ruky, moja sestra sa so mnou totiž nerozpráva. Ani o jej pohrebe toho neviem veľa, tiež iba z druhej, ba až tretej ruky.

S Ruženkou sme si boli blízki. Bola o šestnásť rokov staršia odo mňa, bola jednou z prvých kto navštívili moju mamu v pôrodnici v Bratislave na Zochovej ulici v deň môjho narodenia. Ako malému chlapcovi mi čítávala pred spaním rozprávky. Bývali sme spolu v jednom dome, boli sme spolu deno-denne. Aj ked som sa odsťahoval boli sme spolu v častom písomnom alebo telefonickom styku; jej posledný list sme dostali iba pár týždňov pred smrťou.

Štyri dni po jej smrti som sa nadránom zobudil: zazdalo sa mi že mi niečo za hlavou zaklopalo na stenu. Reku prisnilo sa mi, pomyslel som si v tom polospánku, kedy človek aj sníva aj vie že sníva, a spal som ďalej. Ráno, okolo jedenástej hodiny, som sedel sám v kuchyni a písal čosi na papieri. Bolo naprosté ticho, keď zrazu vedľa mňa, asi v úrovni mojej hlavy, zaklopal niekto na drevenú stenu, nahlas, jasne, akoby hánkami prstov, štyri razy: klop, klop, klop, klop! Pozriem von – nikto tam! Vstal som a “Á, vitaj, Ruženka!”, povedal som nahlas. “Poď sa pozrieť po dome” (nikdy u nás nebola, bývame dosť ďaleko)… A akoby som ju sprevádzal, prešiel som po celom dome, po všetkých miestnostiach, a porozprával som jej čo je kde a komu tie miestnosti patria. Potom som si sadol a pokračoval v písaní. Klopanie sa už viac neozvalo, ale celý deň, aj na druhý, som mal v hlave pocit čohosi neskutočného, akoby mi hlava bola kdesi nad mrakmi.

2.

Roku 1985, v deň tridsiateho výročia smrti mojej starej mamy – pre mňa najlepšieho človeka na svete – som si sadol ku stolu s kusom čistého papiera a s perom v ruke. Chystal som sa napísať list jej dcére, mojej tete Ruženke, niečo o jej mame, o tejto mojej starej mame.

Nežijúc na Slovensku mal som vtedy o Slovensku iba málo správ. Príbuzní sa báli do listov vložiť čo im prišlo do pera, priatelia sa báli napísať čokoľvek. V krajine kde som žil bolo temer jediným spojením so Slovenskom rádio, na ktorom bola raz do týždňa polhodina programu v slovenskej reči. Ten sme málokedy počúvali, najma kvôli pramizernej slovenčine ich hlásateľov.

A tak o mojom písaní:  list som začal nadpisom “Milá Ruženka, dnes je tomu 30 rokov čo nám zomrela moja stará mama…” V tej chvíli moja žena poznamenala: ”Počúvaj, práve sú na rádiu Slováci”. Zosilnila zvuk, a na rádiu sa ozval František Krištof Veselý: spieval Dedinku v údolí, mojej starej mamy najobľúbenejšiu pieseň….

3.

Roku 1985 sme bývali 16,000km ďaleko od Prahy kde vtedy bývali moji rodičia. V listovom spojení sme boli hádam 2-3 razy za rok, v telefonickom hádam raz za dva roky. Moja mama mala vtedy vyše 70 rokov a trpela na rôzne choroby, najmä na cukrovku a aj iné.

Ja som bol v tej dobe dosť zaneprázdnený zakladaním novej spoločnosti. Jeden deň prišlo k nám do domu niekoľko osôb ktoré mali o novú spoločnosť  záujem, a rozvinula sa živá debata. Uprostred tej debaty som z ničohonič vstal, ospravedlnil sa, šiel do kuchyne k telefónu a zavolal som otcovi (ktorému som vtedy naposled zavolal hádam pred pol rokom). Po výmene pozdravov otec poznamenal že mama ráno odišla do nemocnice na akési vyšetrenie – nič neobvyklého v tých časoch – a že ak sa nevráti včas že tam otec pôjde za ňou. O pár dní som dostal od otca list v ktorom mi so smútkom oznamoval že mi mama zomrela práve v ten deň ked sme sa rozprávali na telefóne, a asi aj v tú hodinu.

4.

V rokoch 1991-92 som pracoval 800km od domu. Mal som prenajatý malý dom so záhradou, žena a deti tam za mnou chodili, po jednom, po dvoch, každé 2-3 týždne. Ja sám som cestovával domov asi tak raz za mesiac.

Jedného dňa som sa rozprával s našim najstarším synom po telefóne, on doma, ja 800km ďaleko. Neviem už o čom to bolo, ale to nie je v tejto súvislosti podstatné. Debatu sme ukončili zhodou že o tom o čom sme sa rozprávali nevieme ani jeden z nás dosť, a že by sme sa mali opýtať niektorého z našich kamarátov. Položil som telefón a začal som rozmýšľať: čo tak zavolať Janovi? Hm, hádam nie, ten o takých veciach asi nevie nič. Jožovi? Tiež asi nie. Martinovi? Ten by hádam…. V tej chvíli zazvonil vedla mňa telefón – Martin! 800km ďaleko, nikdy predtým mi nezatelefónoval (a ani potom). Martin, čo ťa sem priviedlo, prečo voláš? A odpoveď znela: ani neviem, len mi tak prišlo na um ti zavolať!!! A ako vysvitlo, ani on o tej veci nevedel nič.

5.

Kedysi sa hovorievalo že čert nikdy nespí. Neviem, či to platí aj v dnešnej dobe, ale vždy si na tú ľudovú múdrosť spomeniem keď šoférujem v niektorých zatáčkach tu na okolí.

Neďaleko od nášho domu je asi dva kilometre dlhá, pomerne úzka cesta. Jazdím po nej niekoľko razy do týždňa. Cesta je na svahu, a keď idem hore kopcom na ľavej strane to ide dosť strmo dolu kopcom, na pravej dosť hore kopcom. Chodníky pozdĺž nej nevedú, a domov je tam hádam 10, po piatich na oboch stranách. A nakoľko je tá zatáčka dosť prudká nie je vidieť čo je za ňou až keď si od toho iba nejakých 10-15 metrov.

Áut po tej ceste jazdí málo. Keď sa však nejaké auto v protismere vyskytne je viac než pravdepodobné že sa budeme míňať presne v tej ostrej zatáčke. A navyše, budeme sa míňať práve v okamihu keď myslím na niečo iného.

Pred pár dňami som tade zase šoféroval, a v tej zatáčke šiel osamelý chlap, tiež hore kopcom ako ja, na opačnej strane cesty. A ako na potvoru som bol zamyslený až do okamihu kedy sa zo zatáčky v protismere vyrútilo osobné auto. Nešlo nadmernou rýchlosťou, iba sa to tak v tom stiesnenom priestore zdalo. Jeho auto bolo trošku bližšie k stredu cesty než by sa na takú zatáčku patrilo. Zazrel som vyvalené oči človeka za volantom ako mykol volantom smerom k svojmu okraju cesty. V spätnom zrkadle som videl ako chlap čo šiel po okraji odskočil, spravil pár skokov dolu svahom a vletel do kríkov. A to bolo jediné auto ktoré som toho dňa na tej ceste stretol, či už smerom ta, alebo naspäť.

Podobné príhody sa mi stávajú aj ďalej od domu, samozrejme. Pýtal som sa kamarátov-šoférov, a každučký-každý mi moje skúsenosti potvrdil, a pridal mi aj svoju podobnú skúsenosť navyše.

A, pravdupovediac, neviem čo si mám o tom myslieť, leda si pripomenúť tú ľudovú múdrosť.

6.

Pred pár rokmi som bol náhodou v Bratislave, a prišlo mi na um pozrieť sa k horárni kde sme sa počas fronty roku 1945 pár dní skrývali. Horáreň sa nachádza asi 2km od okraja lesa keď sa ide hore po Peknej ceste v Krasňanoch. Pekná cesta sa od tých čias dosť zmenila, a tak som bol zaujatý všímaním si zmien a spomienkami ako to vyzeralo kedysi. Povyše, kde už pomaly začína les, a kde sa svah Peknej cesty trochu zmierňuje, križovala kedysi cestu úzkokoľajná železnica na zvážanie dreva. Železnica aj so závorami; mám z tých čias aj fotografiu ako tam sedím na akomsi stĺpiku, spolu s dedom a tetou Ruženkou. Myslel som na nich. Kráčam ďalej keď mi zrazu prebehla sprava doľava popod nohami, tak blízko že sa mi temer dotkla bagančí – veverička. Nie európska, aké sa v tých lesoch kedysi vyskytovali, ale skôr americká, s pásikom na boku, maličká, a veľmi čulá.  Naposled som takú videl pred časom v parku zámku Schönbrunn vo Viedni. Prebehla cez cestu, vybehla na svah, chvíľu som ju videl na fľakoch zvyšného snehu – aj som ju stihol medzi kríkmi nie veľmi kvalitne vyfotografovať – a napokon zmizla. Bol som v tých lesoch v tých dňoch niekoľko ráz, a toto bolo jediný krát čo som videl veveričku – a ešte k tomu tak blízko mňa! Po pár krokoch som si uvedomil že tá veverička pribehla ku mne od dávneho hrobu Antonína Kopala.

To bol človek ktorý s nami v apríli roku 1945 strávil deň-dva v dome za blízkym potokom, a ktorého blízko vo vinohradoch zastrelili ruskí vojaci. Pochovaný je tam na okraji Peknej cesty. Zašiel som k hrobu: bol zanedbaný, bez náhrobného kameňa, s popráskaným obrubníkom. Po pár rokoch som sa o tom hrobe zmienil v ktoromsi z mojich blogov. A po čase mi jeden miestny človek poslal fotografiu toho hrobu: vynoveného, aj s náhrobným kameňom! ďakujem ti, dobrý človek; ďakujem ti, veverička (alebo duch?).

7.

Roku 1965 som chodil s jedným prekrásnym dievčaťom. “Chodenie” už bolo dosť vážne, sem-tam sme uvažovali či by sme sa nemali vziať (vziať sa = dávne slovo čo značí vydať sa alebo oženiť sa). Neviem ako jej, ale pre mňa to “vzatie” nebolo bohvieako dôležité – svojho som mal nadostač (rada pre dievčatá ktoré by sa radi vydali: nebuďte pred svatbou nadmieru štedré!)…  Jedného dňa sme sedeli v tráve na okraji akejsi lúky nad Račou, odkiaľ bolo pekne vidieť na obe letiská,  a milé dievča zrazu hovorí že “tu sa cíti ako doma, tu by chcela mať jedného dňa dom”… Nó, samolitr, zase fantazíruje, pomyslel som si v bratislavskej reči tých čias, a tým to pre mňa skončilo. Chodili sme spolu ďalej, ba sme sa aj rozišli, aj zase zišli, debaty o vzatí/nevzatí sa pokračovali. Nakoniec boli rozriešené za nás – dievča mi otehotnelo… Dnes, po štyroch deťoch, štyri-a-pol vnúčatkách a štyridsaťtri rokoch manželstva sa stále teším z prekrásnej ženy a z najšťastnejšieho manželstva na svete.

Vzali sme sa v koncom roka 1966, prvý syn sa nám narodil začiatkom roka 1967. Bývali sme v dvojizbovom byte spolu s mojou tetou Ruženkou, a začali sme pomýšľať na niečo vlastného.

Do roku 1962 som býval v rodinnom dome na Račianskej, ktorý nám zbuldozerovali keď sa Račania rozhodli že potrebujú električku. Celú rodinu nás presídlili do Experimentálky pri Rači. O pár rokov neskôr, pri náhodnej debate s otcom som sa dopočul že okrem bytu v Experimentálke nám bola pridelená aj stavebná parcela kdesi v Rači. Čo? Stavebná parcela? A kde to preboha je??? Otec flegmaticky odpovedal že stavať sa mu vtedy nechcelo, že parcela aj tak mala byť kdesi vysoko na kopci, “penáze neboli a aj tak, do by sa tam kamsik škrábal”… Kristepane, čo teraz??? Šli sme so ženou na patričný Národný výbor, ktorý bol v tom čase kdesi na začiatku Vajnorskej ulice, kde dole na rohu bývával pekár Petr. Na moje prekvapenie, na príslušnom oddelení bola jednou z úradníčok milá pani Mičušíková, moja dávna triedna učiteľka z Masaryčky na Tehelnom poli. Spoznal som ju hneď, a, na moje prekvapenie, si ona tiež pamätala moje meno (musel som byť vtedy riadny grázl). Prekutrala všetky dokumenty a s poľutovaním nám oznámila že nakoľko môj otec, ani jeho otec, ktorý vtedy ešte žil, nepodpísali prevzatie tej stavebnej parcely, že tá parcela pripadla v prospech štátu. Kedy? Práve pred rokom, a bola už aj niekomu pridelená… Dala nám tej parcely adresu.

Šli sme sa ta so ženou pozrieť. Boli na nej vykopané základy, na okraji bola pripravená kopa piesku a tehál. Zatrávnené miesto, na ktorom sme pred mnohými rokmi so ženou sedeli, kde vyslovila tie pamätné slová že “tu sa cíti ako doma”, to zatrávnené miesto na tej parcele však bolo stále dobre viditeľné…