Založ si blog

(5) HTÚP

(5) Hospodársko-technická úprava pôdy.

Zo základnej vojenskej služby som bol prepustený v decembri roku 1957. Mal som 21 rokov, pramálo rozumu, môj duch bol doráňaný zhovadilosťou Československej Ľudovej Armády, a nevedel som čo ďalej. Po Vianociach som zašiel na Pracovný úrad, ktorý bol v jednej vedľajšej ulici na začiatku Vajnorskej, tam kde bývával pekár Petr. Odtiaľ ma poslali so zdrapom papiera do kancelárie zememeračov v suteréne budovy Národného výboru na hornom konci Gottwaldovho námestia. Tam som sa predstavil súdruhovi Blažíčkovi, ktorý bol v tej kancelárii vedúcim. Kancelária patrila Oblastnému ústavu geodézie a kartografie, ktorý mal v tej dobe svoje slovenské hlavné sídlo oproti Primaciálnemu palácu. Súdruh B. ma teda prijal do služby ako zememeračského technika. Okrem neho tam bol ešte jeden človek, pomenší, počerný, ale ten bol neustále kdesi preč a vídával som ho málokedy. Občas tam prišli aj akísi Česi z ústredia v Prahe. Pri jednej takej návšteve som si všimol takú menšiu priepasť medzi Čechmi a Slovákmi. Jeden Čech mal k nám prednášku o tom aká je dôležitá presnosť v našej práci. Prednášku zakončil slovami “jinak se vám celá ta struktura rozklíží”. Vedľa mňa si súdruh B. robil poznámky a pre seba potichu opakoval “glejové, glejové”. Pár dní po tom nám tú prednášku ešte zhruba zopakoval, a nabádal nás aby sme to “všetko dobre zglejovali”…

A bol tam aj pán Gustl Macher. Postarší, asi 60-ročný prešpurák zo známej vinohradníckej rodiny Macherovcov, ktorá bývala na Valonskej ulici; o ňom bude zmienka o kúsok nižšie.

Na podrobnosti zaúčania sa už nepamätám. Pozostávali pravdepodobne z oboznámenia sa s mapami, a s rôznymi metódami porovnávania údajov na mapách so skutočnosťou. Mapy boli totiž dosť staré, niektoré boli vytlačené ešte za cisára pána, teda pred rokom 1918. V rokoch okolo 1957 v Československu prebiehala kampaň skrátene zvaná HTÚP (Hospodársko-Technická Úprava Pôdy). Prvým krokom v nej bolo porovnanie údajov v mapách so skutočnosťou. Čoskoro, hádam po pár dňoch zaúčania, mi bol pridelený “revír”. Jeho hranice boli nasledovné: Malinovského ulica (predtým aj teraz Šancová), Račianska ulica, Pekná cesta až po červenú značku, červená značka až po reštauráciu na Železnej studničke (od tej červenej sa k reštaurácii šlo dolu dosť strmou úvozovou cestou); od reštaurácie k Červenému mostu, potom pozdĺž železnice a dole Pražskou naspať k Malinovského ulici.

Poznámka ku vzťahu Čiech a Slovenska v tej dobe.

O tri roky neskôr som na kurze v Prahe sedel pri stole s pár Pražákmi. Jeden z nich zhodou okolností skončil vojenčinu v tom istom roku, dokonca v tom istom mesiaci ako ja. A, na moje prekvapenie, jeho prvým zamestnaním po vojenčine bolo u rovnakého podniku ako ja, ibaže v Prahe. Samozrejme som sa ho opýtal na HTÚP – v živote o tom nepočul!!! Z Prahy bola vtedy totiž vyslaná veľká skupina zememeračských technikov na prácu do Albánska, a on bol v tej skupine. V tých časoch bola práca za hranicami vysoko cenená, aj odmeňovaná. My na Slovensku sme o niečom takom, ani o podobných výhodách, nikdy ani nepočuli. Z aeroklubu som tiež vedel že piloti z Čiech majú možnosti lietať v zahraničí, či už v súťažiach, alebo ako piloti v leteckých spoločnostiach. K tomuto poslednému si spomínam že ma raz súdruh Manka požiadal poinformovať sa o žiadosti Nigérie o leteckych taxikárov, vraj by mal záujem. Čoskoro som s v Prahe na to opýtal šéfa taxikárov, toho istého, ktorý mi iba nedávno ponúkal miesto. “To už mají pod palcem naši kluci”, znela jeho ležérna odpoved’…

Inú príhodu som mal možnosť pozorovať o pár rokov: moja vtedajšia láska zo Žiliny vtedy dostala povolenie ísť na zájazd vlakom do Belgicka a Francúzska. Na Hlavnú stanicu v Bratislave prišiel vlak z Prahy, plný “zájazdníkov” z Čiech. Na stanici do toho vlaku nastúpilo 5  (slovom päť) “zájazdníkov” zo Slovenska…  Podotýkam, že to nebolo z nedostatku záujmu – povolenie na taký zájazd bolo na Slovensku temer nemožné získať. Ja sám som chcel ísť na zájazd do Juhoslávie – nebolo mi povolené (oficiálna formula bola “nedostatok zahraničných peňazí”). Toto uvádzam ako niektoré z mnohých “maličkostí” ktoré nakoniec viedli k rozpadu Republiky.

Býval som vtedy na Račianskej ulici blízko terajších Krasňan (oproti Dudášovi, pre ľudí s dlhšou pamäťou), a tak moja prvá výprava smerovala – kam inam – domov. Sprevádzal ma pán Gustl Macher, obaja sme mali kartičky oprávňujúce nás vstúpiť na ktorýkoľvek pozemok v záujme toho HTÚP, a v aktovke som mal mapy okolia nášho domu. Vinohrady a ich blízke okolia mali všetko nemecké názvy. Pri našom dome, od Račianskej hore kopcom sa to volalo Hohenau (ešte dnes je tam chodník čo sa donedávna nazýval Ohňavy, teraz tuším Nový záhon – nakeréhoboha potrebujeme tie neustále premenovávania, v tomto prípade dokonca temer bezvýznamného chodníka. Vyššie a smerom k Peknej ceste (kedysi Schienweg, podľa úzkokoľajky ktorá tam kedysi bola na zvážanie dreva – medzi Račianskou a železnicou bol sklad dreva) boli Slané vinohrady (Salzen). Iné názvy, ktoré mi uviazli v pamäti, sú trebárs Pfalzen, nie veľmi kvalitné (tam kde je teraz internát Mladá Garda), Vogelsang (nad železnicou pri Sliačskej ceste), Olejové vinohrady (Öhlweingarten), tiež dosť mizerné, ako by tam nepatrili (medzi starým židovským cintorínom a Légiodomami), Mupeln & Ackerln (nad Štolverkom), Pfaffen, Salern a Waran (okolo RÖsslerovho kameňolomu), atď., všetky s nemeckými názvami. Ktovie či niekto napísal knihu o dejinách bratislavských vinohradov a vinohradníkov?

Parcely v okolí nášho domu boli v poriadku, a naše mapy sa zväčša zhodovali so skutočnosťou: kde bola, napríklad, na mape vyznačená stavebná parcela, tam bol aj postavený dom. Labzovanie od parcely k parcele nás dvoch po pár hodinách omrzelo, a tak Gustl nadhodil že mi čosi vo vinohradoch ukáže. Zaviedol ma k jednej vinohradníckej búde pár sto metrov od nášho domu, kúsok nad Gaštankou (Gaštanový hájik, už dávno premenený na akési budovy), k búde ktorú som celkom dobre poznal z chlapčenských rokov, a pri nej mi s dramatickým gestom oznámil: “V tejto búde sa obesil starý Falb!” S ničím iným ma nemohol viac prekvapiť, než s týmto výrokom. Porozprával mi potom celú históriu, z ktorej som si, bohužiaľ, zapamätal iba to že za tým bola akási dávna krásavica. Tej búde som sa potom dlhé roky s úctou vyhýbal, pokým sa nerozpadla a nezmizla počas akejsi reorganizácie vinohradov.

Gaštanový hájik tiež zmizol. Čiastočne z neho odhryzol trestanecký tábor na jeho bratislavskom konci, a neskôr uprostred Jednotné Roľnícke Družstvo, ktoré si v päťdesiatych rokoch v ňom postavilo svoje kancelárie a strojovne. Zmizol úplne keď, bez akejkoľvek ceremónie, boli stromy vyrúbané a nahradili ich rôzne fabriky, sklady a administratívy.

Čo to vlastne ten Hájik bol? Bol to kus pozemku, ktorý sa ťahal v dĺžke asi jedného kilometra a šírke 200-300 metrov pozdĺž dolnej hranice vinohradov (nie celkom) od domov nad železnicou nad Bielym krížom, až po prašnú cestu od Račianskej po vinohrady (ktorá už tiež zmizla). Tu je vyznačený zelenymi fľakmi (v dome najbližšie k nemu býval pán Išpold s rodinou – synom, tromi peknými dcérami a veľmi peknou ženou. Pán  Išpold povozníčil s vozom a jedným koňom, ktorý sa volal Laco):GASTANKA Rástli v ňom, samozrejme, jedlé gaštany, iste už sto rokov staré, a aj iné ovocné stromy. Na jeho hornom okraji, pri vinohradoch, bolo pár zanedbaných záhrad s búdami, odkiaľ bývalo počuť češtinu, ak v nich niekto bol. Hájik nebol ohradený a keď dozrievali gaštany si ich tam chodili okolití ľudia zbierať. Či niekomu patril som nikdy nevedel, ale občas sa tam nachomýtol hájnik s puškou z blízkych vinohradov (pes Franc a dosť normálny Cintula po ňom) ktorý ľudí s krikom a vyhrážkami vyháňal. Električková zastávka pri železničnej stanici Vinohrady dlho niesla meno Gaštanový hájik, pokým aj to nezapadlo do zabudnutia, spolu s Hájikom. Časť z neho je vidieť v popredí na fotografii ktorú som objavil kdesi na internete (a zabudol som komu sa poďakovať):GASTANOVY HAJIK

Gustl.

Od tej chvíle som si začal milého Gustla vážiť. Vzhľadom to bol dosť nenápadný človek. Strednej až pomenšej postavy, štíhly, asi 60-ročný, trpiaci silnou astmou, starý mládenec. Za mladi býval v byte na Jozefskej ulici, a keď sme niekedy šli náhodou v jej blízkosti nikdy nezabudol poznamenať ako mu bývalo s jeho frajerkami fajn v tých miestach. Rozprával čistou prešpuráčtinou, hoci, ako sám hovorieval, po nemecky ani po maďarsky nevedel.

Jeho znalosti vinohradov v našom revíri boli encyklopedické. Nielenže poznal názvy všetkých “honov”, a neváhal podrobiť naše mapy kritike keď si myslel že sa nezhodujú s tým čo vedel on; vedel mená vlastníkov jednotlivých vinohradov, ich rodinné vzťahy a problémy; vedel kedy a ako si jednotliví vinohradníci postavili betónové korytá na miešanie modrej skalice, a tiež búdy; poznal rôzne odrody hrozna a vedel či sa im v daných miestach darí a či nie; vedel aké vína sa z hrozna v rôznych honoch dorábajú, a či z nich majú vinohradníci “choseň” a či nie…

Začal som si písať poznámky z toho všetkého čo mi hovorieval, a mal som ich niekoľko školských zošitov, všelijako načarbané, podľa toho ako sa mi chcelo, alebo aké bolo počasie – ťažko sa píše keď prší alebo máš zmrznuté prsty. Pomýšľal som vtedy na napísanie celej knihy o dejinách vinohradov v tých miestach – nevyšlo mi to, poznámky sa mi kdesi zapotrošili, a zostáva mi iba týchto pár čriepkov z nich.

Gustl s nadšením rozprával o “moravkách”, čo boli ženy ktoré prichádzali každoročne na jar z Moravy na sezónne práce. Na Slovensku práce vo vinohradoch začínali o pár týždňov skôr než na Morave. Moravky boli nadmieru obľúbené medzi chlapmi vinohradníkmi, menej obľúbené medzi miestnymi ženami. Pri občasných búdach vo vinohradoch mi Gustl nezabudol pripomenúť mená vinohradníkov ktorí sa v nich schovávali s ich Moravkami. Nepamätám sa že by mi niekedy povedal niečo o “Slovenkách”, ktoré nepochybne také pracovné návštevy Moraviek o pár týždňov opätovali…

No a medzitým sme aj pracovali. Výsledky našich výletov som značil ceruzkou do máp, a mapy sme nosili naspäť do kancelárie na spracovanie. Najdôležitejšie údaje pod tou celou kampaňou boli tie kde sa použitie parciel ako boli vyznačené na mapách líšilo od skutočnosti. Napríklad kde parcela bola označená ako stavebná a namiesto domu sme tam našli niečo iného, trebárs záhradu, alebo vinohrad. Ďalší dôležitý údaj bol rozdiel v tvare, alebo rozlohe parciel. V tom prípade sme museli skutočnú parcelu určiť a odmerať. Určovanie sa dialo s pomocou triangulačných bodov. Tieto pozostávali napríklad z krížikov vytesaných na míľnikoch (kamenné stĺpiky zväčša štvorcového prierezu umiestnené pozdĺž ciest a chodníkov), tiež zo železných klinov zatlčených v dlažbe, s krížikom na hlavičke, a hádam aj iných, nespomínam si na  viac). Od takého najbližšieho triangulačného bodu sme odmerali vzdialenosť k najbližšiemu rohu parcely, zaznačili, a od toho rohu sme potom pokračovali meraním po stranách parcely dookola až naspäť k začiatočnému bodu. Susedné parcely bolo treba tiež určiť a odmerať. Nebola to presná a vedecká metóda, ale postačujúca z hľadiska toho HTÚP.

Tieto poľné údaje som potom spracovával naspäť v kancelárii. Konečným výsledkom každého takého dňa bola mapa so zmenami a listina so štatistikou, udávajúcou množstvo parciel spracovaných toho dňa, celková rozloha zastavaných parciel, záhrad, vinohradov, fabrík, vojenských priestorov, atď. Pri tom spracovávaní sa Gustl dosť často nudieval až pokým nedostal za úlohu diktovať mi rozmery parciel, ktoré som zrátával s pomocou prastarej mechanickej počítačky. Klávesy sa dosť ťažko stláčali, a po pár hodinách práce mi meraveli prsty. Po každom čísle bolo treba zatiahnuť za veľkú páku na boku mašiny, z čoho zase bolievalo predlaktie. Čerti ma brali keď Gustl občas skĺzol do jeho prešpuráčtiny! To sme začali trebárs s Gustlom, ktorý najprv vyslovil svoje zaklínadlo “alzo, fčul”, a potom zanôtil: tristo-dvadsať-peť. Ja som stlačil patričné klávesy, zatiahol za páku, a čakal na ďalšie číslo. Dvesto-padesát-osem. 2-5-8, páka. Peťsto-petnásť. 5-1-5, páka. štyristo-sedem-a-dvadsať. 4-7-2oooo  – doboha, Gustl, zase s tou prešpuráčtinou!!!! Prepáčte, Karolko: štyristo-dvadsať-sedem. Chybné číslo sa ťažko preškrkávalo, a chybu bolo treba nakoniec odčítať od celkového výsledku. 4-2-7, páka…………… Gustl, GUSTL, čo spíte? Nééé, je tu chyba. De? Tu píšu že prehráli (Slovan) 3:2….. Nečítajte noviny, máte diktovat!!!!!!!!!!!! Áááááh, alzo, fčul…..

Boli dni kedy sa do terénu nedalo ísť, najmä v zime počas fujavice alebo náľadia, alebo v lete počas silných dažďov. Oblečenie sme nedostávali, chodili sme vo vlastnom, šatoch aj obuvi. Cestovali sme električkami a autobusmi, predložené lístky nám súdruh B. preplácal. A platy boli mizerné! Ja som bol zaradený ako “v zácviku”, a celý rok a pol čo som tam bol som zarábal okolo 700 korún mesačne. Gustl, ktorý bol zaradený ako “figurant”, poberal okolo 1200 korún mesačne. Strašne som mu závidel!!! Na uspokojenie mi občas kúpil šálku čaju s rumom v restaurácii hore na kolibe, alebo tanier držkovej, u mäsiara na hornom konci Štefánikovej ulice (ktorá sa tak pôvodne nazývala po jednej princeznej, nie po akomsi generálovi, čo mi tiež nezabudol povedať).

Zaujímavé boli naše pokusy o vstup do vojenských objektov. Takých bolo v našom rajóne dosť, či už medzi domami, alebo v horách. Obyčajne sme sa dostavili k bráne, ukázali naše kartičky s oprávnením vstupu nedôverčivým vojačikom, a čakali. Na pozvanie vojačika pri bráne sa dostavil jeho nadriadený, obyčajne desiatnik alebo čatár, a skúšal nás zastrašiť a odohnať. Mali sme však kartičky, a odohnať sme sa nedali! Prišiel dôstojník, a pokúšal sa nás odhovoriť. A tak dookola, stale vyššie, až na nejaký konečný telefonát na neznáme miesto sa nám brána otvorila. Od toho okamihu bol o nás stratený záujem, a mohli sme sa túlať po celom objekte. Nikdy sme tam však nenašli čo by stálo za záznam v našich mapách. Do budov, či nadzemných, alebo podzemných, nám vojsť nebolo dovolené, ani sme to neskúšali, a tak bratislavské tajomstvá československej ľudovej armády zostali zachované.

Občas ma súdruh B. poslal s nejakými dokumentmi do hlavnej kancelárie, do Oblastného Ústavu Geodézie a Kartografie. Tá kancelária bola na najvyššom poschodí budovy oproti Primaciálnemu palácu. Vládol tam človek s ruským priezviskom, niečo ako Ustinov, Treťjakov, alebo tak nejak. Ten mal vo zvyku vykrikovať, a keď v lete mali obloky na námestíčko otvorené som ho mohol počuť už niekde od tržnice.

Malé odbočenie.

Zaujímavé bolo chovanie obyvateľov domov od ktorých sme požadovali povolenie vstupu na ich pozemky. Celá akcia bola hojne opisovaná a vychvaľovaná v novinách a časopisoch, a tak ľudia väčšinou vedeli o čo sa jedná. Po predložení našich kartičiek s oprávnením nás s väčšou-menšou ochotou vpustili. Mnohí sa vypytovali na podrobnosti, a podaktorí nám aj ponúkali pohár vína, alebo nejaké jedlo. Pár razy sme sa celkom dobre najedli, aj napili. Raz, v Neherovej vile nad Jaskovým radom, nám pár dievčat ponúkalo akési neurčité potešenia, ale my dvaja sme treskli dverami a v panike utiekli – Gustl bol starý mládenec, predsa… Sem-tam sa stalo že nás ľudia požiadali o nenápadnú zámenu údajov. Napríklad keď niekto mal na mape uvedenú stavebnú parcelu, ale v skutočnosti tam mal vinohrad. Veľaráz nám boli za takú zámenu ponúkané peniaze, alebo nejaké cennosti, ktoré som vo svojej hlúposti neprijal (hoci sa jednalo o sumy vyššie než bol môj mesačný plat, a Gustl mi potom vyčítal že málo rozmýšľam. Bol ohodne menší než ja, s dvomi zajačími zubmi, a dodnes ho počujem: “Karolko, nehnevajte sa, ale vy ste strašne sprostý…”): dodnes toho ľutujem, mohol som mať z toho celkom pekný vedľajší príjem. Už vtedy som tušil (a Gustl to na sto percent vedel!) že celá HTÚP je iba trikom ako vytĺcť z ľudí viac peňazí. Žili sme totiž v tzv. socializme…

Pre osvetlenie uvediem príklad z našej vlastnej domácnosti. Po dedovom odchode do penzie sme bývali v dome s dvorom, a asi 300 metrov od domu sme mali od železnice prenajatú záhradu, asi 30×60 metrov veľkú, s veľkou barinou Halatka zvanou na konci. V tej záhrade sme pestovali všetko možné: zemiaky, kukuricu, ovocie, zeleninu, čo a ako kedy. Doma vo dvore sme chovali každoročne dve svine, pár sliepok, kačice, zajace, sem-tam aj hus. Dedo občas chytil v záhrade do oka zajaca, v rybníku vedľa záhrady aj rybu, obyčajne peknú šťuku. Čo sa základných potravín týka sme si boli sebestační. Sebestační až niekedy do roku 1950, kedy ten “socializmus” naplno vypukol! Rôznymi metódami nám – ako aj všetkým ľuďom naokolo – bolo zabraňované byť sebestačnými. Objavovali sa všelijaké dane, či už peňažné, alebo “v naturáliach”, a tak ľudia, vrátane nás, si prestali chovať zvieratá, prestali si dorábať zeleninu. Po domoch chodili inšpektori a počítali sliepky, merali zeleninové hriadky, zastrašovali. Ľudia si mali kupovať potraviny od štátu. Potraviny v štátnych obchodoch boli nízkej kvality, často neboli vôbec, a vznikali všelijaké nedostatkové obdobia: bezmäsité obdobia, obdobia kedy nebola cibuľa, cesnak, maslo, všelijaké ovocie, atď., atď. My, ktorí sme dovtedy o nedostatku potravín ani nechyrovali, ani počas vojny, sme si začali uťahovať opasky. A súčasne dvory, záhradky, polia, začali pustnúť a zarastať burinou. Tam na okraji železničnej štreky, kde si stará pani Langová pásávala kozu, rástla teraz po pás vysoká burina; tá tiež rástla v jarkoch pri cestách, kde si doposiaľ susedia vykášali trávu pre zajace; voda na jar, alebo po letných búrkach, sa ponad zarastené mostíky vylievala a zaplavovala cesty. Dvory stíchli, tam kde sa ešte nedávno ozývalo spokojné krochkanie, kvákanie kačíc a kikiríkanie kohútov, bolo ticho; krajina pustla; družstevné (t.j. spoločne obrábané členmi družstiev) polia boli obrábané iba halabala. Často bolo v zime vidieť uprostred polí traktor, alebo nejakú hrdzavejúcu mašinu – kde to zastavilo tam to necháme; ľudia začali chodiť namosúrení; tí, ktorí mali príležitosť, si potajomky nosili domov z práce v taškách tu kusy mäsa, tu kilo múky, masti, tam kus železnej rúry, alebo kus dosky (ja som neskôr, keď som robil v Dynamitke, nosieval domov plné vrecká superfosfátu). Jeden sused doma vyrábal a načierno predával bránky, ktoré zváral z nakradnutých železných rúr a kusov plechu – pokiaľ ho nezavreli za rozkrádanie národného majetku.

Pre zlepšenie kúpnej sily obyvateľstva vláda zaviedla r. 1953 menovú reformu. Tá vlastne začala už o pár rokov skôr, kedy bolo zakázané si ľuďom vyberať z banky svoje úspory, z poisťovne svoje životné poistky, atď. (ba ešte skôr, keď vlada “znárodnila”, t. zn. zhabala, súkromné podniky). Toho roku 1953 bolo okradnutie obyvateľstva zavŕšené prerátaním peňazí v postupne sa zvyšujúcich pomeroch. Tuším do 500 korún to bolo jedna ku piatim (to značí že ak si mal dnes vo vrecku päťsto korún, zajtra to už bolo iba sto); vyššie sumy sa prerátávali v pomere 1:50, 1:500 a hádam aj vyššie (ceny, samozrejme, zostali nezmenené). Ľudia stratili všetko, majetky, úspory aj životné poistky.

Neskôr, asi keď sa štátna pokladnica zase začala prázdniť, vypukli rôzne akcie na povysávanie zvyšných peňazí: pomoc Vietnamu, pomoc bratskej (severnej) Kórei, pomoc africkým krajinám. Tribúny pri slávnostných príležitostiach boli plné všelijakých žobrákov. Nášteva takýchto príležitostí bola povinná všetkým, a na vlastné oči som videl Kwame N’krumaha, Sékou Tourého, Ho Či Mina, Indiru Gándhí (vedľa nej som dokonca raz aj stál, ovšem nie na tribúne: taká mladá počerná Cigánka s dlhým nosom, celkom pekná), Osvalda Dorticosa Torradu, Ceaucescuho, Živkova, Tita a jeho ženu-cárovnu, všelijakých Rusov, atď., atď. Moja (budúca) žena raz tak dostala pekný bozk na líco od Leonida Brežneva, vtedajšieho šéefa v moskovskom Kremli! Keď ani to nestačilo, ľudia museli odovzdať všetky drahé kovy a klenoty, s výnimkou snubných prsteňov. Keď sme si so snúbenicou chceli nechať spraviť naše snubné prstene, museli sme zlatníkovi priniesť niečo zlatého v rovnakej váhe; kde moja budúca vtedy vypriadla jednu prastarú zlatú brošňu mi bolo záhadou. Nepýtal som sa, som ju vlastne mal udať že ju neodovzdala štátu – aj take veci sa vtedy diali!!! Ako jedna z posledných takých akcií bol Alweg, niekedy roku 1967. Zbieralo sa na postavenie visutej železnice z Popradu do Tatier; visutá železnica tam nie je do dnešného dňa. A čo spravila bratská severná Kórea, spriatelené africké krajiny a pod. s našimi peniazmi – ak ich vôbec dostali – má celý svet pred očami do dnešného dňa.

Bolo to už povedané dávno múdrejšími odo mňa, ale je to treba opakovať znova a znova: ľudia, ako jednotlivci, si vedia dávať pozor na svoj majetok. Vedia si vybrať medzi množstvom rôznych múdrostí ktoré sú k dispozícii, vedia ako narábať so zemou ktorá im patrí, vedia ako usporiť svoje peniaze, vedia ktoré novosti vo svojom podnikaní podporovať, vedia ako a ktorému žobrákovi pomôcť (a ktorému nie). V socialistickom zriadení je toto všetko jednotlivcom násilím odoprené, a všetky zmienené činnosti si prisvojí vláda. Vládu však netvoria ľudia ktorí majú v zmienených činnostiach skúsenosť; vládu tvoria ľudia ktorí majú schopnosť prejaviť oddanosť tej vláde (čo v konečnom dôsledku vedie k politickej klaustrofóbii). Ako následok, rôzne múdrosti aj nemúdrosti sú prijímané bez rozmýšľania; neznalosť s narábaním pôdy je donebavolajúca; peniaze sú rozhadzované podľa toho ako fúka politický vietor; novosti v podnikaní sú potlačované z dôvodov neznalosti a politickej opatrnosti; žobráci sú podporovaní štedro a bez uvažovania. A keď bohatstvo všetkého druhu násilím jednotlivcom odobrané skončí – skončí aj socializmus. Zostane iba ožobráčená a dezorientovaná masa ľudí (čerstvo spracovaná na ďalšiu manipuláciu inými)!

Pomaly zanikli pekné susedské zvyky, napríklad vzájomné posielanie si výslužky zo zabíjačiek…

Zabíjačky.

Vždy na jeseň, keď sa už pomaly dali očakávať prvé mrazy, bolo obdobie zabíjačiek. Susedia to organizovali všelijak, obyčajne si pozvali mäsiara ktorý im pekne vykŕmené prasa zabil a čiastočne aj rozštvrtil. My sme si to na dvore robili väčšinou sami. Iba raz sme zavolali mäsiara a ten strelil špeciálnou “svinskou” pištolou prasaťu do čela: prasa sa rozbehlo a začalo behať po celom dvore ako – prepáčte mi klišé -, ako strelené. Ledva sme ho štyria dolapili, premohli a zavraždili našim normálnym a rokmi osvedčeným spôsobom.

Pár dní pred zabíjačkou dedo opravil na dvore búdu na údenie. Pár dní tiež brúsil nože, pripravoval rôzne stoly, veľké hrnce, drevo na kúrenie. V deň zabíjačky sme pustili jedno z dvoch prasiat na dvor sa naposledy prebehnúť. Konečne sme ho všetcia chytili za všetky štyri nohy, povalili nabok, a dedo mu dlhým nožom pichol do srdca. Babka už mala nachystané vajlingy na krv, a keď sa tie naplnili už teraz mŕtve prasa sa vytrepalo do pripravenej vane s horúcou vodou. Po chvíli, keď štetiny zmäkli, sme prasa vykotili na zem na staré mechy a lyžicami sme všetcia začali štetiny oškrabovať. No a keď už bolo prasa oholené začalo štvrtenie, krájanie, čistenie, atď. Celá rodina mala prácu niekedy aj na dva dni. Párkrát na mňa pripadlo umývanie a vyplachovanie čriev na hurky a klobásy… Narobilo sa jaterníc, klobás, tlačeniek, varila sa “žebrácká kašša”, slanina sa krájala na kocky a škvarila na oškvarky – a jedlo sa, a jedlo sa a pilo sa. No a popritom ma ako chlapčiska babka posielala s veľkým tanierom vrchovato naloženým všelijakými dobrotami – výslužkou – k rôznym susedom a priateľom. “Nezabudni pekne pozdraviť a zavinšovať im dobrej chute od nás!”, napomínala…

Jano.

Po pár mesiacoch od môjho nástupu za zememerača tam prišiel iný mladý človek, volal sa Jano, priezvisko som mu už zabudol. Veľmi pohľadný, živý a inteligentný mládenec! Mal krásnu mamu, jeho nevlastný otec mu pracoval ako kádrovník v tej istej budove kde bola naša kancelária. Do Janovho príchodu som o tomto kádrovníkovi nevedel. Čo to bolo zač, ten kádrovník? To bola funkcia rovnobežná s osobným oddelením, s úlohou posudzovať pracovníkov z politického hľadiska. S touto funkciou som sa stretol už predtým, napríklad v armáde, a tiež na univerzite. Obyčajne to boli málo vzdelaní chlapi, “robotníckeho pôvodu”, ako sa vtedy zvyklo hovoriť, s riadnou dávkou podozrenia voči “yntelygentom”, a s hrubým až nepríjemným a povýšeným chovaním.

No a za týmto kádrovníkom som musel zájsť keď som sa chcel prihlásiť za člena aeroklubu vo Vajnoroch. Ja som totiž bol dovtedy pár rokov členom aeroklubu v Nitre kde som dva roky študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej a, súc teraz usadený v Bratislave, chcel som proste zmeniť aerokluby. Tento kádrovník sa s niečím okolo aeroklubov ešte nestretol, a tak mu posudzovanie trvalo hádam aj dva-tri dni. Nakoniec som bol predvolaný do jeho kancelárie na pohovor. Preberal so mnou rubriku po rubrike – krstné meno, priezvisko, dátum narodenia, atď. – až sme sa doterigali k môjmu otcovi: ko-rek-tor! čo to je ten korektor, pýta sa kádrovák. Nuž, opravuje chyby v knihách a časopisoch. A sedí v kancelárii? Nuž, sedí. Tak je teda úradník, zvolal víťazoslávne kádrovák! To teda do teho vašeho oného, éroklubu, veru nemóžete…

Na vysvetlenie: podľa komunistických teórií, úradníci boli tou najnižšou a oficiálne opovrhovanou vrstvou spoločnosti, temer príbuznou so “zvyškami zahnívajúcej buržoázie”, čo boli napr. obchodníci, majitelia fabrík, ale aj trebárs opravovní áut, a pod. A tak sa na mojom kádrovom posudku objavila veľká a tmavá škvrna – neprekonateľná škvrna. Našťastie tu bol Jano, ktorý očividne nemal svojho nevlastného otca príliš v láske. Čo? Zvolal Jano keď som mu o tom referoval. Čo? To hovado ti to nesce podpísat? A čo je on? Též sedí v kan-ce-lárii! Též je úradník!!!

A tak som zašiel znova za tým kádrovníkom. Čo scete? Pozrel sa na mňa s pohľadom ktorý jasne vyjadroval jeho opovrhnutie s potomkom zahnívajúcej buržoázie. Čo zasek scete, už som vám raz povedal…. No, nič, súdruh xxxxx, len sa chcem opýtať či váš Jano by sa mohol stať členom aeroklubu? Čo ten, ten chce do aeroklubu? Čo ste mu to natárali? Nič som mu nenatáral, súdruh kádrovák, iba som zvedavý či on by sa členom mohol stať. No samozrejme, nevidím tam žiadnu prekážku, znela odpoveď. No vidíte, hovorím, a vy pritom tiež sedíte v kancelárii, a teda ste tiež úradníkom!

Nepamätám sa na jeho reakciu. Pravdepodobne ma vyhodil a pridal k mojim papierom ešte nejakú riadnu machuľu. O pár týždňov však ma do tej kancelárie znova predvolal a bez slova mi podal moju žiadosť o vstup do aeroklubu – lichotivo schválenú a podpísanú! Jano sa mi neskôr zdôveril že o mne vtedy povedal jeho mame. Aký som bol vtedy hlúpy rôzne súvislosti mi ani na um neprišli, a Janovi som sa asi ani nepoďakoval – trochu oneskorene teda: ďakujem Ti, Jano!!!

Nemôžem sa zdržať a nepridať sem ešte záver celého toho kádrovníckeho príbehu.

Jano sa mi raz zdôveril, že jeho mama sa priatelí s akýmsi počerným papalášom (príslušníkom najvyššej spoločenskej vrstvy vo vtedajšej spoločnosti, obvykle vysokopostavený člen komunistickej strany, alebo štátnej bezpečnosti, čo bolo skoro jedno a to isté). Keď som o pár rokov pracoval v Chemických závodoch Juraja Dimitrova ako robotník dopočul som sa, že tamojší vtedajší riaditeľ (a súčasne člen slovenského parlamentu), akýsi súdruh K., počerný, s hustým čiernym obočím, lozí za akousi paničkou na Krížnej (a Jano tiež býval na tej ulici). Ach, Jano, Jano, pomyslel som si. A o ďalších pár rokov sa objavila v novinách zpráva že (parafrázujem) vážený súdruh riaditeľ člen parlamentu K. bol úkladne zavraždený v dome na ulici Gábora Steinera (ako sa Krížna vtedy nazývala)….

Poznámka: o tom súdruhovi K. je zmienka aj v kapitolke o Dynamitke (http://karol3.blog.pravda.sk/2011/03/28/6-dynamitka/   ).

Kde sme to boli? Aha, HTÚP…

Keď sa nám parcely nejako zamotali, ak napríklad údaje v mape neštymovali so skutočnosťou, bolo treba zájsť na Pozemkovú knihu. Tá mala kancelárie v Justičnom paláci, kdesi v jeho pravom krídle dívajúc sa z ulice. Po pár návštevách nás, mňa a Gustla, úradníci už poznali a mali sme tam voľnú ruku. Gustl tam chodil rád. To si vždy vybral jednu velikánsku ručne popísanú knihu, usadil sa kdesi v kúte, a šomral si mená ako na ne naďabil. Keď som sa mu niekedy započúval, obyčajne vyjadroval spokojnosť keď sa zápis zhodoval s tým čo vedel; občas si potichu po nemecky šomral (keď však nadával bolo to zásadne po maďarsky), že “ten vinkel mu nikdy nepatril, šak to mal (trebárs) Pohančeník”, alebo “henten vinohrad bol menší než je tu napísané”, a podobné zaklínadlá. Ja som mal svoje veci obvykle vybavené za 20 minút, a ďalšie dve-tri hodiny som trávieval potulovaním sa po paláci. V tej dobe sa tam konal súdny proces s príslušníkmi POHG (členmi domobrany za Slovenského štátu), a niekoľko ráz som videl ako pár zubožených chlapov, čerstvo oholených a v špatne padnutých šatoch, bolo vedené do, alebo zo, súdnej siene. O veľa rokov neskôr som sa cez ženu zoznámil s dcérou jedného z tých chlapov, prekrásnym dievčaťom – ako by mu z oka vypadla, ako som sa na neho pamätal.

Naša práca sa pomaly chýlila ku koncu. Za vyše roka sme prelabzovali hádam všetky parcely v našom revíre, zrátali čo sa dalo, ceruzkami zaznačili v mapách čo treba, a jedného dňa mi súdruh B. oznámil že od budúceho týždňa budem pracovať v Moravskom Lieskovom. A naskutku, v pondelok som sa už hlásil v Novom Meste nad Váhom na miestnej pobočke OÚGK u inžiniera Trebatického, a poobede som sedel v autobuse do Moravského Lieskového. Tam ma čakalo ubytovanie v dome rodiny Kusendových – celkom pekná izba na konci dlhého sedliackeho domu – a v utorok som už pracoval v miestnej kancelárii. Práca bola taká istá ako v Bratislave, ibaže moje parcely boli o čosi väčšie: dedinu samotnú spracovával jeden miestny súdruh (tuším Jánošík sa volal), ja som behal po lazoch. Pozemky tam boli mizerne značené, a občas som musel merať ich rohy od triangulačných bodov aj kilometre vzdialených. Mal som k tomu iba asi 25m dlhé meracie pásmo, figuranta som nemal, a tak mi taký kilometer trval aj 2-3 hodiny. A presnosť? Od buka do buka, veď s 25-metrovým pásmom merať kilometre cez pasienky, potoky, polia a húštiny, a niekedy aj medzi zvedavými kravami (ak ma však celkom obkolesili prestali byť zvedavé, a cítil som z nich agresiu), je na smiech! Raz som vo svojej horlivosti tam aj do potoka (Klanečnica sa volal) padol… Ku koncu som sa aj prestal namáhať, odfajkoval som čo bolo na mape, sem-tam aj vymyslel zmenu kde som žiadnu nenašiel, aby bolo vidieť ako sa namáham, a po pár týždňoch som to mal všetko zmerané. Súdruh inžinier v Novom Meste nad Váhom ma poslal naspäť do Bratislavy. Plat som mal stále okolo 700 korún mesačne. Chcel som ísť študovať na univerzitu, ale tam ma pre môj “úradnícky” pôvod neprijali (že by ten kádrovák z OÚGK zase zaúradoval?), vraj by som si mal zadovážiť nejakú fabrickú skúsenosť. Dal som teda výpoveď a prihlásil som sa na prácu v Chemických Závodoch Juraja Dimitrova. Zadelili ma ako lopatára do jednej výrobne umelých hnojív s kráľovským platom asi 1500 korún mesačne!

A to bol koniec mojej kariéry ako zememerača. Ani sa nepamätám ako sme sa s Gustlom rozlúčili. Po mnohých rokoch som cez internet objavil že zomrel v auguste r. 1960, iba 62-ročný. Alzo, včul: nech vám je vaše vinohradnícke nebo po chuti, Gustl, und auf wiederschau’n…

Záver.

Po mnohých a mnohých rokoch som mal česť sa zoznámiť s jednou peknou a šikovnou paničkou, ktorá si sem-tam posťažovala na svojho muža, ako to už býva. Jej muž mal vtedy už cez 70 rokov, a zdalo sa mi že trpel prvými príznakmi stareckej senility. Debata s ním pozostávala z počúvania jeho prednášok – rád totiž hovoril. Väčšinou to bolo o tom ako ho tu bolí kolienko, tam ho láme v kríži, lekári nie a nie mu prísť na správne lieky, no, je to hrôza, pán Hatvani!

Nejak som z neho vymámil čo robil keď ešte robil. Vysvitlo, že bol akousi veľkou rybou na akomsi hospodárskom plánovacom úrade za čias socializmu (“aj s Václavom, teda ako Klausom, sme si tykali”, utrúsil s potuteľným úsmevom). Medzi jeho kolienkovými prednáškami som stihol vysloviť slovíčko HTÚP. Ožil: čo, čo ste to povedali? HTÚP. HTÚP?! Jáj, s tým som mal veľa do činenia, začvirikal. Taká nesmierne úspešná akcia to bola! Celú Republiku sa nám podarilo naprosto presne a do puntíka zrevidovať! Koľko len cenných poznatkov nám to poskytlo, k ešte lepšiemu a presnejšiemu plánovaniu národného hospodárstva, atď., atď….. Prestal som jeho kantátu počúvať a myslel som na naše šlendriánske a gavalierske zaobchádzanie s číslami… na naše preklepy spôsobu štyristo-sedem-a-dvadsať…. na rôzne podplácania ktoré sa nám núkali a ktoré bezpochyby tí múdrejší než ja ochotne prijímali… a na hnojovku do ktorej onedlho celé to tzv. národné hospodárstvo zapadlo, keď sa nakradnuté a prehajdákované peniaze minuli, a o ktorej hnojovke takíto utáraní papalášikovia nemali ani šajnu až do okamihu keď boli od svojich stolíkov odtisnutí – a podaktorí, ako tento tu, ešte ani potom…

Ďakujem za pozornosť, a s úklonom do minulosti – zbohom, a dúfajme že tam zostanete na večné časy, súdružky a súdruhovia!

(63) Pobyt v nemocnici.

19.07.2017

Text listu ktorý som poslal pár kamarátom koncom januaara 2017: “Milí …………….., už som druhý deň doma zo špitálu (Austin, v štvrti Heidelberg, Melbourne). Dostal som päťnásobnú viac »

(61) Mary Ann.

14.10.2016

V rokoch môjho dospievania sa vtedajšia vláda zabávala školskými reformami, v dôsledku ktorých som navštevoval niekoľko škôl. Akademicky aj spoločensky z nich najnižšia bola jedna do ktorej viac »

(60) Rok 1968.

21.08.2016

O roku 1968 som nenašiel v dnešných novinach nič a tak prikladám svoju spomienku na dva príchody Rusov do Bratislavy. Roku 1945. ... Na druhý deň po odchode posledných Nemcov sme s dedom boli viac »

Fico, Tusk,  Juncker

Slovensko si vynútilo západnú kolu a sušienky

20.09.2017 07:00

Kritika Slovenska a ďalších krajín strednej Európy na dvojakú kvalitu potravín začína prinášať prvé zmeny.

Mexiko, zemetrasenie,

VIDEO: Zemetrasenie v Mexiku strhávalo domy. Vyžiadalo si najmenej 150 obetí

19.09.2017 22:38, aktualizované: 20.09.2017 06:25

Zemetrasenie udrelo presne v deň, keď si krajina pripomínala ničivé zemetrasenie s magnitúdou 8,1, ktoré v roku 1985 pripravilo o život minimálne päťtisíc ľudí.

Nemecko, diaľnica, mýto, auto, autá, diaľnice

Vo Frankfurte našli bombu z vojny, zatvoria letisko aj diaľnicu

19.09.2017 21:54

Nevybuchnutú bombu našli robotníci pri výkopových prácach spojených s výstavbou novej podzemnej dráhy vedúcej na letisko.

hrivna, Ukrajina, Kyjev

Ukrajina oznámila návrat na medzinárodné finančné trhy

19.09.2017 21:41

Ukrajina plánuje budúci pondelok vydať dlhopisy s 15-ročnou splatnosťou s ročným úrokom 7,375 percenta.

karol3

Detstvo.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 157445x
Priemerná čítanosť článkov: 2539x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy